Ako by ste sa vyrovnali so skutočnosťou, keby ste stratili niekoho, koho veľmi milujete? Zmenil by sa váš pohľad na svet a prehodnotili by ste rebríček svojich životných hodnôt?
V románe Jojo Moyesovej Čo bolo potom sa hlavná hrdinka Louise Clarková vydáva na podobnú cestu a hľadá odpovede na svoje otázky.
Po intenzívnom šesťmesačnom vzťahu s paralyzovaným Willom Traynorom, ktorý sa rozhodol ukončiť svoju pozemskú púť asistovanou samovraždou, sa prebíja životom bez neho. Sama má nepríjemnú nehodu, čo ju prinúti vrátiť sa domov k rodine. Akosi cíti, že sa opäť ocitla tam, kde sa všetko začalo. Telo sa jej pomaly uzdravuje, ale duša nie.
Život po Willovej smrti znamená pre Lou učiť sa všeličo odznova, budovať na nových základoch. Ošetrovateľ Sam Fielding, pre ktorého sa kontakt so životom a smrťou stal povolaním, je azda jediný, kto ju môže pochopiť. A vtom sa z Willovej minulosti nečakane vynorí jeho 16-ročná nezvládnuteľná dcéra, o ktorej nikto nič nevedel.
Lily prevráti Lou všetky plány, vnáša do jej života iba stres a ženie ju do úplne inej budúcnosti, ako si naplánovala... život je plný zvratov a prekvapení...
Vypočujte si AUDIO ukážku z knihy.
Číta Lucia Hurajová
Jojo Moyesová je britská spisovateľka, desať rokov pracovala pre britský denník The Independent. Istý čas strávila v Hongkongu ako dopisovateľka novín Sunday Morning Post. V roku 2002 jej vyšiel prvý román Shelterinf Rain a od tých čias sa živí ako spisovateľka na voľnej nohe.
Je autorkou vyše desiatky románov, jej doménou sú predovšetkým romantické príbehy, ktoré sa však vyhýbajú klasickým žánrovým klišé a za ktorými sa skrýva vážnejší podtext. Každý nový titul sa umiestňuje na popredných miestach európskych i amerických rebríčkov bestsellerov.
Jej knihy preložili do jedenástich jazykov. Je jednou z mála autoriek, ktoré dva razy získali za svoje knihy ocenenie Romantický román roka.
Jojo Moyesovej vyšlo v slovenčine už 5 kníh:
Posledný list od milenca
Predtým ako som ťa poznala
Dievča, ktoré si tu zanechal
Strieborný záliv
Jeden plus jeden
Začítajte sa do novinky Čo bolo potom:
Prvá kapitola
Vysoký chlap na konci baru sa potí. Hlavu má sklonenú nad dvojitou whisky, no podchvíľou zdvihne pohľad a poobzerá sa hore-dolu, za seba, k dverám. Vo svetle sa leskne od potu. Roztrasene si vydýchne, tvári sa, akoby iba vzdychol, a znova upriami pozornosť na drink.
„Prepáčte, prosím!“
Pozrela som naňho, práve som leštila poháre.
„Môžem dostať ešte jednu whisky?“
Chcem mu povedať, že to nie je najlepší nápad, nepomôže mu to a možno to preženie, no je to statný chlap, o pätnásť minút zatvárame a podľa pravidiel spoločnosti nemám dôvod odmietnuť objednávku, a tak prejdem k nemu, vezmem mu pohár a podržím ho pri dávkovači. Kývne na fľašu. „Dvojitú,“ povie a prejde si tučnou rukou po mokrej tvári.
„To bude sedem libier, dvadsať pencí, prosím.“
Je utorok večer, trištvrte na jedenásť, a Shamrock and Clover, írska krčma, ktorá je asi taká írska ako Mahatma Gándhí, pomaly zatvára. Hostinec je na letisku v East City a bar má záverečnú desať minút po odlete posledného lietadla. Momentálne som tam len ja, mladý muž intenzívne ťukajúci na laptope, chechtajúce sa ženy pri stolíku číslo dva a muž s dvojitým Jamesonom v ruke, ktorý čaká buď na lietadlo SC107 do Štokholmu, alebo na DB224 do Mníchova – toto druhé lietadlo mešká štyridsať minút.
Ťahám v bare už od poludnia, lebo Carly mala črevné problémy a šla domov. Neprekáža mi to. Nikdy mi neprekáža zostať v práci dlhšie. Ticho si pohmkávam Celtic Pipes of the Emerald Isle, prejdem k stolíku a vezmem poháre dvoch žien, ktoré si pozerajú nejaké video na mobile. Smejú sa uvoľnene, ako ženy mierne pod parou.
„Moja vnučka. Má päť dní,“ povie blondínka, keď sa načiahnem k nej po pohár.
„Krásna.“ Usmejem sa. Všetky deti mi pripadajú ako hrozienkové buchtičky.
„Žije vo Švédsku. Nikdy som tam nebola. Ale musím tam ísť, pozrieť si svoje prvé vnúča, nie?“
„Krstíme tú malú.“ Znova vybuchnú do smiechu. „Pripijete si s nami na jej zdravie? Urobte si na päť minút voľno. Inak túto fľašu nestihneme doraziť.“
„Ejha, už je to tu! Poďme, Dor.“ Pozrú na tabuľu, vezmú si veci a možno len ja si všimnem, že cestou k bezpečnostnej kontrole sa mierne tackajú. Položím ich poháre na pult, poobzerám sa po bare, či netreba ešte niečo umyť.
„Nikdy nie ste v pokušení?“ Menšia žena sa vráti po šál.
„Prosím?“
„Jednoducho sadnúť na konci šichty na lietadlo. Ja by som veru bola.“ Znova sa zasmeje. „Každý jeden deň, dočerta.“
Nasadím profesionálny úsmev, ktorý môže znamenať čokoľvek, a obrátim sa k baru.
--
Okolo mňa zatvárajú franšízy, oceľové mreže hrkocú na výkladoch s nehorázne drahými kabelkami a darčekovými Toblerones. Pri bránach číslo tri, päť a jedenásť zhasínajú svetlá, poslední cestujúci žmurkajú na nočnej oblohe. Konžská upratovačka Violet tlačí vozík smerom ku mne, pomaly sa kníše, topánky s gumenou podošvou jej na linoleu vŕzgajú. „‘brý večer, dievčatko.“
„... brý večer, Violet.“
„Nemali by ste tu byť takto neskoro v noci, srdiečko. Mali by ste byť so svojimi milovanými.“
To isté mi hovorí každý večer. „Už tu nebudem dlho.“ Každý večer jej odpoviem rovnako. Spokojne prikývne a ide svojou cestou.
Mladík s laptopom a spotený chlap, naliaty whisky, už odišli. Poukladám poháre, dva razy zrátam peniaze, kým páska nesedí s obsahom zásuvky v pokladnici. Všetko zaznačím do účtovnej knihy, skontrolujem výčap, napíšem, čo treba doobjednať. Až vtedy si všimnem, že cez barovú stoličku je prehodené sako vysokého muža. Podídem k stoličke a pozriem na monitor. Cestujúci do Mníchova len teraz nastupujú, keby som chcela bežať za ním so sakom v ruke... Znova pozriem na sako a pomaly prejdem k toaletám.
„Haló! Je tu niekto?“
Ozve sa tlmený hlas s náznakom hystérie. Potlačím dvere.
Vysoký chlap je sklonený nad umývadlom a špliecha si tvár vodou. Je biely ako krieda. „Ohlásili môj let?“
„Len teraz to nabehlo na tabuli. Máte ešte pár minút.“ Už chcem odísť, ale vtedy ma čosi zarazí. Muž hľadí na mňa s úzkosťou v očiach. „Ja to nedokážem.“ Odtrhne papierovú utierku, potľapká si ňou po tvári. „Nedokážem nastúpiť do lietadla.“
Čakám.
„Mal som ísť na stretnutie so svojím novým šéfom, ale nemôžem. Nemal som odvahu povedať mu, že sa bojím lietať.“ Pokrúti hlavou. „Nielenže sa bojím. Som na smrť vydesený.“
Dvere sa za mnou zatvoria. „Na aké miesto máte nastúpiť?“
Zažmurká. „Ehm... náhradné autosúčiastky. Som nový vedúci oblastný manažér, zátvorka, náhradné diely, koniec zátvorky, vo firme Hunt Motors.“
„To vyzerá dobrý džob,“ poznamenám. „Máte... zátvorky.“
„Už dlho pre nich pracujem.“ S námahou preglgne. „Preto nechcem zomrieť v ohnivej guli. Skutočne nechcem zomrieť v letiacej ohnivej guli.“
Som v pokušení povedať, že by to v skutočnosti nebola letiaca ohnivá guľa, skôr rýchlo padajúca, ale mám podozrenie, že by mu to veľmi nepomohlo. Znova si ošpliecha tvár a ja mu podám ďalšiu papierovú utierku.
„Ďakujem.“ Trasľavo si vydýchne a vystrie sa, očividne sa chce pozbierať. „Stavím sa, že ste ešte nikdy nevideli, aby sa dospelý chlap správal ako hlupák.“
„Najmenej štyri razy za deň.“
Otvorí malé očká.
„Asi štyri razy za deň musím niekoho vyloviť z pánskych toaliet. A zvyčajne je za tým strach z lietania.“
Zažmurká na mňa.
„Ale každému vždy hovorím, že ešte nikdy nespadlo nijaké lietadlo, ktoré odlietalo z tohto letiska.“
Stiahne krk v golieri. „Vážne?“
„Ani jedno.“
„Ani... malá nehoda na rozjazdovej dráhe?“
Pokrčím plecami. „V skutočnosti je tu dosť nudne. Ľudia odlietajú, odchádzajú tam, kam majú namierené, a o pár dní sa vrátia.“ Opriem sa o dvere a otvorím ich zadkom. Toalety večer nikdy veľmi nevoňajú. „Okrem toho si osobne myslím, že sa vám môže stať aj horšie.“
„Asi máte pravdu.“ Zamyslí sa, pozrie bokom na mňa. „Štyri razy za deň, hm?“
„Niekedy aj viac. Ale ak nemáte nič proti tomu, už sa fakt musím vrátiť. Nie je pre mňa najlepšie, ak ma často vidia vychádzať z pánskych toaliet.“
Usmeje sa a na chvíľu vidím, ako možno vyzerá za iných okolností. Prirodzene energický muž. Veselý muž. Muž na vrchole obchodovania s náhradnými autosúčiastkami vyrábanými na kontinente. „Viete, zdá sa mi, že ohlásili váš let.“
„Myslíte, že to prežijem?“
„Určite to prežijete. Sú to bezpečné aerolinky. A je to len pár hodín z vášho života. Pozrite, pred piatimi minútami pristálo lietadlo SK štyristodeväťdesiatjeden. Keď pôjdete k odletovej bráne, uvidíte stevardov a stevardky, ako vchádzajú dnu a so smiechom idú domov. Pre nich sú tieto lety ako cesta autobusom. Niektorí letia aj dva, tri, štyri razy denne. A nie sú hlúpi. Keby to nebolo bezpečné, iste by nelietali, nemyslíte?“
„Ako cesta autobusom,“ zopakuje.
„Pravdepodobne je to oveľa bezpečnejšie.“
„To iste.“ Zdvihne obočie. „Na cestách jazdí kopa idiotov.“
Prikývnem.
Napraví si kravatu. „A je to skvelý džob.“
„Bola by škoda stratiť robotu pre takú maličkosť. Len čo si zvyknete na to, že ste hore, všetko bude v poriadku.“
„Možno. Ďakujem...“
„Louisa,“ poviem.
„Ďakujem, Louisa. Ste veľmi milé dievča.“ Zamyslene na mňa pozrie. „Nepredpokladám, že by ste... chceli... ísť niekedy so mnou na drink.“
„Znova ohlasujú váš let, pane,“ otvorím dvere, aby vyšiel.
Prikývne, aby zakryl rozpaky, potľapkáva si po vreckách. „Dobre... jasné... tak teda... idem.“
„A užite si tie zátvorky.“
Dve minúty po jeho odchode zistím, že ovracal celú kabínku číslo tri.
--
Domov prídem o štvrť na dve, vstúpim do prázdneho bytu, oblečiem si pyžamové nohavice a mikinu s kapucňou, otvorím chladničku, vytiahnem fľašu bieleho vína, nalejem si. Bŕ, kyslé, urobím grimasu. Študujem vinetu a uvedomím som si, že som ho otvorila minulý večer, zabudla som zazátkovať fľašu. Rozhodnem sa, že nikdy nie je dobré priveľmi rozmýšľať o takýchto záležitostiach, a tak sa s vínom v ruke zvalím do kresla.
Na kozubovej rímse sú dve karty. Jedna od mojich rodičov so želaním všetkého najlepšieho k narodeninám. Mamino želanie ma pichne do srdca ako dýka. Druhá karta je od mojej sestry, píše, že cez víkend by s Thomom mohli prísť. Tá karta tam leží pol roka. Na telefónom záznamníku mám dva odkazy. Jeden od zubára, druhý nie.
Ahoj, Louisa, tu Jared. Stretli sme sa v Dirty Duck. Dali sme sa dokopy (tlmený, rozpačitý smiech). Vieš... mne sa to dosť páčilo. Tak som rozmýšľal, či by sme si to nemohli zopakovať. Moje číslo máš...
Keď už vo fľaši nič nezostane, rozmýšľam, že si kúpim ďalšiu, ale nechce sa mi ísť von. Netúžim, aby si zo mňa Samir vo večierke uťahoval, ako stále nasávam Pinot Grigio. Netúžim sa s nikým rozprávať. Zrazu som na smrť unavená, ale treští mi v hlave, čo veští, že aj keby som si ľahla, nezaspala by som. Chvíľu uvažujem o Jaredovi a jeho zvláštne tvarovaných nechtoch. Prečo premýšľam o zvláštne tvarovaných nechtoch? Civiem na holé steny v obývačke, a zrazu si uvedomím, že potrebujem vzduch. Skutočne potrebujem vzduch. Otvorím okno na chodbe, neisto vyjdem po požiarnom schodisku na strechu.
Keď som tam bola prvý raz, realitný agent mi ukázal, že predchádzajúci majitelia si tam urobili malú terasovitú záhradku, postavili tam malú lavičku, rozložili žardiniéry. „Samozrejme, oficiálne to nie sú vaše priestory,“ podotkol, „ale iba z vášho bytu je prístup na strechu. Je to naozaj pekné. Môžete si tu usporadúvať párty!“ Pozrela som naňho, akoby som rozmýšľala, či naozaj vyzerám ako baba, ktorá usporadúva párty.
Rastliny už dávno zvädli a vyhynuli. Očividne sa neviem o nič starať. Stojím na streche a hľadím do žmurkajúcej tmy Londýna podo mnou. Okolo mňa žije, dýcha, je, háda sa milión ľudí. Milión životov, ktoré so mnou nijako nesúvisia. Vládne tam zvláštny pokoj.
Sodíkové svetlá blikocú, zvuky mesta prenikajú do nočného ovzdušia, počuť túrovanie motorov, búchanie dverí. Niekoľko kilometrov odtiaľ hukoce policajná helikoptéra, svetelný lúč pátra po nejakom ničomníkovi v miestnom parku. V diaľke počuť sirénu. Vždy počuť sirénu. „Tu sa hneď budete cítiť ako doma,“ vyhlásil realitný agent. Takmer som sa zasmiala. Mesto mi pripadalo cudzie ako vždy. Ale v poslednom čase mi tak pripadalo všetko.
Zaváham, potom sa postavím na parapet a roztiahnem ruky ako mierne pripitá povrazolezkyňa. Noha za nohou po betóne, vo vánku sa mi ježia chĺpky na ramenách. Keď som sa sem nasťahovala, keď na mňa všetko tvrdo doľahlo, niekedy som sa odvážila prejsť z jedného konca bloku na druhý. Keď som došla na opačný koniec, zasmiala som sa do noci. Vidíš? Tu som – žijem – rovno na kraji. Robím, čo si mi kázal!
Stal sa z toho môj tajný zvyk – ja, panoráma mesta, útecha tmy, anonymita a vedomie, že tu hore nikto nevie, kto som. Zdvihnem hlavu, cítim nočný vánok, zdola počujem smiech, tlmené rinčanie rozbitej fľaše, hukot premávky smerujúcej do mesta, nekonečný rad koncových svetiel, automobilové krvné riečisko. Iba medzi treťou a piatou hodinou ráno tu vládne pomerne pokoj, opilci odpadnú do postele, šéfkuchári si vyzlečú biele rovnošaty, na hostincoch zamknú dvere. Ticho týchto hodín iba občas prerušia nočné lietadlá, otváranie židovskej pekárne o kus ďalej na našej ulici, tichý hukot dodávok rozvážajúcich noviny. Poznám aj tie najtichšie pohyby mesta, lebo už nespávam.
Kdesi tam dolu je rušno, White Horse je plný hipsterov a obyvateľov East Endu, vonku sa háda mladý párik, nemocnica na druhej strane mesta dáva dokopy chorých, ranených a tých, ktorým sa len tak-tak podarilo dožiť ďalšieho dňa. Tu hore je iba vzduch a tma, ktorou letí nákladné lietadlo z londýnskeho letiska do Pekingu, a nespočetné množstvo cestujúcich, ako ten chlap, čo popíjal írsku whisky, smeruje na nové miesta.
„Pol druha roka! Celého pol druha roka! Kedy sa to skončí?“ poviem do tmy. A znova cítim, ako vo mne vrie ten nečakaný hnev. Urobím dva kroky a pozriem si na nohy. „Toto nie je život. Nie je to nič.“
Dva kroky. A ešte dva. Dnes prejdem až na roh.
„Nedal si mi život, jasné? To teda fakt nie! Jednoducho si rozbil môj starý život. Na márne kúsky. Čo mám robiť s tým, čo mi zostalo? Kedy budem mať pocit...“ Vystriem som ruky, na pokožke cítim studený nočný vzduch a uvedomím si, že znova plačem. „Dopekla, Will,“ zašepkám. „Strč sa do riti, keď si ma opustil.“
Znova ma zaplaví žiaľ ako náhly príliv, silný, zdrvujúci. A vo chvíli, keď si myslím, že sa doň ponorím, ozve sa z tieňov hlas: „Myslím, že tam by ste nemali stáť.“
Napoly sa zvrtnem, na požiarnom schodisku zachytím záblesk bledej tváre, oči doširoka otvorené. Od šoku sa mi na parapete pošmykne noha a zrazu som na nesprávnej strane parapetu. Srdce mi vyskočí z hrude a o zlomok sekundy neskôr ho nasleduje telo. A zrazu padám do priepasti nočného vzduchu ako v nočnej more, nohy mám nad hlavou a počujem krik, ktorý možno vychádza z môjho hrdla...
Tresk!
A zrazu tma.
Xxxxxxxxxxxxxxxx
Audio ukážka: https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-co-bolo-potom-jojo-moyesova
