Boris Filan: Zachcelo sa mi napísať ešte jedny Tamtamy

Rozhodol sa, že sa predsa len podelí o nové zážitky zo svojich ciest najmä po Južnej Kórei, Thajsku, Japonsku, Červenom mori a Etiópii. Boris Filan vidí svojimi očami viac než bežný turista a dostane sa na miesta, kde sa hocikto neocitne, napríklad do kórejskej väznice, na krokodíliu farmu či pod hladinu Červeného mora. Vtipné postrehy, ale i uvažovanie zrelého muža nad príčinami a súvislosťami, ktoré hýbu osudmi ľudí, ale i národov, zaujmú, poučia, no najmä pobavia každého čitateľa.

Pri Poslednom Tamtame ste tvrdili, že už ďalší nebude. Prečo ste svoje rozhodnutie zmenili?

- Zachcelo sa mi napísať ešte jedny Tamtamy. Neprestal som cestovať a v denníkoch sa mi nazbierali zážitky an na dve knižky. Čitatelia a vydavateľka sa stále pýtali, či nebude ďalší Tamtam a ja som poctivo odpovedal, že nie. A zrazu sa mi zachcelo. Bol to príjemný návrat. Comeback autora, ktorý nikdy neodišiel.

Predtým ste tvrdili, že cestujete tak, aby z toho mala úžitok kniha a čitatelia. Ako ste cestovali teraz?

- Cestoval som z a konkrétnym cieľom, to je príjemný motor. Do japonska som išiel s úmyslom dôjsť čo najbližšie k ostrovu Kunašir, ktorý patrí Rusku. A dotal som sa až na Hokkaido, na miesto, ktoré Ainovia nazývajú Širetoko – Koniec sveta.. Južná Kórea bola po ceste, mám tam kamaráta veľvyslanca. Išiel som nájsť kórejského kata a nakoniec som našiel chrám Borisa. Do Etiópie ma lákalo mesto Lalibela, kde kráľ Lalibela na príkaz Boží vybudoval trinásť kamenných chrámov aké nemajú na svete obdoby. Je v nich ukrytý aj tabot s desatorom božím.

Na každej ceste stretnete zvláštnych, nezvyčajných ľudí. Aké typy doplnili vaše panoptikum?

- Vďaka doktorovi Saidovi som sa dostal do mestečka Shashamené, kde je rastafariánske centrum v Etiópii. Stretol som sa s rastafariánskym kráľom, Kingom Parazzim. Strávil som príjemný víkend pod Fudžijamou s profesorom Nagayom, ktorý hovorí perfektne po slovensky. Až v rozhovore s ním som si uvedomil odlišnosť Japoncov a našincov. Stretol som dve naše mladé lekárky, ktoré v neskutočných podmienkach pomáhali chorým Afričanom. A vytešovali sa z toho.V Addis Abebe som sa každý deň naháňal s beznohými žobrákmi. V Lalibele som mal dlhé rozhovory s najvyšším kňazom.

Čo vám dali tie stretnutia?

- Vytvoril som si tulácke desatoro. Jedno poučenie je: „Maj rád ľudí, ale never im.“

Je ešte miesto, alebo krajina, ktorú veľmi túžite navštíviť?

- Najviac, celkom neprestaviteľne by som rád navštívil Jeseníky v čase, keď som mal trinásť rokov. Prvý raz som sa zaľúbil do dievčaťa z Brna a v hlave mi odštartoval ten zázračný program, ktorý nám potom tak krásne ničí život. Rád by som na lodi splavil Dunaj až do Izmailu. Chcel by som mať dosť času, aby som mohol byť celý rok na ostrove Hvar. Čaká ma ešte celý sever – Island, Grónsko, Špicbergy by mohli byť špičkové. Páčilo by sa mi byť aspoň mesiac na polárnej stanici.

Prezradíte nám zvyšných deväť poučení z Tuláckeho desatora?
- Neklam často a neklam zbytočne!

Občas je veľmi užitočné niečo nevykonať, niekam nejsť, niekoho nestretnúť.
Zametaj po sebe stopy, aby si zmiatol loveckých psov.
Nič na ceste nie je také drahé, ako to čo vyzerá byť zadarmo.
Samota je vzácna, dávaj pozor ako často ju riediš.
Ľudia sú vo svojej podstate lenivci, lakomci, alebo zbabelci. Ako ty.
Skutočný cieľ môže byť aj v polovičke cesty, alebo niekde celkom inde ako si si myslel.
Uvedom si, že mapa nie je územie.
V živote je dôležité udržať sa na nohách, kým sa neuvoľní miesto na sedenie.