Čarodejnica z Portobella - Paulo Coelho
Román Čarodejnica z Portobella od svetoznámeho brazílskeho autora vyjde onedlho aj v slovenskom preklade. Na pultoch kníhkupectiev sa objaví už začiatkom júna t.r. Vy máte jedinečnú možnosť prečítať si úryvky z pripravovanej knihy už teraz.
Páter Giancarlo Fontana
Keď som v to ráno zdvihol hostiu žehnajúc chlieb, triasli sa mi ruky. Uplatnil som moc, ktorú apoštoli posúvajú z generácie na generáciu a vyriekol som slová, čo mi odovzdala tisícročná tradícia. Vzápätí sa mi myseľ znovu upriamila na tú dievčinu s dieťaťom v náručí, akúsi Pannu Máriu, zázrak materstva a lásky, ktorý sa tu prejavoval v opustenosti a samote. Postavila sa do radu ako zvyčajne a pomaly pristupovala k prijímaniu.
Myslím, že veľká časť kongregácie vedela, čo sa deje. Všetci sa na mňa dívali a čakali, ako zareagujem. Videl som, ako ma obklopujú spravodliví, hriešnici, farizeji, sanhedrinskí kňazi, žiaci, ľudia dobrej i zlej vôle.
Athena zastala predo mnou a urobila zvyčajné gesto: zavrela oči a otvorila ústa na prijatie tela Kristovho.
Telo Kristovo však zostalo v mojich rukách.
Otvorila oči, nevediac presne, čo sa deje.
– Potom sa porozprávame – zašepkal som.
Ona však zostala stáť.
– Za tebou stoja ľudia. Potom sa porozprávame.
– Čo sa deje? – všetci okolo mohli počuť jej otázku.
– Prečo ma nepustíte k prijímaniu? Nevidíte, že ma pred všetkými ponižujete? Neprežila som si už dosť?
– Athena, cirkev zakazuje sviatosť rozvedeným. Ty si tento týždeň podpísala papiere. Potom sa porozprávame – trval som na svojom.
Keďže sa nehýbala, naznačil som, aby ju osoba za ňou predišla. Dával som prijímanie, až kým neprišiel na rad posledný farník. A vtedy, prv ako som sa vrátil k oltáru, som začul ten hlas.
Už to nebol hlas dievčaťa, ktoré spevom uctievalo Pannu Máriu, vykladalo o svojich plánoch, dojato rozprávalo o tom, čo sa naučilo o živote svätých, s plačom na krajíčku sa zverovalo s manželskými ťažkosťami. Bol to hlas raneného, poníženého zvieraťa so srdcom plným nenávisti.
– Nech je prekliate toto miesto! – povedal hlas. – Nech sú prekliati tí, čo nikdy nepočúvali Kristove slová a premenili ich na nápis vytesaný do kameňa. Veď Kristus povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie“. A ja sa namáham, trpím, a nenechajú ma ísť k Nemu. Dnes som zistila, že cirkev premenila tieto slová na: poďte ku mne všetci, ktorí dodržiavate naše zásady a tých preťažených nechajme tak!
Počul som, ako jej jedna zo žien v prvom rade povedala, aby bola ticho. Ale ja som chcel počúvať, potreboval som počúvať. Obrátil som sa a zastal som pred ňou so sklonenou hlavou, to jediné som mohol urobiť.
– Prisahám, že už nikdy nevkročím do kostola. Opäť ma opúšťa rodina, ale tento raz nie pre nedostatok peňazí či nezrelosti ľudí, čo sa berú priskoro. Nech sú prekliati všetci, čo zatvárajú dvere pred matkou a dieťaťom! Ste rovnakí, ako tí, čo neprichýlili Svätú Rodinu, rovnakí ako ten, čo odmietol Krista, keď najväčšmi potreboval priateľa!
Otočila sa a odišla plačky s dieťaťom v náručí. Dokončil som bohoslužby, dal záverečné požehnanie a šiel som rovno do sakristie – v tú nedeľu nebolo stretnutie s veriacimi, ani zbytočné rozhovory. V tú nedeľu som stál pred filozofickou dilemou: rozhodol som sa rešpektovať inštitúciu namiesto slov, na ktorých tá inštitúcia stojí.
Už som starý, Boh si ma môže každú chvíľu zobrať. Zostal som verný svojmu náboženstvu a myslím si, že napriek všetkým chybám sa úprimne usiluje napraviť. Bude to trvať desiatky rokov, možno storočia, ale jedného dňa bude záležať len na láske, na Kristovej vete: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie“. Celý svoj život som zasvätil kňazstvu a neľutujem ani sekundu svojho rozhodnutia. Ale vo chvíľach ako tá nedeľa som síce nezapochyboval o viere, začal som však pochybovať o ľuďoch.
Už viem, čo sa stalo Athene a pýtam sa sám seba: žeby všetko začalo vtedy, alebo to už mala v duši? Myslím na mnohé Atheny a Lukásov po celom svete, čo sa rozviedli, a preto už nemôžu prijímať sviatosť Eucharistie, zostáva im len dívať sa na trpiaceho, ukrižovaného Krista a počúvať Jeho slová – ktoré sa nie vždy zhodujú s vatikánskymi zákonmi. Zopár z nich odíde, ale väčšina ďalej navštevuje nedeľné omše, lebo sú na to zvyknutí, hoci si uvedomujú, že zázrak premeny chleba a vína na telo a krv Pána im je zakázaný.
Myslím si, že Athena pri odchode z kostola možno stretla Ježiša. S plačom sa mu vrhla do náruče, zmätene ho žiadala, aby jej vysvetlil, prečo ju nútia zostať vonku len kvôli jednému podpísanému papieru, ktorý je v duchovnej sfére celkom bezvýznamný a potrebujú ho len notári a daňové úrady.
A Ježiš sa možno pozrel na Athenu a povedal:
– Len sa dobre pozri, dcéra moja, ja som tiež vonku. Už veľmi dlho ma nevpustili dnu.
1. kapitola >>
2. kapitola >>
3. kapitola >>
4. kapitola >>
5. kapitola >>
6. kapitola >>
Blogujte s autorom prostredníctvom www.paulocoelhoblog.com
Vaše názory na knihu posielajte autorovi v anglickom jazyku.
Keď som v to ráno zdvihol hostiu žehnajúc chlieb, triasli sa mi ruky. Uplatnil som moc, ktorú apoštoli posúvajú z generácie na generáciu a vyriekol som slová, čo mi odovzdala tisícročná tradícia. Vzápätí sa mi myseľ znovu upriamila na tú dievčinu s dieťaťom v náručí, akúsi Pannu Máriu, zázrak materstva a lásky, ktorý sa tu prejavoval v opustenosti a samote. Postavila sa do radu ako zvyčajne a pomaly pristupovala k prijímaniu.
Myslím, že veľká časť kongregácie vedela, čo sa deje. Všetci sa na mňa dívali a čakali, ako zareagujem. Videl som, ako ma obklopujú spravodliví, hriešnici, farizeji, sanhedrinskí kňazi, žiaci, ľudia dobrej i zlej vôle.
Athena zastala predo mnou a urobila zvyčajné gesto: zavrela oči a otvorila ústa na prijatie tela Kristovho.
Telo Kristovo však zostalo v mojich rukách.
Otvorila oči, nevediac presne, čo sa deje.
– Potom sa porozprávame – zašepkal som.
Ona však zostala stáť.
– Za tebou stoja ľudia. Potom sa porozprávame.
– Čo sa deje? – všetci okolo mohli počuť jej otázku.
– Prečo ma nepustíte k prijímaniu? Nevidíte, že ma pred všetkými ponižujete? Neprežila som si už dosť?
– Athena, cirkev zakazuje sviatosť rozvedeným. Ty si tento týždeň podpísala papiere. Potom sa porozprávame – trval som na svojom.
Keďže sa nehýbala, naznačil som, aby ju osoba za ňou predišla. Dával som prijímanie, až kým neprišiel na rad posledný farník. A vtedy, prv ako som sa vrátil k oltáru, som začul ten hlas.
Už to nebol hlas dievčaťa, ktoré spevom uctievalo Pannu Máriu, vykladalo o svojich plánoch, dojato rozprávalo o tom, čo sa naučilo o živote svätých, s plačom na krajíčku sa zverovalo s manželskými ťažkosťami. Bol to hlas raneného, poníženého zvieraťa so srdcom plným nenávisti.
– Nech je prekliate toto miesto! – povedal hlas. – Nech sú prekliati tí, čo nikdy nepočúvali Kristove slová a premenili ich na nápis vytesaný do kameňa. Veď Kristus povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie“. A ja sa namáham, trpím, a nenechajú ma ísť k Nemu. Dnes som zistila, že cirkev premenila tieto slová na: poďte ku mne všetci, ktorí dodržiavate naše zásady a tých preťažených nechajme tak!
Počul som, ako jej jedna zo žien v prvom rade povedala, aby bola ticho. Ale ja som chcel počúvať, potreboval som počúvať. Obrátil som sa a zastal som pred ňou so sklonenou hlavou, to jediné som mohol urobiť.
– Prisahám, že už nikdy nevkročím do kostola. Opäť ma opúšťa rodina, ale tento raz nie pre nedostatok peňazí či nezrelosti ľudí, čo sa berú priskoro. Nech sú prekliati všetci, čo zatvárajú dvere pred matkou a dieťaťom! Ste rovnakí, ako tí, čo neprichýlili Svätú Rodinu, rovnakí ako ten, čo odmietol Krista, keď najväčšmi potreboval priateľa!
Otočila sa a odišla plačky s dieťaťom v náručí. Dokončil som bohoslužby, dal záverečné požehnanie a šiel som rovno do sakristie – v tú nedeľu nebolo stretnutie s veriacimi, ani zbytočné rozhovory. V tú nedeľu som stál pred filozofickou dilemou: rozhodol som sa rešpektovať inštitúciu namiesto slov, na ktorých tá inštitúcia stojí.
Už som starý, Boh si ma môže každú chvíľu zobrať. Zostal som verný svojmu náboženstvu a myslím si, že napriek všetkým chybám sa úprimne usiluje napraviť. Bude to trvať desiatky rokov, možno storočia, ale jedného dňa bude záležať len na láske, na Kristovej vete: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie“. Celý svoj život som zasvätil kňazstvu a neľutujem ani sekundu svojho rozhodnutia. Ale vo chvíľach ako tá nedeľa som síce nezapochyboval o viere, začal som však pochybovať o ľuďoch.
Už viem, čo sa stalo Athene a pýtam sa sám seba: žeby všetko začalo vtedy, alebo to už mala v duši? Myslím na mnohé Atheny a Lukásov po celom svete, čo sa rozviedli, a preto už nemôžu prijímať sviatosť Eucharistie, zostáva im len dívať sa na trpiaceho, ukrižovaného Krista a počúvať Jeho slová – ktoré sa nie vždy zhodujú s vatikánskymi zákonmi. Zopár z nich odíde, ale väčšina ďalej navštevuje nedeľné omše, lebo sú na to zvyknutí, hoci si uvedomujú, že zázrak premeny chleba a vína na telo a krv Pána im je zakázaný.
Myslím si, že Athena pri odchode z kostola možno stretla Ježiša. S plačom sa mu vrhla do náruče, zmätene ho žiadala, aby jej vysvetlil, prečo ju nútia zostať vonku len kvôli jednému podpísanému papieru, ktorý je v duchovnej sfére celkom bezvýznamný a potrebujú ho len notári a daňové úrady.
A Ježiš sa možno pozrel na Athenu a povedal:
– Len sa dobre pozri, dcéra moja, ja som tiež vonku. Už veľmi dlho ma nevpustili dnu.
1. kapitola >>
2. kapitola >>
3. kapitola >>
4. kapitola >>
5. kapitola >>
6. kapitola >>
Blogujte s autorom prostredníctvom www.paulocoelhoblog.com
Vaše názory na knihu posielajte autorovi v anglickom jazyku.
