Univerzitný profesor Thomas Hardy sa práve rozišiel s manželkou a dospievajúcim synom, navyše mu nedávno umrela matka, s ktorou mal silné citové puto. Právnik mu v pozostalosti odovzdá jej denník.
Minulosť matky Thomasa šokuje. Najmä však to, čo mu po celý život bolo odopierané spoznať: kto bol jeho otcom. Ako sa vysporiada s matkiným tajomstvom, ako nové skutočnosti ovplyvnia jeho kariérou poznačený život? Kto bol muž, ktorý ho splodil a čím v roku 1911 spôsobil senzáciu v celej Kalifornii?
Historicko-spoločenský román Posledný potomok sa odohráva na jeseň roku 1961 a na začiatku 20. storočia. Je to príbeh o citlivej rodičovskej a synovskej láske. Najmä však o dojemnom a krehkom vzťahu ženy a muža, ktorým osud nedoprial prežiť spolu svoju lásku.
Námetom pre napísanie príbehu boli pre Eriku Jarkovskú informácie o Išim, na ktoré natrafila pri štúdiu podkladov pre napísanie úplne iného svojho románu. Iši bol označovaný ako Posledný slobodný Indián Severnej Ameriky, Muž z doby kamennej či Posledný Yahia. A skutočne žil. Jeho život (ako aj tragický osud jeho národa) sa odohral tak, ako si môžete prečítať v knihe Posledný potomok.
Iši v príbehu zohráva iba vedľajšiu úlohu. Hlavnou hrdinkou je Edna Hardyová. Po smrti celej rodiny, ktorá zahynula pri ničivom zemetrasení v San Franciscu v roku 1906 a po smrti manžela o pár rokov neskôr, sa ocitá bez prostriedkov a zázemia. Napokon ju životná situácia donúti živiť sa prostitúciou. Avšak práve vďaka tomu spoznáva Išiho a jej život sa navždy zmení.
Kniha Posledný potomok vyšla vo vydavateľstve ENRIBOOK.
V logu vydavateľstva je lapač snov. „Na rozdiel od toho indiánskeho, ktorý lapal tzv. nočné mory, ten vydavateľský sa snaží polapiť a zrealizovať sny tých autorov, ktorí milujú písanie a veľmi túžia držať v rukách vlastnú knihu, ibaže doteraz nenašli vydavateľa, ktorý by ich tvorbu priviedol k čitateľom,“ vysvetľuje šéfka vydavateľstva Erika Jarkovská.
Začítajte sa do knihy Posledný potomok:
Edna
San Francisco (1904 – 1912)
Bola mladá, iba osemnásťročná, a absolútne neskúsená vo vzťahu k mužom a veciam súvisiacim s láskou, keď sa vydávala za Jima Hardyho, tridsaťpäťročného starého mládenca, ktorého ani poriadne nepoznala. Ale jej otec ho poznal z dokov, kde spolu pracovali na nočných zmenách. A potom bol Jim u nich raz na návšteve, aby sa aj oni dvaja zoznámili.
„Ednááá!... Ééédnááá!” volala na ňu matka v ten večer z okna ich nájomného bytu. Bývali v štvrti Marina District neďaleko zálivu s prístavmi, z ktorého bol výhľad na ostrov Alcatraz. Mamin sýty a už poriadne rozčúlený hlas sa rozliehal po celej ulici. Edna ju počula dobre, no schovávala sa s kamarátkami pod schodmi jedného z vchodov bytovky v nádeji, že sa možno zázrakom vyhne tomu, čo ju čakalo. Ibaže matka vykrikovala tak vytrvalo, až sa Edna radšej vytiahla zo skrýše a lenivým krokom kráčala domov.
Budúci manžel sa jej ani trochu nepáčil. Mal hranatú postavu s neprimerane dlhými rukami, široké čelo aj nos, úzke pery a neskutočne odstávajúce uši. Jeho výzor bol na míle vzdialený výzoru muža, o ktorom snívala.
Muž z jej predstáv bol vysoký, štíhly, modrooký a krásne sa smial. Rodičia ju však presviedčali, že by bola hlúpa, ak by nevyužila príležitosť, ktorá sa jej práve ponúkala. Jim je vraj ochotný sa o ňu postarať a to je pre ženu v dnešných časoch to najdôležitejšie. Akáže láska? „Čože si už dievča ako ty navyberá?” povzdychla si matka po Jimovom odchode. „Alebo si myslíš, že sa stane zázrak? Že ťa o ruku požiada dáky boháč, ešte k tomu krásny?“
Ednu mrzelo, keď jej rodičia tak otvorene dávali najavo, že je pre nich už príťažou, ale nezazlievala im to.
Dobre vedela, že musia nakŕmiť ďalších päť krkov – jej mladších bratov. Matka za pár drobných týždenne hrdlačila v práčovni jedného z hotelov na Pacific Avenue a Edna sa k nej často pridala, aby spoločne zarobili viac. Otec večer čo večer meral cestu pešky do North Beach a vykladal tovar, ktorý privážali lode do prístavu. Pracovali bok po boku s Jimom, otec ho preto hodnotil ako poriadneho chlapa. Vôbec mu neprekážalo, že je od budúceho zaťa starší iba o päť rokov. Ale ako povedala matka: mohla si vyberať? Edna sa tiež snažila nájsť na budúcom manželovi niečo pozitívne. Nahovorila si, že má príjemný hlas, hoci jeho reč jej neraz pripomínal brechot psa, najmä keď sa mu ona prihovorila; ba že má príjemný aj pohľad. Vždy keď sa osmelila pozrieť sa do jeho modrých očí – aspoň tie sa zhodovali s jej predstavou – ukrytých pod zachmúreným obočím, aj v nich objavila kúsok nehy či aspoň čohosi, čo nehu pripomínalo.
„Prečo sa zaňho chceš vydať, keď sa ti nepáči?“ právom vyzvedali kamarátky. „A ešte je aj starý, neodpustili si. Edna s ich názorom súhlasila, no nech si sama o Jimovi myslela, čo chcela, nechávala si to pre seba.
„Nie je starý, ale zrelý,“ tvárila sa dotknuto. „Dôležité je, že sa o mňa postará,“ zdôrazňovala skutočnosť, s ktorou bola stotožnená viac matka než ona.
Jimove ťarbavé a veľmi skromné prejavy nehy, ktorými ju spočiatku zahŕňal, pominuli, keď ani po roku manželstva neprišla do požehnaného stavu. V tom čase bývali rovnako ako jej rodičia v nájomnom dome, ibaže oveľa južnejšie, v švrti Mission District plnej írskych, nemeckých a talianskych prisťahovalcov. Edna celé dni bývala doma sama. Udržiavanie domácnosti, pozostávajúcej z izbičky s kuchynkou, či príprava večere pre Jima jej veľa času nezabrali. Preto zväčša celé hodiny vyzerala z okna a sledovala dianie na ulici Alvarado, alebo aj ona vyšla na schody pred dom a stala sa súčasťou toho, čo ju obklopovalo.
Počas teplých večerov bývalo na ulici vždy rušno. Na schodoch sedávali, alebo opierajúc sa o zábradlie postávali ženy, a s rukami založenými na prsiach klebetili. Keď to už počasie dovoľovalo, pod stromami, lemujúcimi ulicu, sedávali starí chlapi oblečení v pásikavých košeliach a tmavých vestách, s klobúkmi na hlavách. Bafkali z fajok a okrikovali šarvancov, čo sa naháňali po chodníkoch, alebo sa klbčili. Edna občas zašla do neďalekej Misie Svätého Františka z Assisi, založenej v dobe španielskej kolonizácie misionárom Franciscom Palouom, aby našla útechu v modlitbe. Ba sem-tam sa dala nahovoriť vysokej Nemke z prízemia, Gerte, ktorej muž tiež pracoval v dokoch. Zašla s ňou a jej štyrmi deťmi do parku v blízkosti Štrnástej ulice, alebo v nedeľu popoludní na novovybudovaný bejzbalový štadión medzi Dvadsiatou piatou a Folsomovou ulicou. V takomto jednotvárnom duchu prežila dva roky.
- reklamná správa -
