Taktiky lovu sa prispôsobili dobe, no v podstate sú stále rovnaké. Novodobé zlatokopky to majú ľahšie aj vďaka internetu, zoznamkám či sociálnym sieťam. Stále sa nájde všade plno bohatých, starých a hlavne osamelých tupcov, ktorí im radi sadnú na lep.
Táto téma je dnes čoraz viac aktuálna ako inokedy
Príbeh o mladej babe, ktorá robila v klenotníctve a predávala diamantové šperky práve zlatokopkám v sprievode svojich partnerov. I keď sa pretvarovala a opovrhovala našuchorenými zlatokopkami s výstrihmi po pupok, stala sa jednou z nich.
Svojho partnera s plešinkou a bruškom, ktorý bol o hlavu menší pomenovala Chrústik. Zaplatil jej plastickú operáciu, aby mala vysnívané prsia trojky, pery jej dal napichať botoxom, ale čo sa jej najviac páčilo je, že jej čoraz častejšie zveroval svoju zlatú kartu...No neužívaj si!
Ak sa chcete dozvedieť „pikošky zo sveta zlatokopiek“, neváhajte si prečítať tento šokujúco úprimný príbeh!
Pracovný deň zlatokopky má dvadsaťštyri hodín. Nie každá žena to zvládne. Ak vás zaujíma svet zlatokopiek, neváhajte. Takúto knihu ste ešte nečítali.
Zdvihol ma, rozviazal mi dolný diel plaviek, strhol horný a zatiahol ma do kúpeľne. Položil ma na mramorový pult. Prisal sa mi na trojky a ja som sa triasla vzrušením. Keď sa dotkol môjho laserom oholeného bobríka odvahy, bolo všetko pripravené.
„Oh my God,“ slastne vzdychol a pretiahol ma tak neuveriteľne, že som po minúte nedokázala ani dýchať, a orgazmus, ktorý som zažila, musel otriasť základmi celého ostrova. Bolo to rýchle, mokré, horúce a neuveriteľne vzrušujúce. A celé to netrvalo viac ako pár minút. „Nice to meet you, baby.“ Natiahol si plavky a po mojom „sure“ za sebou zabuchol dvere.
Keby ma tak videli rodičia! Sumu, ktorú Chrústik vyplatil za moje nové kozy, by mama nazvala rúhaním a márnotratnosťou a otec by si predstavil toľko bás piva, že by mu tieklo všetkými možnými aj nemožnými otvormi. Zo začiatku mi bolo takéto vyhadzovanie peňazí proti srsti, z domu som na to nebola zvyknutá. Mama robila kuchárku v školskej jedálni a otec vrátnika v priemyselnom parku.
Nikdy sme neboli talianska família, nehádali sme sa, boli sme v podstate normálni ľudia.V dvojizbovom byte mal každý svoju miestnosť a tak sme si potichu nažívali. Mamine patrila kuchyňa,vždy poobede prišla z práce a to, čo mali tí malí zmrdi v škole na obed, nám dala na večeru. V kuchyni pozerala svoje obľúbené telenovely a potom si išla ľahnúť do obývačky na rozťahovací gauč vedľa otca, ktorý po piatich pivách zaspal ako drevo. Ja som mala svoju izbu, kde som pokojne premlčala detstvo, pubertu aj vstup do dospelosti. Nedá sa povedať, že by mi niečo chýbalo. Nebola som žiadna socka, ale
keď som prvýkrát sedela v Chrústikovom mercedese, luxus mi prišiel ako niečo neuveriteľne sterilné, auto bolo také voňavé a čisté. Bolo v ňom príjemne teplo. Súkromie. Rádio hralo potichu, komorne.Jazdilo rýchlo a svižne, nebolo cítiť ani jeden kamienok na ceste, vo veľkých pohodlných a ešte k tomu vyhrievaných sedadlách som sa cítila úžasne. Oproti MHD, ktorou som jazdievala dovtedy, to bola riadne silná káva. Žiadne dorezané tvrdé sedačky, smrad spálenej nafty, pach upotených ľudí, zima a tlačenica okolo tyče, aby sme postojačky nepadli na hubu. Ja som sa, samozrejme, tvárila, že luxusné auto je pre mňa úplne prirodzené a že v ňom sedím každý deň. Bolo pre mňa veľmi ponižujúce priznať, že som príliš obyčajná na to, aby som si skromné šunôčky vyvážala vo fáre, čo je také drahé, že by som si ho nemohla dovoliť ani natankovať. Zrejme som to divadlo hrala dobre.
Chrústik si nič nevšimol, na rodičov sa nikdy nepýtal a domov po mňa nikdy neprišiel. Vždy som sa dala vyzdvihnúť niekde v obchodnom centre alebo v meste. Nepochopil by to. Ani on, ani moji rodičia. A možno by som s ním nikdy nebola, keby zistil, z akej rodiny pochádzam. Párkrát som sa musela v duchu zasmiať, keď sme s Chrústikom jedli niekde v reštaurácii a ja som si predstavila, ako by sa asi zatváril, keby mu mama zohriala falošnú sviečkovú s piatimi knedľami a naložila ju na cibulákový tanier, ktorý dostala pred rokmi ako svadobný dar. A otec by mu podal pivo vo fľaši a oslovil by ho synak. Chrústik by zrejme vzal nohy na plecia a odfrčal by z nášho bytu rýchlosťou svetla. Doteraz som presvedčená, že podľa neho neexistuje chudoba ani stredná vrstva. Pohyboval sa vždy len medzi ľuďmi z vysokých spoločenských kruhov. Veľa ráz to však boli snobi, ktorí sa tvárili, že sú za vodou, a pritom sa ponárali pod hladinu. Zaúverovaní, zadlžení, neschopní priznať úpadok. Súkromná klinika. Vlastná izba, veľká telka, internet, výborná strava, skvelý personál. Keď som bola naposledy v nemocnici a vyberali mi mandle, takmer nikto si ma nevšímal a na izbe nás bolo šesť kusov. Boli sme len kusy. Nič viac a nič menej. Spomínam si na dievča, ktoré s nami ležalo na izbe. Bola dcérou jedného z lekárov a my ostatní sme jej závideli kvantá zmrzliny, ktoré dostávala, a počet návštev, ktoré mala zásadne mimo návštevných hodín. Ona sa nám smiala, vraj je niečo ako VIP a má špeciálne privilégiá. Dnes sa nad jej „dôležitosťou“ smejem, no vtedy mi to vtipné nepripadalo, bolo mi to ľúto rovnako ako ostatným deckám na našej izbe. A teraz sa mám lepšie ako vtedy ona.
Musím zavolať Andrei, svojej najlepšej priateľke, ktorá má niečo podobné už dávno za sebou. Teraz sme si rovné. Ona sa bola dať vylepšiť asi pred tromi rokmi a stále sa s tými silikónmi pretŕčala, kde sa dalo. V podstate som ju nikdy nemala rada. A zrejme ani ona mňa. Ale nenadarmo Don Corleone povedal, aby sme boli k priateľovi blízko a k nepriateľovi ešte bližšie. Andrea mala známosti, ktoré sami kedykoľvek mohli zísť. A keďže ulovila každého vyššie postaveného chlapa, všetci ju poznali. Netrvalo dlho a po pár večierkoch sme sa začali zdraviť na ulici a chodiť spolu na nákupy. Naše priateľstvo je z oboch strán fingované, ale dá sa povedať, že sa navzájom potrebujeme a vhodne sa dopĺňame.
