Pravdepodobne žiadna kniha v poslednom čase nevyvolala toľko otáznikov ako román americkej spisovateľky Harper Leeovej Postav hliadku.
Autorka, známa jedným z najpopulárnejších románov 20. storočia Nezabíjajte vtáčika, ktorý vyšiel už v roku 1959, sa po vydaní tejto knihy na dlhý čas odmlčala.
Až v roku 2014 sa v jej trezore našiel rukopis druhého diela, ktoré bolo vlastne jej literárnou prvotinou. Napísala ho v päťdesiatych rokoch 20. storočia, ale vydali ho až v roku 2015.
Dejová línia je takisto posunutá asi o dvadsať rokov.
Hlavná detská postava z románu Nezabíjajte vtáčika Jean Louise Finchová (Scout) žije teraz v New Yorku a ako dvadsaťšesťročná prichádza do rodného mestečka Maycomb.
S prekvapením zisťuje, že jej otec Atticus, ktorý sa kedysi nezištne ujal úlohy obhajcu v procese s mladým černochom, sa teraz angažuje v rasistickej Rade občanov. Vzťahy medzi miestnym belošským a černošským obyvateľstvom sa mimoriadne zhoršili.
Dej sa odohráva na pozadí širšieho historického kontextu a spoločenské napätie sa prenáša aj do vzťahu Jean Louise k otcovi, príbuzným, rodine, niekdajším známym i dávnemu priateľovi Henrymu. Znova si uvedomuje, aké je dôležité – v súlade s biblickým odkazom – postaviť svoju hliadku, ktorou je predovšetkým svedomie.
Harper Leeová vydala v roku 1959 nadlho svoj jediný román Nezabíjajte vtáčika (To Kill a Mockingbird), ktorý sa hneď po vydaní stal bestsellerom a vzápätí bol úspešne sfilmovaný. Leeová získala za román v roku 1961 Pulitzerovu cenu a prelomila ním nejednu spoločenskú bariéru.
V roku 2015, teda po viac ako polstoročí, vydala autorka voľné pokračovanie tohto románu s názvom Postav hliadku. Má všetky znaky Leeovej rozprávačského umenia, psychologickú hĺbku aj humor a nesporne je pútavým čítaním o chúlostivých rasových problémoch, ktoré zmietali americkou spoločnosťou pred vyše polstoročím. Téma románu je však v mnohom aktuálna aj dnes.
„Pozoruhodné, že román napísaný tak dávno má čo povedať o súčasných bojoch s rasou a nerovnosťou.“
Chicago Tribune
Začítajte sa do novinky Postav hliadku:
1
Odkedy minuli Atlantu, dívala sa cez okno jedálenského vozňa s takmer fyzickým pôžitkom. Pri rannej kávesledovala, ako ustupujú posledné kopce Georgie a zjavuje sa červená zem a s ňou domy so strechami z vlnitého plechu stojace uprostred vyzametaných dvorov, na ktorých rástli neodmysliteľné železníky okrúženépneumatikami natretými na bielo. Pousmiala sa, keď zazrela prvú televíznu anténu na nenalíčenej černošskej chatrči. Čím viac ich videla, tým väčšia radosť v nej narastala. .
Jean Louise Finchová vždy cestovala domov letecky, ale pri jubilejnej piatej návšteve domova sa rozhodla, že sa presunie z New Yorku do Maycombu vlakom. Jednak sa pri poslednom lete obávala o život, lebo pilot sa vtedy rozhodolletieť cez tornádo. A potom – let domov by znamenal, že otec bude vstávať nadránom o tretej a zdolávať autom pol druha stovkykilometrov, aby ju v Mobile vyzdvihol, pričom ho doma čakala práca až do večera. Otec mal už sedemdesiatdva rokov, takže by to nebolo voči nemu ohľaduplné.
Bola rada, že si zaumienila cestovať vlakom.Odkedy vyrástla, vlaky sa zmenili a novoty ju pobavili: keď stisla tlačidlo na stene, zjavil sa pred ňou tučný stevard pripomínajúci Aladinovho džina. Tlačidlom z protiľahlej steny sa vysunulo umývadlo z nehrdzavejúcej ocele, pedálom sa otvorili dvere toalety. Nedalasa vyplašiť nápismi na stenách lôžkového kupé, ako sa jej miesto vo vlaku nazývalo, a tak keď sa predchádzajúceho večera ukladala na spánok, lôžko ju pritlačilo k stene, lebo si nevšimla pokyn STIAHNITE TÚTO PÁKU NA DORAZ. Vyslobodzovať ju musel stevard, čo v nej vyvolalo rozpaky, lebo ako zvyčajne, spala iba v pyžamovom kabátiku.
Keď ju lôžko zovrelo do pasce, stevard bol, našťastie, na obchôdzke po vozni. Začul z jej kupé buchot a zvolal: „Pomôžem vám. “„Prosím vás, nie,“ ozvala sa. „Iba mi povedzte, ako sa z toho dostanem.“ „Budem k vám obrátený chrbtom,“ navrhol, a tak sa aj stalo.
Keď sa ráno prebudila, vlak sa už nadhadzoval na výhybkách a fučal medzi atlantskými pasienkami, ale tentoraz ďalší nápis v kupé poslúchla a ostala na lôžku, kým sa popri nich nemihol College Park. Vstala a dala si svoje zvyčajné maycombské oblečenie: sivé džínsy, čiernu blúzku bez rukávov, biele ponožky a mokasíny. Hoci bola ešte štyri hodiny od cieľa, už si predstavovala, ako teta nad ňou nesúhlasne ohŕňa nos.
Pri štvrtej šálke kávy expres spoločnosti The Crescent Limited zagágal ako obrovská hus na oproti idúci vlak smerujúci na sever a potom už s hukotom prešiel rieku Chattahoochee, tečúcu do Alabamy.
Chattahoochee je široká, plytká a kalná rieka. Dnes bola takmer bez vody. Žlté piesočné naplaveniny ju zmenšili na malý potok. Cez zimu si pospevuje, zrazu jej zišlo na um. V údoliach však mlčí ako hrob. Nie. Kto sa takto podľa básnika správa? Vodný vták? Alebo vodný tok? Vták... tok. Ktovie.
Potlačila svoj sklon pohrávať sa so slovami, lebo si uvedomila, že Sidney Lanier bol zrejme čosi ako jej dávno zosnulý bratanec Joshua Singleton St. Clair, ktorého literárne pole pôsobnosti sa rozprestieralo od Black Beltu až po Bayou La Batre. Jej teta bratanca Joshuu často opisovala ako príkladného člena rodiny, ktorého nemožno podceňovať. Mal urastenú postavu, bol básnik, ale v najlepších rokoch ho zlikvidovali, preto by mala mať na pamäti, že bol pýchou rodiny. Aj na jeho obrazové portréty rodina hľadí s hrdosťou–pripomína na nich ošumelého Algernona Swinburna.
Jean Louise si s úsmevom pripomenula, čo jej o tom rozprával otec. Bratanca Joshua naozaj zlikvidovali, ale nie Božím pričinením, ale tak ako Caesara, zlikvidovali ho jeho vlastní.
Bratanec Joshua na univerzite veľmi usilovne študoval apritom aj úporne premýšľal. V skutočnosti bol značne ovplyvnený devätnástym storočím. Obliekal si plášť z toho obdobia a nosil vysoké jazdecké čižmy, ktoré si dal zhotoviť podľa vlastného návrhu. Bratanca Joshuu znechutili úrady, keď vystrelil na rektora univerzity, lebo ten bol, podľa jeho názoru, nanajvýš ak odborník na likvidáciu odpadových vôd. Bola to nepochybne pravda, ale na útok smrtonosnou zbraňou nestačila. Potom ako bratancovi Joshuovi pretieklo rukami množstvo peňazí, stiahli ho z obehu a umiestnili do ústavu pre nezodpovedných ľudí, kde ostal až do konca života. Údajne sa v každom ohľade správal normálne, až kým niekto pred ním nespomenul rektorovo meno. Vtedy sa mu zvraštila tvár a rozškriekal sa ako vrana, čo trvalo osem, ba aj viac hodín, a kým na rektora sám nezabudol, nik ho nevedel donútiť, aby zavrel zobák.. Za jasných chvíľok čítaval grécku literatúru, a zanechal tenký zväzoček básní, ktorú mu súkromne vytlačila akási firma v Tuscaloose. Nikto neprišiel na to, že jeho poézia predbehla svoj čas, no teta nenútene a nápadne zbierku vystavovala na stole v obývačke.
Jean Louise sa hlasno zasmiala, potom sa obzrela, či ju niekto nepočul. Jej otec mal svoj spôsob, ako podkopávať sestrine výlevy o vrodenej nadradenosti každého Fincha: vždy potichu, ale vážne hovorieval dcére všetko, čo sa za tým skrýva, ale Jean Louise si občas myslela, že v očiach Attica Fincha sa mihol rúhavý záblesk. Alebo to bol iba odraz svetla od jeho okuliarov? Nikdy si v tom nebola načistom.
Krajina i vlak sa teraz proti sebe valili rovnomerným splývavým pohybom a z obloka bolo vidieť iba pasienky a čierne kravy. Nešlo jej do hlavy, ako je možné, že jej rodné končiny nikdy nepripadali krásne.
Stanica v Montgomery bola ako vklinená do ohnutého lakťa zhmotňujúcej sa Alabamy, a keď vystúpila z vlaku, aby si povystierala nohy, vítala ju známa jednotvárnosť, svetlá a nezvyčajný pach. Čosi tu však chýba, pomyslela si. Áno, kontrola čapov železničných dvojkolesí. Predtým železničiar s dlhou tyčou vliezol pod vlak, ozval sa klepot kovu o kov a so sykotom sa vyvalil biely dym, akoby pod vlakom bola rozpálená panvica. Teraz už trenie čapov teraz zjemňoval olej.
Bez zjavnejšieho dôvodu sa jej zmocnil dávny strach. Na tejto stanici bola naposledy pred dvadsiatimi rokmi, keď ešte ako dieťa cestovalas Atticom do hlavného mesta. Vtedy sa bála, že sa rozhojdaný vlak z nábrežia zrúti do rieky a všetci sa utopia.No len čo nasadla do vlaku, aby pokračovala v ceste, na strach zabudla.
Vlak rachotal cez borovicové lesy a pri výhybkách na čistinkách posmešne húkal na krikľavo pomaľované muzeálne lampárne. Pôsobili ako odsúdené na zánik a železničná spoločnosť Crescent Limited ich z úsporných dôvodov mohla každú chvíľu zlikvidovať. Greenville, Evergreen, Maycomb Junction.
Sprievodcovi pripomenula, aby nezabudol, že bude vystupovať. Pretože to bol postarší muž, vopred tušila, že si z nej vystrelí: vlak nechá prerútiť sa cez zastávku Maycomb Junction a zastaví hopol kilometra za malou staničkou. Na rozlúčku jej povie, ako ho mrzí, že na ňu takmer zabudol. Vlaky sa zmenili, sprievodcovia však nie. Patrilo k významným prejavom tejto profesie strieľať si z mladých slečien, ktoré chcú vystúpiť na zastávkach na znamenie. Atticus predvídal výčiny každého sprievodcu od New Orleansu po Cincinnati, a zvyčajne na ňu čakal iba pár krokov od miesta, kde mohla vystúpiť.
Za svoj domov pokladala Maycombský okres, pás zeme dlhý stoosemdesiat kilometrov a rozprestierajúci sa do šírky až osemdesiat kilometrov. Bola to ešte vždydivočina popretkávaná malými mestečkami, z ktorých najväčšie bolo okresné sídlo Maycomb. Donedávna bol Maycombský okres ešte taký odrezaný od ostatných osídlení, že časť jeho obyvateľov si ani neuvedomovala politické preferencie Južanov za posledných deväťdesiat rokov a zo zotrvačnosti volila republikánov. Do týchto končín nechodili ani vlaky – Maycomb Junction bol iba čestný titul zastávky, ktorá sa nachádzala v okrese Abbott v päťdesiatkilometrovej vzdialenosti od Maycombu. Autobusové spojenie bolo nevypočítateľné a autobusom sa zdanlivo nedalo nikam dostať, ale federálna vláda preťala močariny jednou-dvoma cestami, a tak obyvateľom umožnila voľný pohyb po okrese.Vymoženosť ciest využilo iba zopár ľudí – veď načo by sa aj presúvali? Kto nechcel veľa, ten mal všetkého dosť.
Okres aj mesto pomenovali po plukovníkovi Masonovi Maycombovi, mužovi, ktorého nemiestne sebavedomie a arogantná zaťatosť vyvolávali zmätokv každom, kto bojoval v jeho jazde vo vojnách s Kríkmi. Územie, na ktorom operoval, sa nachádzalo na okraji pobrežnej planiny a na severe bolo mierne kopcovité, na juhu zase rovinaté. Plukovník Maycomb bol presvedčený, že Indiáni neznášajú boj na rovine, preto prečesával severné časti územia. Keď generál, ktorému Maycomb podliehal,zistil,že sa potĺka po kopcoch, zatiaľ čo Kríkovia striehnu v borovicových lesoch, vyslal za ním posla – spriateleného Indiána – s odkazom Dočerta, presuň sa južnejšie! Mayomb však bol presvedčený, že ho Kríkovia chcú vlákať do pasce (nestojí na ich čele ten modrooký červenovlasý diabol?), indiánskeho posla zajal a vydal sa ešte ďalej na sever, až kým jeho vojaci beznádejne nezablúdili v divočine, v ktorej v značnom zmätku celú vojnu prečkali.
Trvalo dlhé roky, kým plukovníka Maycomba presvedčili, že ten odkaz bol myslený vážne, a vtedy sa odhodlane vydalna juh. Jeho vojaci cestou naďabili na osadníkov mieriacich do vnútrozemia. Tí im povedali, že sa vojna s Indiánmi takmer skončila. Vojaci sa s osadníkmi natoľko spriatelili, že sa stali predkami Jean Louise Finchovej, a plukovník Maycomb neúnavne postupoval až k dnešnémumestu Mobile, aby sa ubezpečil, že jeho vojenské hrdinstvo bude primerane ocenené. Historické záznamy sa nezhodujú s pravdou, lebo v skutočnosti sa to odohralo tak, ako sa to dlhé roky šíri ústnym podaním, a každý Maycombčan to vie.
„... vezmem vašu batožinu, slečna,“ povedal stevard. Jean Louise kráčala za ním z jedálenského vozňa k svojmu kupé. Z peňaženky vybrala dva doláre: jeden za bežnú službu, jeden za to, že ju minulý večer vyslobodil. Vlak, pravdaže, prehrmel okolo zastávky a zastavil sa až štyristo metrov za ňou.Zjavil sa sprievodca, škeril sa a tvrdil, ako ho mrzí, že takmer na ňu zabudol. Jean Louise mu úškrn vrátilaa netrpezlivo čakala, kým jej stevard prisunie žlté schodíky. Keď jej pomáhal vystúpiť, podala mu dve bankovky.
Otec na ňu nečakal.
Pozrela späť smerom k stanici a na malom nástupišti uvidela stáť akéhosi vysokého muža. Keď ju zbadal, rozbehol sa jej v ústrety.
Najprv ju zoširoka objal, potom trocha odtisol od seba a hneď zasa prudko pobozkal na ústa a pokračoval jemnejšími bozkami. „Tu nie, Hank,“ zašepkala, ale potešilo ju to.
„Prestaň, dievčatko,“ držal jej v rukách tvár. „Ak budeš chcieť, vybozkávam ťa aj na schodoch justičného paláca.“
Muž, ktorý sa domáhal práva bozkávať ju aj na schodoch súdnej budovy, bol Henry Clinton, jej dlhoročný priateľ a bratov kamarát, a keby ju ustavične takto bozkával, mohol by bať aj jej manželom. Pudovo túžilapo láske, ktorá by zodpovedala jej vlastným predstavám. Henry Clinton im zodpovedal, a teda jej túžba nebola až taká neskutočná.
Kráčali zavesení do seba popri trati po jej kufor. „Ak sa má Atticus?“ spýtala sa.
„Dnes ho pobolievajú plecia i ramená.“
„V takom stave zrejme nemôže šoférovať.“
Henry mierne pokrčil prsty na pravej ruke. „Väčšmi ich nevie zovrieť. Pani Alexandra mu musí viazať šnúrky na topánkach a zapínať gombíky na košeli. Ani britvu neudrží v ruke .“
Jean Louise pokrútila hlavou. Mala už dosť rokov na to, aby zahromžila nad nespravodlivosťou osudu, ale ešte bola primladá na to, aby prejavy otcovho ochrnutia prijala bez vzbury. „Nedá sa to nejako liečiť?“
„Vieš, že nie,“ odvetil Henry. „Denne užíva takmer päť gramov aspirínu, a to je všetko.“
Henry zdvihol jej ťažký kufor a kráčali k autu. Zamyslela sa nad tým, ako sa sama zachová, keď raz na ňu príde choroba. Sotva ako Atticus. Keby sa ho človek spýtal, ako sa cíti,azda by niečo povedal, ale sám sa nikdy neponosoval. Správal sa vždy rovnako, takže kto chcel spoznať jeho pocity, musel sa ho na ne spýtať.
Henry len náhodou zistil, že Atticus je chorý. Raz v archíve súdnej budovy, keď riešili akýsi spor o vlastníctvo pôdy, Atticus vzal do ruky ťažký register hypoték. Vzápätízbledol ako stena a kniha mu vypadla z ruky. „Čo sa stalo?“ spýtal sa ho Henry. „Reumatická artritída. Nemohol by si mi ten register podať?“ požiadal ho Atticus. Henry sa ho spýtal, ako dlho už tou chorobou trpí. Atticus odvetil, že pol roka. Či o tom vie Jean Louise?Nie. Mal by jej topovedať. „Ak sa to dozvie, hneď sem príde a začne sa o mňa starať. Jediným riešením je nedovoliť chorobe, aby si človeka opantala.“ Tým bola téma artritídy uzavretá.
„Nechceš si sadnúť za volant?“ spýtal sa Henry.
„Nebuď smiešny,“ odvetila. Hoci bola dobrá vodička, nerada zaobchádzala s vecami technicky náročnejšími, než zatvárací špendlík: strácala nervy už pri skladaní záhradných stoličiek. Nikdy sa nenaučila bicyklovať, nepoužívala ani písací stroj. Ryby lovila iba udicou. Jej obľúbeným športom bol golf, lebo jeho základné pravidlá si vyžadovali iba palicu, malú loptičku a potrebné psychické rozpoloženie.
Bledla od závisti, keď videla, ako hravo Henryauto ovláda. Podriaďuje si ho ako sluhu, pomyslela si. „To auto má posilňovač? Alebo automatickú prevodovku?“ spýtala sa.
„To sa vie!“ zvolal.
„Ale čo, ak sa všetko zablokuje a nemáš k dispozícii nijaký rýchlostný stupeň? Neocitneš sa v zložitej situácii?“
„Nikdy sa všetko naraz nezablokuje.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Človek musí veriť. Nastúp!“
Veriť v General Motors. Oprela sa mu hlavou o plece.
„Hank,“ povedala zrazu, „Čo sa vlastne stalo?“
Vždy sa vzájomne doberali. Henrymu spod pravého oka vybiehala ružová jazva, dotkla sa rohu nosa a pokračovala šikmo cez hornú peru. Za perami mal protézu so šiestimiprednými zubmi, ale ani Jean Louise ho nikdy nenahovorila, aby si ju vybral a ukázal jej ju . S umelými zubmi sa vrátil z vojny. Istý Nemec, ktorý chcel na konci vojny prejaviť nevôľu s vývinom udalostí, ho pažbou udrel do tváre. Jean Louise to pokladala skôr za vymyslený príbeh. Henry sa s ďalekonosnými zbraňami, bé-sedemnástkami, raketovými strelami a podobne sotva dostal k Nemcom tak blízko.
„Poviem ti pravdu, moja milá,“ povedal. „Boli sme v Berlíne v podzemnom vínnom sklepe. Poriadne sme sa tam nacengali, a zrazu sa začal boj. Takto sa ti to vidí vierohodnejšie? Vezmeš si ma?“
„Ešte nie.“
„Prečo?“
„Chcem byť ako doktor Schweitzer a až do tridsiatky sa venovať hudbe.“
„Na hudobných nástrojoch hrával ozaj vynikajúco,“ poznamenal Henry trpko.
Jean Louise sa pod jeho rukou pohla. „Predsa vieš, čo tým myslím,“ povedala
„Viem.“
Ľudia v Maycombe tvrdili, že niet lepšieho mladíka, ako je Henry Clinton. Jean Louise súhlasila. Henry pochádzal z južných končín okresu. Krátko potom, ako sa Henry narodil, otec opustil jeho matku, a tá vo dne v noci drela v malom obchodíku na rázcestí, aby Henry mohol študovať v maycombských štátnych školách. Henry od dvanástich rokov býval v podnájme naproti domu Finchovcov a už tým mal bližšie k životu na vyššej úrovni.Bol sám sebe pánom, vymanil sa spod područia internátnych kuchárok, vychovávateľov a rodičov. Od Jean Louise bol o štyri roky starší, čo v tom veku znamenalo rozdiel. Doberal si ju. Ona ho však zbožňovala. Keď mal štrnásť rokov, umrela mu mama a takmer nič mu nezanechala. Atticus Finch mu pomohol získať aspoň hŕstku peňazí za predaj matkinhoobchodu, Henry ich však takmer všetky minul na pohreb. Atticus Finch mu k nim pridal z vlastného vrecka peniaze a zohnal mu miesto v obchodnom reťazci Jitney Jungle, kde po vyučovaní pracoval ako predavač. Henry ukončil strednú školu, narukoval a po vojne sa zapísal na univerzitu, na ktorej študoval právo.
Práve v tom čase Jean Louise nečakane prišla o brata. Keď sa Atticovi podarilo prekonať nočnú moru zo straty syna, ktorému chcel pôvodne poručiť svoju advokátsku prax, začal sa obzerať po inom nástupcovi. Prirodzene, siahol po Henrym. Ten sa zakrátko stal jeho koncipientom a pomocníkom. Henry si Atticusa Fincha vždy vážil. Čoskoro sa ich vzťah pretavil do náklonnosti a Henry ho pokladal za svojho otca.
Henry však Jean Louise nikdy nevnímal ako sestru. V priebehu rokov, ktoréstrávil vo vojne a potom na univerzite, Jean Louise sa z prchkej a výbušnej dievčiny, oblečenej vždy v džínsoch, stala rozvážna ľudská bytosť. Keď každý rok prišla na dva týždnedomov, Henry jej začal dvoriť, a hoci pohybmi ešte vždy pripomínala trinásťročného chlapca a odmietala sa dievčenskyskrášľovať, nachádzal na nej toľkú ženskosť, že sa do nej zaľúbil. Ľahko k nej zablúdil pohľadom, aj ľahko s ňou mohol dlhšie pobudnúť, ale zvládnuť ju vôbec nebolo ľahké. Henry nebol schopný odhaliť jej vnútorný nepokoj, ale uvedomoval si, že je preňho ako stvorená. Túžil ju vziať pod ochranné krídla, túžil sa s ňou oženiť.
„Už máš plné zuby New Yorku?“ spýtal sa.
„Nie.“
„Daj mi počas týchto dvoch týždňov voľnú ruku a určite ho budeš mať plné zuby.“
„Nie je takýto návrh nevhodný?“
„Potom choď dočerta!“
Henry zastavil auto. Vypol motor, obrátil sa a pozrel na ňu. Vedela, že keď niečo hovorí, hovorí to vážne. Krátky účes sa mu zježil, tvár zmenila farbu a jazva na nej očervenela.
„Miláčik, chceš, aby som ti to povedal ako džentlmen? Slečna Jean Louise, dosiahol som taký ekonomický status, že uživím aj dve osoby. Ja ako ten biblický dávny Izrael som sapre teba sedem rokov lopotil vo viniciach univerzity a potom na pasienkoch kancelárie tvojho otca...“
„Poviem Atticovi, aby ti ten pobyt na pasienkoch predĺžil o ďalších sedem rokov.“
„Aká si žičlivá!“
„Okrem toho ten, čo sa toľko lopotil, sa volal Jakub,“ poznamenala. „Nie, ide o tú istú osobu. Hoci v každom treťom verši Biblie sa to meno uvádza inak. Ako sa má teta?“
„Vieš, že sa má dobre. Už tridsať rokov sa cíti výborne. Nemeň tému.“
Jean Louise trhla obočím. „Henry,“ povedala odmerane. „Chodiť s tebou môžem. Ale nevydám sa za teba.“
Povedala mu plnú pravdu.
„Dočerta, Jean Louise, nebuď ako malé decko!“ vyprskol Henry, zabudol na posledné vymoženostiod General Motors, schmatol rýchlostnú páku a šliapol na spojku.Keď mu páka aj spojka odmietli poslušnosť, násilne skrúcal kľúčom od zapaľovania, noobrovské auto sa pomaly a hladko iba plazilo po ceste.
„Nie je ten pikap pomalý?“ prehodila. „Na cesty v meste sa nehodí.“
Henry na ňu zazrel. „Čo tým chceš povedať?“
Zakrátko z toho prepukne hádka. Henry svoje slová myslel vážne. Radšej ho mala nahnevať tým, že bude mlčať, a medzitým si všetkodôkladne premyslieť.
„Kde si zohnal tú otrasnú kravatu?“ spýtala sa.
No tak!
- reklamná správa -
