Vzťahy na pracovisku boli vždy považované za zakázané ovocie. Čo ak sa ale zapletiete so šéfom vášho šéfa, ktorý vám šéfovať nemôže... Alebo môže?
Inteligentný, plný energie a s nádychom erotiky! Taký je príbeh Šéf môjho šéfa, s ktorým na knižný trh vstupuje mladá autorka Michaela Zamari. E-book si za prvé dva týždne získal čestné miesto v TOP 50 v najväčšom internetovom kníhkupectve, ešte pred vyjdením tlačenej verzie. ,,Chcem písať inak," hovorí suverénne a jej debut to len potvrdzuje. Michaela určite nezapadne medzi armádu nezáživných príbehov, ktoré na pultoch zapadajú prachom. Jej knižka má moderný náboj, a pozor, už pracuje aj na pokračovaní!
Šéf môjho šéfa je príbehom dvoch neobyčajných ľudí, ktorých istým spôsobom spája minulosť i budúcnosť a tvrdohlavé charaktery inteligentných postáv dokazujú, že tie najlepšie veci v živote nie sú zadarmo. Autorka sa snažila vložiť do deja a do rozhovorov čo najviac humoru a pozitívneho nadhľadu, pretože tvrdí, že negatívnych vplyvov je všade navôkol dostatok. V príbehu ale nechýbajú ani všadeprítomné nedorozumenia a problémy bežných smrteľníkov.
Sympatická a ambiciózna Nela má za sebou pohnutú minulosť. Budúcnosť však vidí ružovo – má prácu, ktorá ju baví, šéfa, s ktorým si rozumie, a nezáväzného priateľa s výhodami. Jej pokojný život sa nečakane otrasie v základoch, keď do firmy Predictors, kde pracuje, vstúpi jeden z jej vrcholových manažérov, Tomas Leroy.
Jeho prílišná náklonnosť k nej ju nielen desí, ale okamžite v nej vyvolá množstvo otázok.
Kto je v skutočnosti šéf jej šéfa a čo je pravým dôvodom jeho príchodu? Čaká ju obdobie citových turbulencií alebo je len zbytočne podozrievavá?...
Začítajte sa do novinky Šéf môjho šéfa:
Príbeh Šéf môjho šéfa otvára prológ, kde dostal priestor hlas hlavného hrdinu, Tomasa Leroya. Zvyšok príbehu je písaný z pohľadu hlavnej hrdinky Nely. Tomas Leroy tam ale zaručene nebude chýbať a je len na Vás, či ho znenávidíte alebo sa do neho zamilujete...
PROLÓG
Stál som na recepcii donútený počkať, kým sa dlhonohá kráska s blonďavou hrivou vráti na svoje stanovisko, aby mi mohla otvoriť vchodové dvere na čip a vypustiť ma tak z priestorov spoločnosti Predictors.
Mala vyčesané vlasy do chvosta, klasickú puzdrovú sukňu čiernej farby končiacu nad kolenami a bielu blúzku. Nápadný výstrih jej odhaľoval kúsok podprsenky telovej farby. Toto business klišé som si stihol všimnúť, kým odkráčala smerom do kuchynskej časti. Čakala ma ďalšia pracovná cesta.
Keď blondínka neoblomne trvala na tom, že mi donesie fľašu vody na cestu, privolil som. Po dvojhodinovom stretnutí som nedokázal bojovať s jej koketným úsmevom. Priznávam, nemal som ďaleko od toho, aby som sa naladil na jej sexuálnu frekvenciu, no jej dokonalá tapeta vo mne nevzbudila žiadne výnimočné pocity. Aspoň nie také, vďaka ktorým by som zabudol, že už vyše pätnásť minút som mal byť na ceste do Viedne.
Prešlo iba pár sekúnd, no zdalo sa to ako večnosť. Stavil by som sa, že podpätky na jej krvavočervených lodičkách museli dosahovať takmer gigantickú dĺžku. Odhadujem tak do dvadsať centimetrov, čím by už pomerne siahali na štafetu môjho vtáka v stoporenom stave. Ten sa v duchu nad touto myšlienkou samopašne uškrnul. A nebol jediný.
Chôdza v nich pre ňu musela predstavovať cestu po žeravých uhlíkoch. Ženy sú kvôli chlapom schopné vážne všetkého, pomyslel som si otrávene. Pohľad mi padol na rolexky s koženým remienkom, ktoré sa mi lepili na pravú ruku. Obraz ručičiek ukazujúcich dvadsaťosem minút po dvanástej mi na pokoji nepridal. Zápästia však neboli to jediné, čo by si už najradšej doprialo zaslúženú sprchu. Zrak som uprel smerom ku kuchynskej časti, kam zamierila tá popletená recepčná. A vtedy som ju zbadal!
Stelesnenie anjela a diabla v jednom. Aspoň tak by som si ho predstavil, ak by bol ženou. Svätý Lucifer, čo to, dopekla, je? Alebo skôr – kto?
Trčím tu už takmer tri hodiny a až teraz sa moje receptory prebrali k životu.
Krásne dlhé nohy jej vyčnievali spod letných šiat béžovo-bordovej farby. Bola na nich záplava kvetov. Snedé nohy vynikali v sexi sandáloch s takmer neviditeľným vyvýšením. Jej šaty zakrývali doslova všetko to, čo by som chcel vidieť. Na hrudi jej spokojne oddychovali omamné prsia v nie príliš vulgárnom, no ani nie prehnane decentnom výstrihu. Vedel by som im narušiť ten pokojný stereotyp...
Jemné a veľmi ženské ramená jej zakrývali krátke, ledabolo spustené rukávy, keď svoj úsmev venovala niekomu, kto ju zjavne náramne pobavil. Dočerta s ním!
Najradšej by som k nej priskočil a zastavil jej zamatovú ruku predtým, čo sa chystala urobiť. Neviem, či bola skutočne taká hebká, ako vyzerala, ale stavil by som všetok majetok, že tá pôvabná ruka by roztopila všetko, čoho by sa dotkla. Každý kus ľadu. Aj ten, ktorý ešte stále odoláva globálnemu otepľovaniu.
Nepočúvala ma. Ako by aj mohla...
Zdvihla si spadnuté nariasené ramienko a vrátila ho do podoby, v ktorej vo mne aspoň na pár sekúnd udržalo všetku chémiu atakujúcu celé moje vnútro. Pohľad na ňu ma zasiahol ako vírus, voči ktorému ešte nevynašli vakcínu. Hoci, paradoxne, zomrieť by bolo pre mňa v tomto okamihu vykúpením, keby som vedel, že ju nikdy nebudem mať. Kriste, bola tak nádherná, že v medzinárodnej súťaži krásy by jej museli vytvoriť špeciálnu kategóriu. Človeče, spamätaj sa! Teraz by som ešte väčšmi uvítal tú sprchu.
Hoci len nebadane, zaklonila hlavu nabok, čím odhalila svoj neodolateľný krk. Svoju pozornosť venovala niekomu za zastretým sklom kancelárie, z ktorej vychádzala. Mohli by mi aj vyrypnúť oči z jamiek, aj tak by som za ňou najradšej skočil a vrhol sa na ňu ako nenásytný vampír. Bol to rozprávkový krk, ktorý mi nevedomky ukázala, keď sa ku mne otočila z profilu. Priliehavá časť šiat, ktorá jej obopínala pevné prsia, ma nenechávala chladným. Hoci mi tie elegantné ležérne šaty boli celkom sympatické, hneď by som ich zamenil za moje dlane...
„Pán, Leroy, už som tu,“ vyrušila ma aktívna recepčná svojím afektovaným prízvukom. Na pár sekúnd som odvrátil svoju pozornosť k plastovej fľaši s neperlivou minerálkou, ktorú mi podávala. Vzal som si ju tak, aby sa naše ruky nedotkli a ušetril ju zarosených výplodov jej mladučkej fantázie. „Ďakujem, nemuseli ste sa tak ponáhľať,“ precedil som pomedzi zuby. Blondínka s predĺženými mihalnicami konkurujúcimi maskare thajských komerčných tanečníc sa na mňa strojene usmiala a lakťom sa podoprela o recepčný pult vo výške našich hrudníkov.
„Vy ste ale vtipný,“ odvetila ľúbezným tónom a jemne sa dotkla mojej ľavej ruky. Tá až do danej chvíle nervózne spočívala na recepčnom pulte.
Venoval som jej podráždený pohľad.
„Myslel som to vážne.“
Slečna okúzľujúca zbledla. Ani dokonalý mejkap jej nepomohol zakryť zmätok v hlave a ja som využil príležitosť. Vrátil som pohľad späť k žene, ktorá ešte stála na mieste, kde som ju videl naposledy.
Nevidel som jej priamo do tváre. Jej telo pôsobilo veselo a uvoľnene. Pravou rukou sa opierala o zárubňu dverí a v ľavej držala bielu keramickú misku s lyžicou. Jednu nohu mala vystretú a druhú ohnutú v kolene, aby si spríjemnila státie. Ach, tie nohy...
Zrazu jej posturika naznačila, že bude končiť dialóg, ktorému sa oddávala a mne bolo jasné, že zamieri do tej prekliatej kuchynskej časti.
To znamenalo iba jediné, že o pár sekúnd zájde za roh.
Nevedel som, či mám vyraziť za ňou alebo si urobiť čo najviac pamäťových obrázkov. Moja pochybná pamäť síce selektovala mená, ale pokiaľ išlo o tváre, hravo by vyšachovala aj detektor využívajúci všetky neurónové siete.
Keď sa už chcela otočiť a mne by sa naskytol konečne priamy pohľad na jej nebeský zovňajšok, uprel som zrak na jej tmavé dlhé vlasy mahagónovej farby s jemnými lokňami. Siahali jej tesne pod ramená a po bokoch ich mala vypnuté, aby jej nezakrývali tvár. Krásnu tvár.
Och, Kriste, to nebola tvár pozemskej ženy, ale výtvor toho najimpozantnejšieho umelca. Tie hebké pery zdravo ružovej farby by som bozkával až do skonania po tom, čo by som sa jej zadíval do kolosálnych tmavo žiarivých očí. Vzdialenosť medzi nami mi neumožnila všimnúť si presný odtieň jej dúhoviek, no úsmev, ktorý vykúzlili jej neodolateľné pery a hravé kútiky úst, ma paralyzoval. Ani neviem, či som jej odpovedal alebo som nahodil svoj obchodný pokerface. Došľaka.
No skôr, ako som precitol a uvedomil si, že mi venovala nepatrný okamih svojej drahocennej pozornosti, som videl iba jedno. Ako sa blížila smerom k rohu, za ktorým sa v mojej pamäti navždy stratila, a pravou rukou, ktorou sa predtým podopierala o zárubňu, si pohladila brucho. Presnejšie, bruško.
Vrchná priliehavá časť šiat jej končila pod prsiami a zvyšok látky padajúci ku kolenám bol voľný, takže až do tohto okamihu som si nemohol všimnúť, že nie je celá taká štíhla, ako jej božské nohy.
Keď svojou dlaňou obsiahla mierne zaguľatené bruško, usmiala sa smerom k pupku, akoby svoj úsmev venovala niečomu hmotnému. Vtedy mi to došlo. Je tehotná.
Tehotná, zároveň krásna a tak okúzľujúca. Vzrušujúca a sexi. V tej sekunde som na ňu dostal ešte väčšiu chuť.
Kriste, stačil mi jeden pohľad a v hlave sa mi začali liahnuť všetky klišé sračky, ktoré by som jej povedal, ak by som dostal možnosť prehovoriť s ňou. Prekliate šťastie, že som nedostal.
To, čo by som jej chcel povedať, by som neopísal žiadnymi slovami. Neopísal, ale vedel by som jej to ukázať spôsobom, ktorý by nepotreboval verbálne posily.
Bola ako univerzum všetkých prírodných živlov. Tak svieža, žeravá, omamná, plodná, dokonale harmonická. Aj zasrané Feng Šuej by vyviedla z rovnováhy.
Pre prívržencov Budhizmu by predstavovala nirvánu a pre mňa všetko dokopy, a aj tak by to nebolo dostatočne výstižné pre ten rozruch pocitov a myšlienok, ktoré si v mojej amygdale zriadili kamasútru.
Asi som sedel príliš dlho na slnku počas dopoludňajšieho stretnutia.
Kým som si však uvedomil, že moje meškanie na ďalšiu schôdzku sa predlžuje vďaka môjmu nekontrolovanému civeniu na ženu, ktorá mnou v priebehu pár sekúnd otriasla ako spleť tsunami, zemetrasenia a neuhasiteľného požiaru, bola preč.
A odvtedy neprešiel ani jeden zasraný deň, čo by som si na ňu nespomenul...
