Kniha, vďaka ktorej sa dozviete o sebe a o živote čosi nové. Napríklad, že ak naozaj milujete, svet sa zmení... Alebo že pravá láska vždy zvíťazí nad chvíľkovou vášňou. A tiež, že máte prežívať svoje sny!
Dnes už klasický román Paula Coelha Valkýry prvý raz vyšiel v roku 1992 a teraz vychádza v slovenčine.
Je to autobiografický a zároveň širšie platný príbeh o dvoch povahovo odlišných partneroch.
Hlavnou postavou je Paul, ktorý chce zmeniť vlastný život a ísť za svojím snom: vydá sa do Mohavskej púšte, hľadá svojho strážneho anjela, chce dosiahnuť hlboké poznanie seba a okolitého sveta, otvoriť sa intuícii. Vie, že púšť nie je taká vyprahnutá a bezútešná, ako vyzerá. Skrýva sa v nej príležitosť na nové, objavné stretnutia.
Ďaleko od svetského chaosu tu žije mladý majster tradície, známy z Denníka Mága, a skupina bojových valkýr, brázdiacich púšť na koňoch. Všetci spoločne pomôžu Paulovi dosiahnuť cieľ.
Paula na jeho púti sprevádza družka Chris. Ich putovanie je zároveň duchovné i skutočné, plné nezvyčajných udalostí, a nakoniec im ukáže cestu k pravej láske a k pravému poznaniu: ak milujeme, svet sa zmení...
„Udalosti opísané v tejto knihe sa odohrali medzi 5. septembrom a 17. októbrom 1988,“ píše v predslove knihy Valkýry Paulo Coelho. „Poradie niektorých úsekov cesty je pozmenené a v dvoch prípadoch som siahol po fikcii len preto, aby čitateľ lepšie porozumel záležitostiam, ktorým sa venujem, no všetky podstatné skutočnosti sú pravdivé.“
PAULO COELHO je autorom mnohých medzinárodných bestsellerov vrátane Alchymistu, Jedenástich minút a Pútnika z Compostely. V 170 krajinách sa predalo 135 miliónov výtlačkov autorových diel, ktoré boli preložené do 72 jazykov.
V roku 2007 mu udelili titul Posol mieru Spojených národov a získal veľa prestížnych ocenení a uznaní.
V roku 2002 sa stal členom Brazílskej literárnej akadémie.
Začítajte sa do novinky Paula Coelha Valkýry:
Sedel za volantom už takmer šesť hodín. Po stý raz sa opýtal ženy vedľa seba, či idú správne.
Po stý raz sa pozrela do mapy. Áno, idú správne. Hoci všade naokolo bola zeleň, vedľa cesty tiekla krásna rieka a rástli stromy.
„Radšej sa zastavme na pumpe a opýtajme sa,“ povedala.
Mlčky sa viezli ďalej a počúvali staré piesne na jednej z rozhlasových staníc. Chris vedela, že netreba zastávať na pumpe, šli správnym smerom, hoci krajina okolo nich bola celkom iná. Dobre však poznala svojho muža – Paulo bol napätý, nedôverčivý a mal pocit, že manželka sa zle orientuje v mape. Bude pokojnejší, ak sa niekoho opýta.
„Prečo sme sem prišli?“
„Aby som si splnil úlohu,“ odvetil.
„Zvláštna úloha,“ povedala.
‚Naozaj veľmi zvláštna,‘ pomyslel si. Má sa rozprávať so svojím anjelom strážnym.
„Budeš sa rozprávať so svojím anjelom strážnym,“ povedala po chvíli. „Ale čo keby si sa zatiaľ trochu porozprával so mnou?“
Ďalej mlčal, sústredil sa na cestu a zrejme si myslel, že si pomýlila smer. ‚Je zbytočné naliehať,‘ uvažovala. Dúfala, že čoskoro sa zjaví pumpa; z letiska v Los Angeles sa hneď vydali na cestu a ona sa bála, že Paulo od únavy zadrieme za volantom.
A to prekliate miesto stále nikde.
‚Mala som si zobrať inžiniera,‘ povedala si v duchu.
Nikdy si na to nezvykne – nechať všetko tak, vydať sa za posvätnými cestami, mečmi, rozhovormi s anjelmi, robiť všetko preto, aby sa človek dostal ďalej na ceste mágie. ‚Vždy rád nechával všetko tak, aj predtým ako stretol J.‘
Spomenula si na deň, keď mali prvé rande. Skončili v posteli a o týždeň si k nemu presťahovala pracovnú dosku. Ich spoloční priatelia hovorili, že Paulo je čarodejník, a raz v noci Chris zatelefonovala farárovi z protestantského kostola, kam chodievala, aby sa za ňu modlil.
Prvý rok však nespomenul mágiu ani jeden jediný raz. Pracoval v nahrávacej spoločnosti, a to bolo všetko.
Druhý rok bol rovnaký. Dal výpoveď a zamestnal sa v inej nahrávacej spoločnosti.
Tretí rok dal znovu výpoveď (rád nechával všetko tak!) a rozhodol sa písať pre televíziu. Zdalo sa jej čudné, že každý rok mení prácu, ale on písal, zarábal a žili si dobre.
Koncom tretieho roku sa znovu rozhodol odísť z práce. Nič jej nevysvetlil, povedal len, že ho to už nebaví, zbytočne bude dávať výpovede a meniť zamestnanie. Potrebuje zistiť, čo chce. Našetrili si nejaké peniaze a rozhodli sa vyraziť do sveta.
‚Autom, presne ako teraz,‘ pomyslela si Chris.
S J. sa stretli, keď sedeli na káve v amsterdamskom Hoteli Brouwer a dívali sa na kanál Singel. Paulo od napätia celkom zbledol, no napokon sa odhodlal pristúpiť k stolu vysokého šedivého pána v obleku. Večer, keď znovu osameli, vypil fľašu vína – nezniesol veľa alkoholu, hneď sa opil – a až vtedy jej povedal, že sa sedem rokov venoval mágii (ona o tom už vedela od priateľov). Z dôvodu, ktorý jej neprezradil, hoci sa na to niekoľko ráz spýtala, však so všetkým skoncoval.
„Ale pred dvoma mesiacmi sa mi ten muž zjavil v koncentračnom tábore Dachau,“ povedal a mal na mysli J.
Pamätala sa na ten deň. Paulo dlho plakal a hovoril, že počuje volanie, no nevie, ako reagovať.
„Mám sa vrátiť k mágii?“ opýtal sa.
„Áno,“ odvetila, hoci si nebola istá, o čom hovorí.
Od stretnutia s J. sa všetko zmenilo. Prišli rituály, cvičenia a praktiky. Prišli dlhé cesty s J. bez presného dátumu návratu. Prišli dlhé stretnutia so zvláštnymi mužmi a peknými ženami, každý z nich vyžaroval mimoriadne silnú, zmyselnú auru. Prišli výzvy a skúšky, nekonečné bezsenné noci a dlhé víkendy uprostred štyroch stien. Paulo bol však oveľa spokojnejší – už nedával každú chvíľu výpoveď. Založili spolu malé vydavateľstvo a on si splnil dávny sen – začal písať knihy.
Konečne sa objavila pumpa. Prišla ich obslúžiť mladá dievčina s indiánskymi črtami. Obaja vyšli z auta, aby sa trochu prešli, a dievča zatiaľ plnilo nádrž.
Paulo vybral mapu a overil si trasu. Boli na správnej ceste.
‚Teraz sa upokojil a bude sa so mnou rozprávať,‘ pomyslela si.
„J. ti povedal, že sa máš stretnúť s anjelom práve tu?“ opýtala sa ho opatrne.
„Nie,“ odvetil.
‚Výborne, odpovedal na otázku,‘ pomyslela si, upierajúc zrak na bujnú zeleň. Slnko začínalo zapadať.
Keby viac ráz nepozrela do mapy, tiež by pochybovala, že idú správne. Zostávalo im necelých desať kilometrov a podľa scenérie naokolo boli ešte veľmi, veľmi ďaleko.
„J. mi nepovedal, aby som šiel sem,“ pokračoval Paulo. „Mohol som ísť kamkoľvek. Ale tu mám jeden kontakt, rozumieš?“
Samozrejme, že rozumie. Paulo mal vždy kontakty. Hovoril o týchto ľuďoch ako o členoch Tradície, ona to však v denníku označovala ako „Konšpiráciu“. Na svete je oveľa viac čarodejníkov a kúzelníkov, ako si ľudia myslia.
„Niekoho, kto sa rozpráva s anjelmi?“
„Nie som si istý. J. sa raz letmo zmienil o majstrovi Tradície, ktorý tu žije a vie sa rozprávať s anjelmi. Ale možno je to len klebeta.“
Hádam to myslel vážne. Chris však vedela, že si možno len náhodne vybral jedno z mnohých miest, kde mal „kontakty“. Miesto, kde bude ďaleko od každodenného života a bude sa môcť viac sústrediť na Neobyčajné. „A ako sa budeš rozprávať so svojím anjelom?“
„Neviem.“
‚Zvláštny spôsob života,‘ pomyslela si. Očami sledovala manžela, ktorý pristúpil k dievčine, aby zaplatil účet. Vie len to, že sa potrebuje rozprávať s anjelmi! Nechal všetko tak, nasadol do lietadla, cestoval dvanásť hodín do Los Angeles, šoféroval šesť hodín, aby prišiel na túto pumpu, vyzbrojil sa trpezlivosťou na štyridsaťdňový pobyt, a to všetko preto, aby sa porozprával – presnejšie pokúsil porozprávať – s anjelom strážnym!
Usmial sa na ňu a ona mu úsmev opätovala. Napokon to nie je také zlé. Musia riešiť bežné nepríjemnosti, platiť účty, diskontovať šeky, navštevovať ľudí len zo slušnosti aj prenášať sa cez ťažkosti.
Ale ešte veria v anjelov.
„Podarí sa nám to,“ povedala.
„Ďakujem za to ‚nám,“ odvetil. „Ale mág som tu ja.“
Dievča na pumpe im povedalo, že idú správne. Viezli sa ešte desať minút, teraz s vypnutým rádiom. Pred nimi sa zjavil malý kopček. Až keď prišli na vrchol a uvideli krajinu pod sebou, zistili, ako sú vysoko. Vôbec si neuvedomili, že celých šesť hodín pomaly stúpajú.
Boli však na mieste.
Odstavil auto na krajnici a vypol motor. Ona sa ešte obzrela, aby sa presvedčila, či je to naozaj pravda – áno, za sebou videla zelené stromy, rastliny a vegetáciu. A pred ňou sa po celom obzore rozprestierala Mohavská púšť. Obrovská púšť, ktorá sa začína v Mexiku a ťahá cez päť amerických štátov. Púšť, ktorú v detstve toľko ráz videla v kovbojkách, púšť s miestami nesúcimi čudesné názvy ako Dúhový les a Údolie smrti.
‚Je ružová,‘ pomyslela si Chris, nepovedala však nič. On sa uprene díval na šírošíru piesočnú pustatinu a možno sa pokúšal zistiť, kde bývajú anjeli.
Keď sa postavíte do stredu hlavného námestia, vidíte začiatok aj koniec Borrego Springs.
Mestečko má však tri hotely. V zime si tam turisti chodia pripomínať slnko. Zložili si batožinu v izbe a šli sa navečerať do mexickej reštaurácie. Čašník sa dlho obšmietal okolo nich a usiloval sa zistiť, akým jazykom rozprávajú.
Keďže sa mu to nepodarilo, napokon sa opýtal. Keď sa dozvedel, že sú z Brazílie, povedal, že Brazílčana ešte nikdy nestretol.
„A teraz poznám dvoch,“ rozosmial sa.
Na druhý deň sa to zrejme dozvie celé mesto. V Borrego Springs sa toho veľa nedeje. Po večeri sa šli ruka v ruke prejsť po okolí mesta. On sa chcel dotknúť púšte, cítiť ju a vdýchnuť jej vzduch. Museli si hľadať cestu pomedzi kamene a skaly, a keď po polhodine pozreli na východ, videli v diaľke zopár svetielok Borrego Springs.
Tam mohli lepšie pozorovať oblohu. Ľahli si na zem a vyslovovali želania pri padajúcich hviezdach. Nebolo vidieť mesiac a súhvezdia žiarili.
„Nemala si občas v živote pocit, že ťa niekto sleduje?“ opýtal sa Paulo.
„Ako vieš?“
„Skrátka viem. V takých chvíľach si nevedomky všimneme prítomnosť anjelov.“
Chris si spomenula na obdobie puberty. Vtedy bol tento pocit oveľa silnejší.
„V tom okamihu,“ pokračoval, „si začíname vytvárať akýsi film, kde sme hlavnými postavami a konáme v presvedčení, že nás niekto sleduje. No ako rastieme, nadobudneme pocit, že je to smiešne. Vyzerá to ako sen dieťaťa, ktoré sa chce stať filmovým hercom.
Zabúdame, že v okamihoch, keď sme účinkovali pred neviditeľným hľadiskom, bol pocit, že nás vidia, veľmi silný.“
Na chvíľu sa odmlčal. „Keď sa dívam na oblohu, tento pocit sa mi často vracia vždy s rovnakou otázkou: Kto nás sleduje?“
„Kto nás sleduje?“ opýtala sa.
„Anjeli. Boží poslovia.“
Uprene sa dívala na oblohu. Chcela tomu uveriť.
„Všetky náboženstvá a všetci ľudia, čo už videli Neobyčajné, hovoria o anjeloch,“ pokračoval Paulo.
„Vesmír je plný anjelov. Prinášajú nám nádej ako tí, čo oznámili pastierom, že sa narodil mesiáš. Prinášajú smrť ako anjel smrti, ktorý prechádzal Egyptom a zahubil tých, čo nemali na dverách znamenie. Môžu nám zahatať vstup do raja s ohnivým mečom v ruke.
Alebo nás doň pozvú ako Máriu. Anjeli otvárajú pečate zakázaných kníh, trúbia na Posledný súd. Prinášajú svetlo ako Michal alebo temnotu ako Lucifer.“
Chris pozbierala odvahu a opýtala sa: „Majú krídla?“
„Ešte som žiadneho nevidel,“ odvetil. „Ale aj mňa to zaujímalo. A opýtal som sa J.“
‚Chvalabohu,‘ pomyslela si. Nie je sama, koho zaujímajú jednoduché otázky súvisiace s anjelmi.
„J. mi povedal, že získavajú podobu, v akej si ich predstavíme. Lebo sú živá Božia myšlienka a musia sa prispôsobiť našim vedomostiam a chápaniu. Vedia, že ak to neurobia, neuvidíme ich.“ Paulo zatvoril oči.
„Predstav si anjela a hneď pocítiš jeho prítomnosť,“ uzavrel.
Mlčky ležali na púšti. Naokolo vládlo hlboké ticho a Chris mala pocit, že je znovu vo filme z mladosti a účinkuje pred neviditeľným hľadiskom. Čím viac sa sústredila, tým väčšmi bola presvedčená, že je pri nej silná, priateľská, veľkorysá bytosť. Začala si predstavovať svojho anjela, zaodela ho presne tak, ako vídala na rytinách z detstva: modré šaty, zlatisté vlasy a obrovské biele krídla.
Aj Paulo si predstavoval svojho anjela. Nebolo to preňho nič nové, už sa veľa ráz ponoril do neviditeľného sveta okolo seba. No teraz, keď mu J. dal úlohu, cítil, že jeho anjel je omnoho prítomnejší – akoby sa anjeli ukazovali len tým, ktorí veria v ich existenciu. Hoci, či v nich ľudia veria, alebo nie, vždy sú tu – posli života, smrti, raja či pekla.
Obliekol svojmu anjelovi dlhý plášť vyšívaný zlatom a tiež mu dal krídla
