Aby toho nebolo dosť, z väzenia pomáhal naplánovať bombový útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku a dostal doživotie a ešte 15 rokov k tomu.
Nie je to veselý príbeh. Nie to zábavné, ľahké, bezstarostné čítanie. Ale ani náš život nie je vždy slnkom rozžiarená lúka. Je to príbeh jednej voľby. Voľby, ktoré nás sprevádzajú aj našimi životmi a nie vždy máme silu rozhodnúť sa správne. Častokrát viníme okolie, podmienky, rodinu, či celý svet za situáciu v ktorej sme sa ocitli.
Na pozadí udalostí na Blízkom, radikalizácie časti islamského hnutia, autor opisuje neradostný príbeh svoj a svojej rodiny. Od pomerne šťastného detstva v kruhu rodiny, spolu s bratom, sestrou a mamou amerického pôvodu, ktorá kvôli láske k ich otcovi konvertovala na islam. Na to ako rodičia mali prácu, spolu sa hrávali, stretávali s priateľmi. Postupne séria udalostí spôsobila to, že otec sa čím ďalej tým viac vzďaloval rodine a načúval radikálom v mešite. Stal sa z neho fundamentalistický fanatik.
Po zatknutí a uväznení otca postupne rodina stratila pevnú pôdu pod nohmi, čelila existenčným problémom a ako ďalšia pohroma sa ukázal aj otčim. Po odsúdení manžela sa Zakova matka rozviedla a vzala si iného pravoverného moslima. Namiesto bezpečného útočiska získala rodina, nie síce medzinárodného teroristu, ale domáceho despotu.
Nekonečné sťahovania, výsmešky, šikanovanie.. Až keď autor dosiahol 15 rokov začal zbierať odvahu a učil sa vnímať svet a ľudí okolo seba nie optikou nenávisti a poníženia, ale ako rovnocnná ľudská bytosť, ktorá sa môže slobodne rozhodnúť. Rozhodnúť sa, čo bude robiť, s kým a čo si bude o veciach okolo seba myslieť.
Toto bola Zakova voľba. Voľba empatie, voľba úniku z prostredia, ktoré ho formovalo a krivilo. Voľba otvorenej spoločnosti rôznych názorov, náboženstiev, ktorá mu otvorila úplne iný, nový, prívetivejší svet.
Začal prednášať o nenásilí, o porozumení a o tom, že každý z nás má na výber.
A na záver sa s vami podelím o „recept“ ako urobiť z niekoho náboženského fanatika:
„Nájdete čoveka, ktorý je zraniteľný, niekoho kto stratil sebadôveru, majetok, hrdosť, cieľ. Niekoho, kto je pokorený životom. A potom ho izolujete. Naplníte ho strachom a zúrivosťou a dbáte nato, aby považoval každého kto je odlišný za terč bez tváre, nie za ľudskú bytosť..“
Otvorený dialóg, schopnosť počúvať a akceptovať aj názory odlišné od tých našich a ochota pomôcť, podať pomocnú ruku je v dnešnom zložitom svete cesta k vzájomnému porozumeniu.
