Fredrik Backman si našiel už množstvo fanúšikov nielen vo svete, ale aj na Slovensku. Získal si nás svojimi dojímavými a citlivými príbehmi, pri ktorých sa mnohí neubránia slzám, ale po dočítaní sa neraz cítime silnejší, odolnejší a šťastnejší.
Teraz je tu nová kniha od autora bestsellerov Muž menom Ove a Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Príbeh o žene, ktorá celý život čakala na jeho skutočný začiatok. Tu žila Britt-Marie.
Šesťdesiattriročná Britt-Marie naozaj nie je pasívne agresívna osoba. To len špina, neporiadok, škrabance a nesprávne uložený príbor ju nútia kričať, aj to iba hlboko vo svojom vnútri.
Práve teraz odchodom z domu ukončila svoje štyridsaťročné manželstvo a život ženy v domácnosti. Jediná práca, ktorú sa jej podarilo zohnať, ju zavedie do Borgu. Je to zapadnutá obec postihnutá finančnou krízou, v ktorej skrachovalo všetko okrem pizzerie páchnucej pivom.
Britt-Marie odjakživa nenávidí futbal, ale Borgu nezostalo okrem neho nič. To, prirodzene, nepredznačuje ideálny začiatok nejakej vrúcnej obojstrannej náklonnosti. Lenže tunajšie mládežnícke futbalové mužstvo tak zúfalo potrebuje trénera, že je ochotné ponúknuť príležitosť komukoľvek. Športovcov z Borgu nemôže odradiť ani taká maličkosť, že Britt-Marie o tento post vôbec nestojí. No a keď ešte dostane pozvanie na rande od miestneho policajta a v soláriu si zlomí ruku, niet pre ňu cesty späť.
Vypočujte si AUDIO úryvok z novej knihy.
Číta herec Ivan Letko:
Tu žila Britt-Marie je román o láske, druhej šanci a kopaní do čohosi, čo sa kotúľa. Je to príbeh o láske a vyznaní. O žene, ktorá celý život čakala na jeho skutočný začiatok, o mnohých nenápadných obciach pri hradskej, v ktorých zlyháva všetko – až na futbal a pizzeriu, lebo tie človeka nezradia.
Fredrik Backman sa narodil v Štokholme, študoval religionistiku, ale štúdium nedokončil a pracoval ako vodič kamiónu. Dnes je spisovateľom a známym blogerom. V roku 2012 debutoval naraz dvomi románmi, z ktorých mimoriadny ohlas zaznamenal Muž menom Ove. Autorov osobitý humor nájdeme aj v jeho druhom románe Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Vo svete sa už predalo viac ako 5 miliónov výtlačkov jeho kníh.
Začítajte sa do novinky Tu žila Britt-Marie:
1
Vidličky. Nože. Lyžice.
V tomto poradí.
Britt-Marie nepatrí k tým, ktorí by len tak súdili iných ľudí, to teda nie. Ale ktorej civilizovanej osobe by zišlo na um uložiť príbor v zásuvke v inom poradí? Britt-Marie nikoho neodsudzuje, vôbec nie, ale veď hádam nie sme zvieratá, však?
Je január, pondelok. Britt-Marie sedí za malým písacím stolom v neveľkej kancelárii úradu práce. Pochopiteľne, to nijako nesúvisí s príborom, ten je iba príznačný pre všetko, čo sa pobabralo. Príbor má byť uložený, ako treba, lebo aj život by mal byť taký. Bežný život je usporiadaný, bežne sa v ňom upratuje kuchyňa, umýva balkón a vychovávajú deti. To predstavuje viac roboty, než by človek predpokladal. Teda mať balkón.
V bežnom živote sa človek pravdepodobne neocitá na úrade práce.
Dievčina, ktorá tu sprostredkúva prácu, je vystrihaná nakrátko ako nejaký chlapčisko. Pochopiteľne, nie že by na tom bolo niečo zlé. Britt-Marie predsa nemá predsudky. A ten účes je určite moderný. Dievčina práve ukázala na akýsi papier a usmiala sa, akoby mala naponáhlo.
„Sem napíšte svoje meno, rodné číslo a adresu bydliska!“
Britt-Marie treba zaregistrovať. Ako nejakú kriminálničku. Akoby sem prišla ukradnúť prácu sprostredkovateľke.
„Mlieko, cukor?“ opýtala sa dievčina a v nasledujúcom okamihu postavila na stôl kávu v plastovom pohári.
Britt-Marie nikoho neodsudzuje, to určite nie, ale čo je toto za správanie? Plastový pohár! Vari vypukla vojna? Britt-Marie sa už-už chystala položiť dievčine práve túto otázku, no spomenula si, že Kent ju jednostaj napomína, aby sa správala „spoločenskejšie“, preto sa radšej rezervovane pousmiala a vyčkávala, kedy jej podajú tanierik.
Kent je Britt-Marin manžel. Obchodný zástupca. Nesmierne, skutočne nesmierne úspešný. Obchoduje s Nemeckom a je veľmi, veľmi spoločenský. Dievčina medzitým vyčarovala dve jednorazové kapsulky smotany do kávy, tej čo netreba skladovať v chladničke. Naostatok ešte postavila na stôl umelohmotný pohár plný plastový lyžičiek. Britt-Marie by sa nemohla tváriť urazenejšie, ani keby v ňom bol had.
„Bez mlieka a bez cukru?“ nechápavo sa spýtala dievčina.
Britt-Marie zavrtela hlavou a zotrela z rúk neviditeľné omrvinky. Stôl bol bez ladu a skladu zaprataný papiermi. No jasné, dievča zjavne nemá čas robiť poriadok, má priveľa práce s kariérou, skonštatovala v duchu Britt-Marie.
„Okej, tak sem ešte dopíšte adresu trvalého bydliska,“ dievčina sa usmiala na papier.
Britt-Marie zabodla pohľad na svoje kolená a zo sukne si oprášila neviditeľné smietky. Hrozne zatúžila po byte a príborovej zásuvke. Po bežnom živote. Zatúžila po Kentovi, lebo všetky papiere vypĺňal zásadne on.
Keď sa zdalo, že dievčina sa opäť chystá čosi povedať, Britt-Marie ju predbehla.
„Prepáčte, že obťažujem, ale kam by som mohla položiť šálku s kávou?“
Vyslovila to uvážlivým tónom, ktorý používa, keď musí zmobilizovať všetku láskavosť, aby mohla hovoriť o šálke, hoci ide o plastový pohár.
„Čože?“ hlesla dievčina za stolom, akoby jej to bolo úplne jedno.
Britt-Marie sa usmiala tak sociálne, ako len vládala.
„Zabudli ste mi dať tanierik. Aby ste ma pochopili, nerada by som vám urobila na stole nejaký odtlačok.“
Nezdalo sa, že by dievčina za stolom pochopila zmysel podšálky. Alebo hodnotu porcelánu. Prípadne – vzhľadom na frizúru – význam zrkadiel.
„Ale to je jedno, postavte ju kamkoľvek,“ vyhlásila bezstarostne a ukázala na voľný kúsoček stola.
Akoby život bol taký jednoduchý. Akoby nezáležalo na tom, či človek používa tanierik a či ukladá príbor v správnom poradí. Dievčina poklopkala perom po papieri na rubriku Trvalé bydlisko. Britt-Marie mimoriadne trpezlivo vydýchla, vôbec to nepripomínalo vzdych.
„Aby ste chápali, šálky sa nekladú priamo na stôl, lebo na ňom zanechávajú fľaky!“
Dievčina sa zadívala na stôl, ktorý vyzeral, akoby sa na ňom pokúšalo jesť zemiakovú kašu nejaké dieťa. Vidlami. A potme.
„Ale to je jedno, ten je už aj tak zničený a doškrabaný!“ usmiala sa dievčina.
Britt-Marie sa vnútorne rozkričala.
„Zrejme ste si neuvedomili, že to asi súvisí s tým, že nepoužívate tanieriky,“ konštatovala.
Pochopiteľne, že to povedala veľmi dobrosrdečne. Vôbec nie „s pasívnou agresivitou“, ako o nej raz hovorili Kentove deti, keď si mysleli, že ich nepočuje. Britt-Marie naozaj nie je pasívne agresívna. Je starostlivá. A keď sa o nej takto vyjadrili Kentove deti, niekoľko týždňov bola ešte starostlivejšia.
Dievčina v sprostredkovateľni práce vyzerala odrazu trochu prepracovane. Niekoľko ráz si pretrela obočie.
„Áno... takže... Voláte sa Britt, však?“
„Britt-Marie. Len sestra mi hovorila Britt,“ opravila ju Britt-Marie.
„Tak by ste mohli vyplniť dotazník. Prosím,“ požiadala ju dievčina.
Britt-Marie šibla pohľadom na papier, ktorý ju núti zverejniť, kto je a kde býva. Môcť byť človekom si v súčasnosti vyžaduje neuveriteľné papierovanie, to si Britt-Marie už stihla všimnúť. Nezmyselnú byrokraciu. Aby vás spoločnosť zobrala na vedomie.
Nakoniec však neochotne napísala svoje meno, rodné číslo aj číslo mobilného telefónu. Kolónka na miesto trvalého bydliska zostala prázdna.
„Britt-Marie, aké máte vzdelanie?“ zaujímala sa dievčina.
Britt-Marie sa pevne držala kabelky.
„Rada by som zdôraznila, že sa mi dostalo skvelej výchovy,“ odvetila.
„Ale nijaké formálne vzdelanie?“ opýtala sa dievčina.
Britt-Marie krátko vydýchla nosom. Nie že by si odfrkla, lebo ona na verejnosti nefuní.
„Dovoľte, aby som vás informovala, že lúštim veľmi veľa krížoviek. A to naozaj nejde bez vzdelania,“ vyhlásila a cítila sa osočená.
Dožičila si maličký hlt kávy. Vôbec nechutila ako Kentova. Lebo Kent varí skvelú, a to tvrdia všetci. Britt-Marie mala na starosti podšálky a Kent kávu. To tvorilo ich spoločný život.
„Nuž...“ dievčina sa bodro usmiala a skúsila to inak: „Aké máte pracovné skúsenosti?“
„Naposledy som bola zamestnaná ako čašníčka. Dostala som mimoriadne dobrý posudok,“ poinformovala ju Britt-Marie.
Dievčina sa očividne potešila. No trvalo to len krátko.
„Kedy to bolo?“ spýtala sa.
„Roku 1978,“ odvetila Britt-Marie.
„Aha,“ dievčina sa pokúsila usmiať, aby zakryla, čo si myslí, ale veľmi sa jej to nepodarilo. Po chvíli sa však zmohla na ďalšiu otázku:
„Od tých čias ste nikde nepracovali?“
„Od tých čias som pracovala každý deň, pomáhala som manželovi s firmou,“ urazene sa ohradila Britt-Marie.
Dievčina sa opäť potešila. Pritom by človek očakával, že sa už poučila.
„Akú funkciu ste mali vo firme?“
„Starala som sa o deti a dohliadala som, aby náš domov vyzeral reprezentatívne,“ odvetila Britt-Marie.
- reklamná správa -
