Slobodná matka. Chaos v rodine. A tajomný cudzinec, ktorý jej obráti život naruby!
Predstavte si, že máte príšerný život. Manžel od vás odišiel a na domácnosť neprispieva ani penny, vášho syna tínedžera šikanujú a dcéra, matematický génius, má možnosť nastúpiť na prestížnu školu pre nadané deti, ale vy si to nemôžete dovoliť. Aj kúpa obyčajnej rovnošaty by vás finančne položila, nieto školné. Taký je v skratke život Jess Thomasovej.
Jedného dňa sa jej však do života pripletie zvláštna náhoda. V taxíku nájde zväzok bankoviek, patriaci arogantnému milionárovi Edovi Nichollsovi, ktorému Jess upratuje dom. Peňazí nie je veľa, pre Eda len pár drobných, no pre Jess by znamenali kľúč k vyriešeniu problémov.
Mladá matka je zásadová a dobre vie, čo je správne, no rozhodne sa inak. V tej chvíli ešte netuší, ako jej tento človek zmení život.
„Budete sa smiať. Budete plakať.
A keď prídete na poslednú stranu, budete chcieť čítať odznova.“
Amazon
Jojo Moyesová je britská spisovateľka, ktorá po skončení štúdia desať rokov pôsobila v novinách The Independent. Od roku 2001 sa naplno venuje spisovateľskej tvorbe a robí dobre. Je jednou z mála autoriek, ktoré dva razy získali za svoje knihy ocenenie Romantický román roka.
Začítajte sa do novinky Jojo Moyesovej Jeden plus jeden:
Prológ
ED
Ed Nicholls sedel v oddelení vývoja a popíjal kávu s Ronanom. Vtedy vošiel dnu Sidney. Za ním stál muž, ktorého zbežne poznal, jeden z mužov v oblekoch.
„Hľadáme ťa,“ oznámil Sidney.
„Tak už si nás našiel,“ odvetil Ed.
„Nie Ronana, teba.“
Ed si ich chvíľu obzeral, potom hodil červenú penovú loptičku do stropu a chytil ju. Pozrel bokom na Ronana. Investacorp kúpila pred pol druha rokom polovičný podiel v ich spoločnosti, ale Ed a Ronan o nich ešte vždy hovorili ako o mužoch v oblekoch. Medzi štyrmi očami ich titulovali aj menej lichotivo.
„Poznáš istú Deannu Lewisovú?“
„Prečo?“
„Poskytol si jej nejaké informácie o uvedení nového softvéru?“
„Čože?“
„To bola celkom jednoduchá otázka.“
Ed pozrel z jedného muža v obleku na druhého. Atmosféra bola zvláštne nabitá. Žalúdok mu začal pomaly klesať ako preplnený výťah. „Možno sme sa spolu bavili o práci. Ale nespomínam si na nič konkrétne.“
„Deanna Lewisová?“ spýtal sa Ronan.
„Musíš sa vyjadriť jasne, Ed. Poskytol si jej nejaké informácie o uvedení SFAX-u?“
„Nie... možno... O čo ide?“
„V tvojej kancelárii je polícia a prehľadáva ju s dvoma gorilami z finančného úradu. Jej brata zatkli za zneužitie dôverných interných informácií. Na základe toho, čo si im poskytol o uvedení nového softvéru.“
„Deanna Lewisová? Naša Deanna Lewisová?“ Ronan si začal čistiť okuliare. Robil to vtedy, keď bol nervózny.
„Hedžový fond jej brata zarobil v prvý deň uvedenia na trh dva milióny šesťstotisíc dolárov. Jej samej nabehlo na osobný účet stodeväťdesiattisíc.“
„Hedžový fond jej brata?“
„Nechápem,“ zamrmlal Ronan.
„Tak vám to poviem po lopate. Je zaprotokolované, že Deanna Lewisová sa rozprávala so svojím bratom o spustení SFAX-u. Vraj tuná Ed jej povedal, že to bude obrovský úspech. A hádajte, čo sa stalo! O dva dni patril fond jej brata medzi najväčších skupovateľov podielov. Čo presne si jej povedal?“
Ronan naňho ohromene pozrel. Ed sa usiloval utriediť si myšlienky. Keď preglgol, zahanbil sa – v tom tichu to znelo dosť nahlas. Z druhej strany miestnosti na nich vyjavene hľadeli ponad steny svojich kójí členovia vývojového tímu. „Nič som jej nepovedal.“ Zažmurkal. „Neviem, možno som sa o niečom zmienil. Veď to nebolo štátne tajomstvo.“
„Veru to bolo štátne tajomstvo,“ namietol Sidney. „Volá sa to zneužitie dôverných interných informácií. Povedala mu, že si jej prezradil dátumy, presný čas. Vraj si vyhlásil, že firma na tom zarobí majland.“
„Tak teda klame! Trepe sprostosti! Len sme spolu... niečo mali.“
„Chcel si tú kočku zbaliť, a tak si si pustil hubu na špacír, aby si na ňu urobil dojem.“
„Tak to nebolo.“
„Ty si sexoval s Deannou Lewisovou?“ Ed cítil, ako ho Ronan prebodáva krátkozrakými očami.
Sidney zdvihol ruky. „Mal by si zavolať svojmu právnikovi.“
„Ako z toho môžem mať problémy?“ zvolal Ed. „Ja som z toho predsa nič nemal. Ani som netušil, že jej brat má hedžový fond.“
Sidney pozrel zaňho. Vývojári zrazu zistili, že majú na stoloch niečo zaujímavé. Stíšeným hlasom poznamenal: „Musíš tam zájsť. Chcú ťa vypočuť na policajnej stanici.“
„Čože? To je šialenstvo. O dvadsať minút mám stretnutie, budeme hovoriť o softvéri. Na nijakú policajnú stanicu nejdem.“
„A, samozrejme, kým sa nedostaneme na koreň veci, prepustíme ťa.“
Ed sa zasmial. „To nemyslíš vážne! Nemôžeš ma prepustiť. Toto je moja spoločnosť.“ Vyhodil penovú loptičku do vzduchu a chytil ju, pritom sa od nich napoly odvrátil. Nikto sa ani nepohol. „Nikam nejdem. Toto je naša spoločnosť. Povedz im to, Ronan.“
Pozrel na Ronana, ale ten uprene hľadel na čosi na dlážke. Ed vrhol pohľad na Sidneyho, ten pokrútil hlavou. Potom sa zadíval na dvoch uniformovaných mužov, ktorí sa zjavili za ním, na svoju sekretárku, ktorá si rukou zakrývala ústa, na koberec, po ktorom viedla cesta k dverám, a penová loptička ticho dopadla na dlážku medzi jeho nohy.
1
JESS
Jess Thomasová a Nathalie Bensonová ležérne sedeli vo svojej dodávke zaparkovanej dosť ďaleko od Nathalinho domu, takže znútra ich nemohli vidieť. Nathalie fajčila. Štvrtý raz za posledných šesť týždňov vzdala pokus odvyknúť si od fajčenia.
„Osemdesiat libier týždenne. A platená dovolenka.“ Nathalie zanadávala: „Doriti! Normálne túžim vypátrať tú kravu, čo tam nechala tú náušnicu, a vraziť jej do ksichtu. Kvôli nej sme prišli o náš najlepší džob.“
„Možno nevedela, že je ženatý.“
„Ale vedela.“ Predtým ako sa Nathalie zoznámila s Deanom, chodila dva roky s chlapom, ktorý – ako sa ukázalo – mal nie jednu, ale dve rodiny na druhej strane Southamptonu. „Ani jeden slobodný chlap nemá na posteli vkusne rozložené farebne zladené vankúše.“
„Neil Brester má,“ namietla Jess.
„Hudobnú zbierku Neila Brewstera tvorí zo šesťdesiatich percent Judy Garlandová a z tridsiatich percent Pet Shop Boys.“
Štyri roky spolu upratovali každý pracovný deň – vlastne od čias, keď bolo rekreačné stredisko Beachfront sčasti raj a sčasti stavenisko. Vtedy developeri sľubovali miestnym obyvateľom, že budú mať zadarmo prístup k bazénu, a všetkých uisťovali, že veľká výstavba domov pre náročných zákazníkov prinesie ich malému prímorskému mestečku výhody, nemusia sa báť, že z neho vysaje život. Na boku ich bielej dodávky bol vyblednutý nápis Bensonová a Thomasová, upratovacie služby. Nathalie pod ten text dopísala: „Máte doma špinu? Pomôžeme vám?“ Až kým Jessnepodotkla, že za celé dva mesiace polovica telefonátov vôbec nesúvisela s upratovaním.
A teraz takmer všetky ich džoby boli v Beachfronte. Nikto v mestečku nemal peniaze – ani nebol ochotný –, aby si najal upratovačky, s výnimkou lekárov, právnika a zvláštnej klientky, ako bola pani Humphreyová, ktorá mala takú silnú artritídu, že si nemohla upratovať sama. Z jednej strany to bola dobrá práca. Mohli si ju zorganizovať, ako samy chceli, väčšinou si aj mohli vyberať klientov. Napočudovanie nevýhodou neboli protivní klienti (a vždy medzi nimi bol aspoň jeden protivný klient) ani to, že keď ste čistili cudzí záchod, mali ste pocit, že ste na rebríčku o stupienok nižšie, než ste plánovali. Jess neprekážalo, že musí vyťahovať guče vlasov z odtokov cudzích ľudí, ani to, že ľudia, ktorí si prenajímali dovolenkové domy, akoby si považovali za povinnosť žiť týždeň ako prasce.
Najväčšmi sa jej nepáčilo, že sa dozvedela o živote iných ľudí oveľa viac, než túžila.
Jess by vám vedela porozprávať o tajnej nákupnej mánii pani Eldridgeovej, o účtoch od značkových topánok, ktoré odhadzovala do koša v kúpeľni, o taškách s oblečením, ktoré si ani raz neobliekla a ešte vždy na ňom viseli cenovky. Vedela by vám porozprávať, ako sa Lena Thompsonová už štyri roky usiluje otehotnieť a dva razy do mesiaca si robí tehotenské testy (vrajto robí s natiahnutými pančuchami). Vedela by vám porozprávať, že pán Mitchell z toho veľkého domu za kostolom zarába šesťcifernú sumu (výplatné pásky nechával na stolíku v hale; Nathalie si bola istá, že úmyselne) a že jeho dcéra tajne fajčí v kúpeľni.
Keby sa jej chcelo, mohla by vám vymenovať ženy, ktoré vyzerali ako zo škatuľky, keď išli z domu – bezchybne učesané, nechty nalakované, jemne navoňané drahou voňavkou –, a pritom bez zábran nechali na dlážke pohodené špinavé nohavičky. Alebo o tínedžeroch, ktorých stvrdnuté uteráky by najradšej dvíhala kliešťami. Bývali tam dvojice, ktoré spali v oddelených posteliach, a keď ju manželky žiadali, aby vymenila obliečky v hosťovskej izbe, s úsmevom poznamenali, že „v poslednom čase sme mali hrozne veľa hostí“. A pri čistení záchodov by sa zišla plynová maska.
Ale z času na čas mali aj príjemnú klientku, ako bola Lisa Ritterová, a keď jej vysávali dlážku, našli diamantovú náušnicu a dozvedeli sa všeličo, bež čoho by sa zaobišli.
„Pravdepodobne si ju tu zabudla moja dcéra, keď bola naposledy doma,“ poznamenala Lisa Ritterová trasúcim sa hlasom, keď vzala náušnicu do ruky. „Má presne takéto náušnice.“
„Samozrejme,“ odvetila Jess. „Pravdepodobne sa niekomu prilepila na topánku. Vedeli sme, že to bude tak nejako. Mrzí ma to. Keby som bola vedela že nie je vaša, ani by som vás tým neotravovala.“ A keď sa pani Ritterová odvrátila, Jess bolo jasné, že u nej končí. Poslovi zlých správ sa nikto nepoďakuje.
Na konci cesty spadlo na zem batoľa – celkom ako zoťatý strom, najprv nič, potom spustilo nárek. Jeho matka zostala stáť s plným náručím nákupných vreciek a rozladene naň hľadela.
„Počula si, čo povedala minulý týždeň Lisa Ritterová – najprv sa zbaví kaderníčky a potom nás.“
Nathalie urobila grimasu, ktorá prezrádzala, že Jess by hľadala kladnú stránku aj na nukleárnej apokalypse. „Zbaví sa ‚upratovačiek‘. V tom je rozdiel. Jej bude jedno, či sme to my, Speedicleanz alebo Ženy s mopmi.“ Nathalie pokrútila hlavou. Pre ňu sme odteraz navždy upratovačky, ktoré vedia pravdu – podvádza ju manžel. Pre ženy ako ona je čosi také dôležité. Ide jej o to, ako to vyzerá, nemyslíš?“
Mamička odložila vrecká, sklonila sa a zdvihla dieťa. Jess si vyložila bosé nohy na prístrojovú dosku, zaborila tvár do dlaní. „Dokelu! Kde zarobíme také peniaze, Nat?“
„Ten dom bol ako zo škatuľky. V podstate stačilo dva razy do týždňa všetko len vyleštiť.“ Nathalie hľadela cez okno.
„A vždy platila načas.“
Jess v duchu videla tú diamantovú náušnicu. Prečo sa na ňu nevykašľali? Bolo by bývalo lepšie, keby niektorá z nich ukradla. „No dobre, tak nám teda dá padáka. Zmeňme tému, Nat. Nemôžem si dovoliť plakať, keď idem upratovať do baru.“
„Tak čo, Marty tento týždeň zavolal?“
„Nechcela som prejsť na túto tému.“
„Tak zavolal?“
Jess vzdychla. „Áno.“
„Povedal, prečo nezavolal pred týždňom?“ Nathalie odstrčila Jessine nohy z prístrojovej dosky.
„Nie.“ Jess cítila, ako na ňu uprene hľadí. „A nie, neposlal nijaké peniaze.“
„Ale no tak. Nezavoláš naňho konečne sociálku? Takto nemôžeš žiť. Mal by ti posielať peniaze na svoje deti.“
Obohratá platňa. „Ešte... nemôžem naňho tlačiť,“ odvetila Jess. „Stále nemá prácu.“
„Ale teraz budeš tie peniaze potrebovať. Aspoň kým nezoženieme náhradu za Lisu Ritterovú. Ako sa má Nicky?“
„Zašla som k Fisherovcom, aby som sa porozprávala s Jasonovou matkou.“
„To nemyslíš vážne. Ja by som sa jej bála. Sľúbila ti, že povie Jasonovi, aby dal Nickymu pokoj?“
„Ani nie.“
Nathalie uprene hľadela na Jess.
„Vyhlásila, že ak ešte niekedy vkročím do jej domu, zmláti ma tak, že ma vlastná mater nespozná. Mňa aj moje... ako to povedala...? Mňa aj moje ‚abnormálne decká‘.“ Jess sklopila spätné zrkadlo, skontrolovala si vlasy, stiahla ich do chvosta. „Aha, a potom mi oznámila, že jej Jason by neublížil ani muche.“
„Typické.“
„To nič nebolo. Mala som so sebou Normana. A chvalabohu, naložil poriadnu kôpku pri ich toyote a ja som akosi zabudla, že mám so sebou igelitové vrecko.“
Jess si znova vyložila nohy.
Nathalie jej ich opäť odstrčila a pretrela dosku mokrou utierkou. „Ale vážne, Jess, ako dlho je Marty preč z domu? Dva roky? Si mladá. Nemôžeš čakať, kedy sa dá dokopy. Musíš sa znova dostať do sedla,“ Nathalie urobila grimasu.
„Dostať sa do sedla. Pekné.“
„Páčiš sa Liamovi Stubbsovi. Máš uňho šancu.“
„Každý, kto má dva chromozómy X, by mal šancu u Liama Stubbsa.“ Jess zatvorila okienko. „Radšej si prečítam knihu. Okrem toho si myslím, že decká už mali dosť pohnutý život, nepotrebujú, aby som im predstavila nového uja. Vážne.“ Zdvihla pohľad a zvraštila nos. „Musím uvariť čaj a pripraviť sa na šichtu v hostinci. Skúsim ešte obvolať pár klientov, či niekto nepotrebuje upratať. A nikdy nevieš, možno nám nedá padáka.“
Nathalie otvorila okienko a vyfúkla dlhý kúdol dymu. „Jasné, Dorotka. A nabudúce budeme upratovať v Smaragdovom meste na konci Žltej ulice.“
---
- reklamná správa -
