Populárna séria o odvážnych mužoch z klubu Inferno vrcholí vzrušujúcim ľúbostným príbehom s originálnou dobrodružnou zápletkou. Sú tu Zvodcove tajomstvá!
V očiach londýnskej aristokracie je klub Inferno škandalóznym spoločenstvom bohatých zhýralcov, holdujúcim všetkým druhom nerestí. V skutočnosti sú to však rytieri tajného rádu, odvážni bojovníci, odhodlaní urobiť všetko pre ochranu kráľa a krajiny.
Keď sa lord Nick Forrester, bývalý tajný agent a vychýrený zvodca, ocitne v škótskom žalári za vážne previnenia voči Rádu, je presvedčený, že už nikdy neuvidí denné svetlo.
Jedného dňa sa však v jeho cele zjaví záhadná dáma a ponúkne mu slobodu výmenou za účasť v nebezpečnej misii.
Lady Virginia Burková, zvodná červenovláska s nezvyčajnou záľubou v detektívnej práci, súrne potrebuje Nickovu pomoc pri vyšetrovaní únosov mladých dievčat.
V skutočnosti však oveľa viac potrebuje nájsť ukradnutý denník svojho otca, ktorý obsahuje všetky prísne strážené tajomstvá Rádu...
Virginia s Nickom sa teda spoločne vydávajú na dobrodružnú cestu, ktorá ich zavedie z Londýna do Paríža a odtiaľ až na ostrov Korfu, no okrem nebezpečenstva spojeného s prenasledovaním zločineckej bandy si musia poradiť aj so vzrastajúcou vzájomnou príťažlivosťou.
Začítajte sa do novinky Zvodcove tajomstvá:
Škótsko, 1816
Kľúče zaštrngali a po zuby ozbrojený strážnik jej otvoril železnú bránu. Ustúpil nabok a pokynul rukou do tajného žalára, kam Rád zatváral svojich dôležitých väzňov. „Tadiaľto, milady.“
Nasledovala ho, letmo pozrúc na zvetraný kamenný oblúk nad vchodom. Tak trochu čakala, že tam uvidí vytesanú známu Danteho vetu, vítajúcu návštevníkov v pekle: Vy, čo vstupujete, zanechajte všetky nádeje.
Iste, klub Inferno, pomyslela si.
Zo sychravého novembrového prítmia vkročila do temnoty. Kdesi v jej hĺbke sedel muž, ktorého prišla navštíviť.
Padlý hrdina. Pre niektorých stratený prípad.
Ona však vedela svoje.
Statný strážnik sňal zo steny fakľu a viedol ju dolu kamenným tunelom po starobylých schodoch vytesaných do vápenca. Nadvihla si okraj tmavých šiat, ale krok mala pevný a odhodlaný.
Viedol ju do útrob hory pod opátstvom sv. Michala a starobylou školou Rádu, v ktorej sa chlapci z dobrých rodín postupne menili na smrtiacich bojovníkov.
Takých ako muž v cele tam dole.
Len on jej teraz mohol pomôcť. Keby jestvoval nejaký iný spôsob, s najväčšou radosťou by ho vyskúšala.
Situácia však bola zúfalá. Nebol čas premýšľať nad bezpečnejšími riešeniami.
Jednako však pokrútila hlavou nad tým, že jeden z elitných bojovníkov jej otca je teraz zavretý v žalári ako nejaká beštia. „Ako dlho je za mrežami?“
„Šesť mesiacov, madam. Prišiel k nám v máji. Má za sebou ešte len štvrtinu trestu.“
Slabo sa zachvela.
Iste, pre človeka vycvičeného zvládnuť nepriateľovo mučenie to nebolo nič. Tento trest mu však vymerali jeho vlastní nadriadení. Bolo to disciplinárne konanie, ktoré proti nemu viedli dvaja členovia Rady starších. A z toho, čo pochopila, oprávnene.
Aj tak to však bol prísny rozsudok pre muža, ktorý vlastným telom zastavil guľku patriacu regentovi. Nanešťastie však Nick, barón Forrester, spáchal neospravedlniteľný hriech.
Pokúsil sa vystúpiť z Rádu a to bolo zakázané. Organizácia bola akousi rodinou spojenou krvou a tajomstvom a on bol jej čiernou ovcou.
„Čo jeho zdravie?“ spýtala sa, keď si všimla vlhké plesnivé múry.
„Pokiaľ viem, tak v poriadku. Viete, tento jeden je takmer nezničiteľný. Pravdupovediac, milady...“ Strážca zastal na vyšúchaných vápencových schodoch a obrátil sa k nej. Svetlo z fakle poskakovalo na stenách. „V záujme vašej bezpečnosti vám radím, aby ste sa príliš nepribližovali k mrežiam.“
Zdvihla obočie. „Viem sa o seba postarať, vďaka,“ odvrkla ostro.
Prekvapene na ňu pozrel. „Bez urážky, madam, len som vás chcel varovať. Nevidel ženu už celé mesiace. Nechcem ani vysloviť, čoho by bol schopný, keby ste sa dostali priblízko. Podľa môjho názoru je tak trochu šialený.“
„Váš názor ma nezaujíma,“ odsekla. Možno to je darebák, ale aj tak je hodný tucta takých, ako ste vy. Chladne naňho pozrela a kývla hlavou na tunel osvetlený fakľami. „Ideme?“
Strážnik rozhorčene zažmurkal, ale poslúchol. „Jasné, Virgilova dcéra,“ zahundral si sarkasticky popod nos, keď sa od nej odvrátil.
Uškrnula sa a nasledovala ho. Zišli dolu schodmi a prešli okolo niekoľkých prázdnych kamenných ciel veľkosti konskej kóje.
Vtom sa však zamračila, keď z poslednej cely začula hlasné rytmické dychčanie.
Strážca zastal a zatrieskal obuškom na hrdzavé mreže. „Vstaň, ty špinavec!“
„Nevidíš, že mám prácu, ty idiot? Čo chceš?“ zavrčal hlboký hlas.
Niekoľkými opatrnými krokmi podišla bližšie a zbadala ho.
Na studenej kamennej dlažbe cvičil kľuky na jednej ruke do pol pása nahý chlap. Na šľachovitom chrbte mu poskakovalo svetlo fakle.
Božemôj.
Gin zaujato sledovala, ako si bez zastavenia vymenil ruky a s priam výbušnou energiou pokračoval v rovnakom rytme ďalej, drzo ignorujúc návštevu.
„Preboha, obleč si košeľu, človeče,“ zahromžil strážnik. „Je tu dáma.“
„Čože?“
Zmeravel uprostred cviku, zdvihol zrak pomedzi uhľovočierne pramene vlasov, ktoré mu padali do tváre, a vtom ju zbadal. „Nech sa prepadnem,“ vypadlo z neho.
Ladne vyskočil na nohy a ukázal sa jej v celej svojej výške, so širokou hruďou lesknúcou sa od potu.
Chlapi vedia byť niekedy naozaj pekní.
„Aké je vaše ctené meno?“ spýtal sa ešte vždy zadychčane a opakom mocnej ruky si zotrel pot z tváre.
Uškrnul sa na ňu tým istým úsmevom, ktorý ju kedysi ako sedemnásťročnú slečnu tak rozochvel.
Niežeby si to pamätal.
Keď ho teraz videla polonahého a rozhorúčeného od cvičenia, trvalo jej o kúsok dlhšie, kým sa upokojila, urovnala si myšlienky a pripomenula si, že už viac nie je tým mladým dievčaťom a že on je teraz trestanec, agent, ktorý sa dal na zlé chodníčky, a navyše zabijak s mimoriadne vysokou úspešnosťou svojich misií.
Ako tam stál, usmieval sa a pozeral na ňu tmavomodrými očami plnými ľahkomyseľného šarmu, nedôvery a hrozivých tajomstiev, bol ešte nebezpečnejší.
Ona by to mala vedieť najlepšie, veď ho trénoval jej vlastný otec.
I keď bola odvážna a nemala vo zvyku skláňať sa pred mužmi, predsa len sa musela sústrediť, aby inštinktívne neustúpila, keď zadýchaný lord Forrester vykročil vpred a od dotyku s ňou ho delili len mreže cely.
Nesmela prejaviť slabosť. Najmä keď mala v pláne odviesť ho z väzenia do svojej služby.
Vo svetle sviečky, stojacej na malom obitom stole, vyzerali jeho statné tmavé obrysy hrozivo a mocne. Musela mu však už od začiatku ukázať, kto je tu pánom situácie.
Bol jej k službám. Mala na to plný súhlas rady starších.
Ak ho dokáže zvládnuť.
A ak nie, ak by jej ten gauner robil akékoľvek problémy, mala povolenie streliť mu guľku do tej krásnej tváre. Ako však hľadela na jeho pôsobivé krivky, musela uznať, že by to bola škoda.
Jeho myseľ sa s ním po mesiacoch samoty vo väzení zvykla zahrávať, preto Nick teraz premýšľal, či to nie je len sen.
Vôbec si nebol istý.
Pred chvíľou sa mu zdalo, že zacítil slabý závan akéhosi omamného parfumu, ktorý k nemu privial stuchnutý vzduch väznice, že začul šuchot saténových šiat a nežný hlas, ktorého šepot sa strácal v hlasnej ozvene strážcových ťažkých krokov.
Všetky tie vábivé náznaky krásy však ignoroval. Bál sa, že je to len ďalší prelud a ešte viac znenávidel svoju samotu, ktorá to celé spôsobila.
No vtom sa ukázalo, že to je naozaj skutočnosť.
Stála pred ním nádherná tajomná žena s bledou pokožkou a modrými očami. Možno sa mu to predsa len zdalo, pretože bola krásna ako sen.
Potom si však uvedomil, že až takú dobrú predstavivosť nemá. Už celú večnosť nevidel ženu a táto bola... priam očarujúca.
Nedokázal od nej odtrhnúť oči.
Pripadala mu celkom skutočná. Mohol sa o tom presvedčiť tak, že by sa za ňou načiahol pomedzi mreže. Bál sa však, že by ju urazil a odplašil, a on by ostal opäť sám na bohvieako dlho.
Preto sa radšej usiloval sústrediť na tú najdôležitejšiu otázku. Prečo sem prišla?
Pohľadom prebehla po jeho pochmúrnej cele. Otrasné podmienky pre šľachtica, akokoľvek chudobného.
Nehovoriac o tom, čo zažívala jeho duša.
„Máte to tu útulné,“ poznamenala.
„Všakže?“ odvetil. „Ponúkol by som vám niečo na pitie, ale obsluha je tu hrozná.“
Kútikom oka naňho nedôverčivo pozrela a ostražito sa pousmiala. Pri tom pohľade sa mu až zakrútila hlava.
No oveľa menej očarujúcemu škótskemu strážcovi Rossovi sa jeho flirtovanie ani trochu nepozdávalo. Znovu tresol do mreží a zahrmel: „Obleč si košeľu, človeče, nebudem ti to opakovať! Si v prítomnosti dámy!“
„Mne to neprekáža,“ utrúsila a s neskrývaným obdivom hľadela na jeho vypracované brucho.
Nick sa uškrnul, spokojný, že využil čas vo väzení na zveľadenie svojho tela. Okrem preklínania svojich životných rozhodnutí, priatelenia sa s myšou, ktorá žila v kúte, a čítania nemal veľa možností, ako si vyplniť dlhé chvíle. Boh žehnaj jeho priateľovi a kolegovi z Rádu, lordovi Trevorovi Montgomerymu, ktorý mu posielal knihy a pomáhal mu tak zachovať si zdravý rozum.
Mal však pocit, že kým sa odtiaľto dostane, celkom si zničí zrak. Dosť mizerné vyhliadky pre elitného ostreľovača. Jediná sviečka len sotva niečo zmohla proti tej všadeprítomnej pohlcujúcej tme. Bol však vďačný za čokoľvek, čo mu pomohlo preniesť sa v myšlienkach za múry väzenia.
A tak sa musel zmieriť s okuliarmi na čítanie – ďalší znak jeho nenávratne premrhanej mladosti, ktorý v ňom vyvolával depresiu.
Poslednú knihu od Trevora čítal päťkrát. Už ju vedel takmer naspamäť. Bolo to prvé vydanie cesty pánov Lewisa a Clarka do americkej divočiny. Vzhľadom na okolnosti začala Nicka mimoriadne priťahovať absolútna sloboda tej divokej krajiny.
