Rozhovor so spisovateľom Paulom Coelhom

Čo vás motivuje k ďalšiemu písaniu?

Písanie je môj sen. V skutočnosti som mohol už dávno prestať písať, keby to nebol môj sen. Ja som sa však rozhodol byť spisovateľom, každá nová kniha je pre mňa novou výzvou, cítim pri nej rovnakú dychtivosť, rovnaké vzrušenie ako pri prvej, a to dáva môjmu životu zmysel. Spisovateľ nie je človek, ktorý príde do istého bodu, je to človek, pre ktorého je každá ďalšia kniha výzvou.

Myslíte si, že váš brazílsky pôvod sa odráža v zmesi kultúr prítomnej vo vašich dielach?

Nepochybne. Keby som nebol Brazílčan, nevedel by som písať tak, ako píšem, pretože Brazília... Brazília dokázala výborne rozdeliť, lepšie povedané, skoncovať s delením toho, čo je imaginárne a toho, čo je skutočné, zrútiť hradbu, ktorá ich rozdeľuje. My Brazílčania miešame všetko, fyzickú realitu s realitou nefyzickou. Napríklad v tejto miestnosti je fyzická realita, ktorej sa môžeme dotknúť, ale sú tu aj emócie, ktorých sa dotknúť nemôžeme, ale niekedy nás zasahujú. No a v Brazílii ľudia dokážu toto všetko miešať a v mojich knihách sa moja fyzická, či viditeľná, realita, mieša s druhou realitou, tou, ktorá je neviditeľná, ale tiež dosť zasahuje, možno dokonca viac, do nášho života.

Čo vás inšpiruje k písaniu? Osoba, správa, miesto, situácia...?

To je ťažká otázka, pretože mňa inšpiruje život. Často sú to nepatrné maličkosti, ktorým v tej chvíli človek nevenuje pozornosť a neskôr sa vrátia plnou silou, akoby skondenzovali v myšlienkach. Napríklad pri knihe Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala ma inšpiroval kontakt so ženskou stránkou. Vo Veronika sa rozhodla zomrieť je trochu mojej minulosti, ale aj moji čitatelia, stretnutia s mojimi čitateľmi, videl som, že napriek veľkému nadšeniu z nového života cítili... že nemajú síl bojovať za ten nový život a... v knihe vidíte nepatrné maličkosti, ktoré ste niekedy prežili a v tej chvíli ste im nevenovali pozornosť. Spomínam si napríklad na Záhir. Raz som bol sám v Ženeve, zrušili jednu večeru a v tej chvíli to pre mňa bola len mrzutosť, bože, som tu sám, a nakoniec z toho vznikli dve či tri strany v Záhire. Alebo keď som navštívil katedrálu de Vitória, pretože mám rád ľudí, čo... robia prácu s láskou a nemohol som tušiť, že táto návšteva tiež nakoniec prinesie dve-tri strany do Záhiru. Ak mám zhrnúť, čo ma inšpiruje, tak je to kontakt s ľudskou bytosťou. Nemôžem sa izolovať, človek môže prísť na veľké myšlienky, ale chýba mu ľudská energia a mňa kontakt s ľudskými bytosťami podnecuje k rôznym otázkam.

Sú vaše diela autobiografické?

Diela nie sú nevyhnutne autobiografické, vychádzajú z nejakej skúsenosti, to je zrejmé, nikto nemôže niečo vytiahnuť odnikiaľ. Takže... dám príklad z Alchymistu: nikdy som nebol pastierom, ja... napísal som knihu o pastierovi hľadajúcom poklad. No je to metaforické dielo spojené s mojim vlastným životom, ak hovoríte autobiografické, nie celkom, poukazuje však na moje vlastné hľadanie. A to sa netýka len Alchymistu, všetky moje knihy sú také.

Na ktorú zo svojich kníh ste najpyšnejší?

Je to ako s deťmi, nemáte radšej jedno ako druhé. Pri koncipovaní knihy dávate zo seba to najlepšie. Všetko, čo máte, svoju lásku, otázky, vlastne celú svoju víziu sveta, v tej chvíli dávate to najlepšie zo seba. A je dobre, že hoci moja prvá kniha Pútnik z Compostely vyšla pred dvadsiatimi rokmi, preklady nejdú po sebe chronologicky, nemajú rovnaké poradie ako v Brazílii. Pútnik z Compostely vyšiel nedávno napríklad v Rusku, inde práve vydali Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala, v ďalšej krajine vyšla Rukoväť bojovníka svetla. Preto som neustále nútený uvažovať o celej svojej práci, nielen o poslednej vydanej knihe, a veľmi ma teší, že som nesmierne hrdý na celé svoje dielo. Viem teda rozprávať s rovnakým nadšením o knihe, ktorá vyšla pred dvadsiatimi, pätnástimi... sedemnástimi rokmi ako o knihe, čo vychádza dnes.

Čarodejnica z Portobella

Čím vysvetľujete ľahkosť, s akou rozumiete zložitej ženskej duši? Lepšie povedané: odkiaľ pochádza vaše odhodlanie lepšie pochopiť ženskú dušu?

Keď sa lepšie pozriete, hoci v skutočnosti som to nikdy nerátal, myslím, že polovica mojich hlavných postáv sú muži a druhá polovica ženy. Kniha je teda pre mňa procesom stretnutia sa so sebou samým a jedna z vecí, ktorú dnešní ľudia musia prijať, je ich ženská duša. Nehovorím o pohlaví, môžete byť muž, ale máte ženskú dušu, vy ste žena a časť vašej duše je mužská, a v okamihu písania, hádam v tom okamihu sa usilujem lepšie pochopiť svoju ženskú dušu. Nehovorím, že poznám ženskú dušu, ale som hrdý na svoju ženskú dušu, ktorá sa prejavuje prostredníctvom postáv.

Je netolerancia v najširšom zmysle slova skutočne témou, ktorou sa do hĺbky zaoberáte?

Myšlienkou Čarodejnice..., ako aj ostatných kníh, je naučiť sa veľa rozprávať o ženskej tvári Boha. Predtým som hovoril, že mám ženskú stránku, ale moja ženská duša aj ženská duša Boha sú zabudnuté. Ak Boha zredukujeme na mužského Boha, na disciplínu a prísnosť, zabúdame, že Boh je predovšetkým láska, Boh je odpustenie, Bohyňa je prejavom nás všetkých. V jednom z klasických gréckych mýtov svet stvorila Gaia, žena, nie muž, a to je prítomné aj v iných kultúrach, kde svet tiež stvorila žena. Povedať, že Čarodejnica... je kniha o nedostatku tolerancie by bolo zjednodušené, nie je to tak. Áno, myslím si, že v tejto chvíli je veľký konflikt medzi ľuďmi, ktorí celkom odmietajú možnosť existencie niečoho vyššieho a veriacimi. Medzi veriacimi však jestvuje omnoho horší konflikt, a to medzi tými, čo pripúšťajú len náboženské prejavy v tradičnom náboženskom zmysle a tými, ktorí sa usilujú o duchovný prejav, a tu dochádza k stretu. Každý chce preniesť zodpovednosť na náboženstvo a zabúda na svoju zodpovednosť ako ľudskej bytosti prítomnej v tomto okamihu a zodpovednej za tento svet. Táto duchovná stránka, alebo osobné konflikty pri hľadaní tejto duchovnej stránky, sú teda vodiacou líniou Čarodejnice z Portobella, to je ústredným motívom knihy.

Prečo je postava ženy vo všetkých známych hlavných náboženstvách zatlačená do vedľajšej úlohy? Je žena nebezpečná? Je každá žena potenciálne „čarodejnica“?

Myslím si, že každá žena potenciálne oveľa ľahšie rozvíja svoje nadanie. Áno. A prečo je v náboženstvách v úzadí? Bohužiaľ, sme spojení s čímsi, čo sa volá pamäť planéty, s históriou a náboženstvo je v určitom okamihu celkom voľné, je ženské, matriarchálne, prvé božstvá, ktoré nachádzame, sú Venuše, sú to ženské božstvá a... prvé, najstaršie sochy, myslím z archeologického hľadiska. Potom však náboženstvo nadobúda iný rozmer, začína organizovať spoločnosť. A v istej dobe... a tá doba je vlastne z historického hľadiska veľmi nedávna, v časoch Egyptskej ríše je už postava vodcu silno spojená s kňazom, faraón je zároveň aj veľkňazom. Prečo? Pretože riadi fyzickú rovinu, ale aj rovinu duchovnú. Usmerňuje celý národ, celú kultúru a niekedy dokonca manipuluje duchovnú rovinu. A ľudia, spoločnosť sa rozvíja okolo mužských vodcov, dôvodom vzniku tohto mužského vodcovstva je myšlienka obrany kmeňa či krajiny. Muž je v podstate lovec, bojovník, je osobou, ktorá je zodpovedná za danú dedinu, krajinu, kmeň. Postava kňaza sa začína spájať viac s mužom ako so ženou, ženské božstvo sa stráca. Vracia sa, keď sa objaví poľnohospodárstvo, keď sa vďaka ženskej kontemplácii zistí, že existuje vzťah so zemou. Vtedy sa vráti, a v istých okamihoch histórie dokonca získava istú dôležitosť, vždy ju však nahrádza mužské božstvo, ktoré je zodpovedné za prísnosť, za disciplínu náboženskej štruktúry. Myslím, že teraz sa to začína rýchlo strácať, celý ten proces sa rozkladá, bohyňa je oveľa prítomnejšia, to vidíte aj v iných knihách, vidíte to vo filmoch, vidíte to v samotných ľudských dušiach, a to s dosť veľkým, ako by som to povedal, osobným úsilím, pretože je ťažké povedať bohyňa, ale ľudia sa čoraz častejšie odvažujú povedať veľká matka.

Časť analytikov je presvedčená, že náboženský fundamentalizmus v súčasnosti nachádza živnú pôdu pre svoj rast. Myslíte si to aj vy?

Náboženský fundamentalizmus sa podľa môjho názoru v súčasnosti veľmi silno presadzuje. Mám však na mysli kresťanský, islamský, židovský či hinduistický fundamentalizmus, fundamentalizmus akéhokoľvek náboženstva. Vo chvíľach, aké zažívame dnes, keď náboženstvo a nábožnosť získavajú na význame, majú ľudia opäť tendenciu združovať sa okolo náboženských skupín. To je však omyl, ja mám svoje náboženstvo, som katolík, moja kniha však napriek tomu otvára isté otázky týkajúce sa cirkvi a jej odmietavého postoja k niektorým skutočnostiam. Budem s ňou polemizovať, prečo sa tak trochu uzatvára, prečo rozvedený človek nemôže pristúpiť k prijímaniu? To je jedna z tém, ktorým sa venujem v Čarodejnici z Portobella. A prečo ten krik okolo prezervatívov? Skrátka, skutočnosť je iná a cirkev sa upína na určité tradície, ktoré by mali byť duchovného charakteru, nakoniec sú však čisto sociologické, a to škodí... jej flexibilite, dokonca jej vzťahu k veriacim. Je to cirkev, ktorá občas, hovorím veľa o katolíckej cirkvi, lebo k nej patrím, prestáva veriť na zázraky. Áno, vždy jestvujú pochybnosti o zázrakoch. Svätodušní naopak veria, a tiež sú príliš radikálni, že zázraky sa prejavujú každý deň. Vidíte teda, že náboženský fundamentalizmus sa objavuje, lebo ľudia nevedia, alebo povedzme ešte nemajú schopnosť prijať nové veci, nie sú dosť pružní, aby prijali tento nový duchovný svet. Môžeme to zjednodušene prirovnať k počítaču: v súčasnosti všetci prijímame Windows a Microsoft, lebo sa nikto príliš nevyzná v počítačoch, sú pre nás ešte tajomstvom. V rámci samotného systému, teda softvéru sa však už objavujú ľudia, ktorí vytvárajú rôzne programy, OpenOffice, Mozillu alebo Linux. Jedného dňa, a je jasné, že ten deň príde, budú mať všetci prístup k štruktúre počítača a budete si môcť vybrať, čo v súčasnosti nie je možné. Dnes predsa nebudete strácať čas, len ak by ste na to mali dostatok trpezlivosti, aby ste zisťovali, ako funguje OpenOffice, jednoducho si kúpite Office od Microsoftu. A tak je to aj s náboženstvom: vo chvíli, keď neviete presne, ako sa niečo deje, je to pre vás záhadou, nie? Softvér, ktorý používate, aby ste sa dostali do styku s magickým svetom je softvér náboženstva. A keď sa učíte, softvér sa pomaly stráca a vy si k nemu vytvoríte vlastnú cestu.

Dá sa povedať, že v Čarodejnici z Portobella ste najväčšmi experimentovali s literárnymi prostriedkami?

Nie. To rozhodne nie, myslím, že každá kniha je jednoducho kniha a ja neverím na literárne prostriedky. Myslím si, že ľudia začali rozprávať príbehy pred piatimi, desiatimi tisícmi rokov, vedia vyrozprávať príbeh a bodka. Chcieť vymyslieť koleso, zakaždým keď píšete knihu je strašné, je to hlúposť a práve preto sa literatúra vzdialila ľuďom, lebo neustále pretvára svoju formu alebo literárne prostriedky, a pritom na tom vôbec nezáleží, v knihe je podstatný dobrý príbeh, ktorý odovzdá to, čo autor chce odovzdať. Áno, v prípade Čarodejnice z Portobella som si našiel tento spôsob vyrozprávania príbehu, nebolo v tom však úsilie o inováciu, vôbec nie, tento spôsob sa mi zdal najlepší, tak som ho použil. Čo sa týka tém, človek raz ide do jednej strany, inokedy do druhej, napríklad Jedenásť minút bola podľa mňa riskantná téma – prostitúcia, alebo aj samotný Záhir, kde som odhalil život spisovateľa, alebo Čarodejnica z Portobella, hovoriť tak ako ja o náboženstve, o ženskej ceste. Ale čo sa týka formy, nie, forma bude vždy najlepšia, najprístupnejšia, najpriamejšia, ale nie povrchná. Pri Čarodejnici sa mi zdali svedectvá najlepším spôsobom, ako vyrozprávať príbeh.

Rýchly dotazník:
• Obľúbená myšlienka?
Kto sa odváži, zvíťazí.

• Kniha na nočnom stolíku?
Borgesove diela.

• Spomienka na detstvo?
Prvý západ slnka, ktorý som si uvedomil ako západ slnka.

• Vášeň?
Chôdza.

• Film?
Dva: Vtedy na západe Sérgia Leoneho a Lawrence z Arábie Davida Leana.

• Obraz?
Obraz... „The Night Watch“, neviem, ako sa nazýva u nás, Rembrandt, myslím, že Nočná hliadka.

• Jedlo?
Marocký kuskus.

• Cesta?
Všetky, všetky...

• Západ slnka?
Tiež všetky!

• Pieseň?
All you need is love od Beatles.

• Hračka?
Elektrický vláčik.

• Fóbia?
Rozprávať pred publikom.

• Talizman?
Okuliare, keď rozprávam pred publikom.

• Zlozvyk?
Zlozvyk? Trávim veľa času na internete.

• Literárna postava?
Klasická? Odyseus, Odyseus. Klasický Odyseus, nie Joyceov.

• Rada?
Neverte radám.

• Povera?
Povera? Aha! Zopakujte mi to, nech sa to ľahšie strihá.

• Povera?
Skôr ako vypijem víno, vylejem kvapku na stôl.

• Miesto?
Všetky, všetky...

• Človek vášho života?
Moja žena.

• Váš Záhir?
Vlastne nemám obsesiu. Som človek, ktorý má sny a usiluje sa ich uskutočniť.