Zvyčajne napíše dve knihy za rok, no tentoraz je to výnimka – do jej života vtrhla nečakaná tragická udalosť: smrť jej milovaného ocka, známeho horolezca Františka Keleho. Vasilková-Keleová mala akoby spisovateľský blok, nedokázala sa sústrediť na písanie.
„Po smrti môjho ocka som po prvý raz prežívala tvorivú krízu, takže som zopár mesiacov vôbec nepísala,“ priznala spisovateľka v rozhovore pre portál Romantika.estranky.sk
Smrť výrazne ovplyvnila ju i celú rodinu, a tak je venovanie novej knihy jasným odkazom:
„Mojej milej a smutnej mame.“
Jej fanúšičky sa stále pýtali, kedy vyjde nová knižka a tá je tu.
Vône života
Sú premenlivé ako dni striedajúce sa s nocou. Zároveň majú v sebe čosi krásne nemenné. Vôňu domova... a lásky. Takmer všetky po nej túžime. Po istote, ktorá nás zahrieva a poskytuje pocit bezpečia. Ktorá nám dovoľuje dýchať a plniť si sny, menšie či väčšie životné plány.
Magda a Lenka, hrdinky príbehu, nie sú výnimkou. Túžia po istote a láske ako milióny iných žien na celom svete.
Inak je to s Alicou. Sníva o práci v zahraničí, o slobode a manžela ani deti k svojmu šťastiu nepotrebuje. No možno je to celkom inak...
Najobľúbenejšia a najpredávanejšia slovenská spisovateľka vydala už dvadsaťosem kníh a ich predaj presiahol neuveriteľných milión kusov. Záujem o jej príbehy neutícha ani po rokoch. Jej prvotina vyšla v náklade päťsto kusov, dnes sa z každej jej knihy predajú desaťtisíce výtlačkov.
Okrem iných ocenení dostala aj dve ceny Panta Rhei Awards – ako najpredávanejšia autorka a za najpredávanejšiu knihu roka 2012 a tento úspech zopakovala, keď sa stala slovenskou Top autorkou a jej kniha Čo to bude Top titulom roka 2014.
Viac sa dozviete na adrese www.tanavasilkova.sk.
Začítajte sa do novinky Táni Keleovej-Vasilkovej Vône života:
Kapitola 1
„Láska, podáš mi uterák?“ ozve sa z kúpeľne, Magda si povzdychne a vstane. Prejde do spálne, zo skrine vyberie čistý uterák – mala by som v nej konečne upratať, preblesne jej hlavou – a vchádza do kúpeľne.
„Si poklad,“ usmeje sa Aleš a nahé telo skryje do uteráka. „Píšeš?“ spýta sa len tak mimochodom, akoby si neuvedomoval, že ju práve vyrušil, natrhol krehkú pavučinu myšlienok. Magda však vie, že to tak naozaj je – neuvedomuje si to. Jej písanie je ešte príliš čerstvé, ani jeden z nich si naň nezvykol. Horšie však je, že ani ona sama. Vôbec si nie je istá, či urobila správne, keď ponuku prijala.
„Hej,“ prikývne a pozrie na hodinky. „Ešte mám hodinku čas, potom musím začať chystať večeru.“
„Mohli sme ísť do reštaurácie,“ prehodí Aleš.
„Viem, ale chcela som čosi pripraviť doma. A pochváliť sa tými novými skrinkami v kúpeľni,“ doloží s úškrnom, Aleš s pochopením prikývne.
„Je mi to jasné.“
„Fajn. Tak... ja idem.“
„Potrebuješ hodinku len pre seba,“ povie Aleš, akoby si to potreboval pripomenúť, Magda prikývne.
„Presne tak.“
„A... čo keby sme tú hodinku využili inak?“ navrhne s nevinným výrazom a zvodne pokrúti bokmi.
Magda sa rozosmeje. „Si hrozný! Vážne som chcela písať...“
„Nič som nepovedal!“ Aleš dáva ruky nahor... v tom okamihu mu uterák skĺzne k nohám.
Magda váha. Chcela som to dopísať... Ďalej to už nedomyslí. Podíde k manželovi a objíme ho.
„Si ešte vlhký!“
„Hneď sa doutieram.“
„Ja to urobím,“ povie Magda, Aleš sa zasmeje.
„Zdá sa, že si práve dopísala.“
„Zdá sa, že ťa to teší!“ mračí sa Magda.
„Jasné, že áno! Strašne totiž po tebe túžim.“
„Všimla som si,“ prehodí s dievčenským úškrnom a uvedomí si, ako sa svojím nedávnym rozhodnutím oslobodili. Do istej miery, ale... nie celkom. Pretože to jednoducho nejde. Zostala v nej nenaplnená túžba, ktorá bolí. Denne. No aj tak, ich život je naozaj trocha slobodnejší. Už nijaké sledovanie ovulácie, ktoré im určovalo, kedy sa majú milovať, už žiadne „vhodné“ polohy, pri ktorých jej tŕpla šija a cítila sa všelijako, len nie zvodne. Vášeň ju vždy prešla. Aj Aleša. Milovali sa, pretože museli... pretože mali rovnaký cieľ. Ale prešli roky a cieľ nedosiahli. A cesta k nemu sa stávala čoraz bolestivejšou... už nevládali. Preto sa rozhodli nesledovať plodné a neplodné dni. Oslobodilo ich to. A do ich milovania sa vrátila vášeň. To však neznamená, že už nemá v hlave myšlienku na dieťa, že si nepomyslí, že možno teraz, práve teraz, konečne...
Magda pripravuje večeru. Kuchyňa sa naplnila úžasnými vôňami, Aleš sa tmolí pri nej, popíja biele víno a ustavične sa usmieva.
„Toto je sen každého muža,“ prehodí a podíde k nej, aby ju pobozkal. „Nádherná žena, ktorá vie nielen skvele variť, ale je úžasná aj v posteli. No povedz, nemám sa ja fantasticky?“
„Verím, že áno,“ pritaká Magda a skontroluje prestretý stôl. Všetko je tak, ako má byť... váza s čerstvými kvetmi, sviečky, obrúsok pri každom tanieri. Rada varí a rada pekne stoluje. A najradšej doma s priateľmi. Lenka s Martinom to vyslovene zbožňujú. Magdino kulinárske umenie obdivujú a Martin tak trocha Alešovi aj závidí... nie raz sa k tomu priznal. Pozrie do rúry, zapekané kokteilové rajčiny sú už hotové, a znepokojene zažmúri na hodinky. Už by tu mali byť. Neznáša, keď hostia meškajú, jedlo začne obschýnať a už to nie je to pravé orechové. Lenka s Martinom však nikdy neprichádzajú načas. Akoby aj mohli? Dievčatá, jedenásťročná Milena, deväťročná Sára, šesťročná Lívia a najmenšia Viktória, svojich rodičov vždy niečím prekvapia a zásadne niečo potrebujú v tých najmenej vhodných chvíľach. Samozrejme, dnes k nim príde študentka, ktorú raz za čas večer zavolajú na stráženie, ale kým vyjdú z domu, vždy to trvá dlhšie, než by malo. Štyri deti, pomyslí si Magda. Ako to, že niekto má štyri a niekto ani jedno? Rýchlo pokrúti hlavou, až sa jej medené kučery skĺznu do čela, a odháňa od seba dotieravé myšlienky. Nájdu si k nej cestu zakaždým, ale teraz im nedovolí preniknúť hlbšie a ničiť ju. „Keď neprídu do piatich minút, všetko bude v háji,“ hlesne, keď vypína ohrev pod hrncom s dubákovou omáčkou.
„Už sú tu,“ oznámi Aleš od okna, vzápätí sa ozve zvonenie. „No, nepovedal som?“
Obaja sa hrnú k dverám, hneď nato zaplní vstupný priestor Lenkin hlas. „Meškáme, prepáčte, ale viete, ako to chodí. Viktória mi ešte musela niečo veľmi, veľmi dôležité povedať a Sáru ako naschvál rozbolelo bruško.“
„Niečo vážne?“ spýta sa so záujmom Magda. Lenkine deti zbožňuje, sú naozaj úžasné. Milé, úprimné a trocha akoby z inej doby. Počítač a televíziu k šťastiu nepotrebujú, voľný čas zapĺňajú hrami alebo čítaním. Vie, že je to Lenkina zásluha, pretože im venuje nesmierne veľa času a energie.
„Ako vždy,“ mávne rukou Lenka a Magda vníma jej krehkú krásu. Je štíhla ako prútik, či skôr chudá, a v tvári vyslovene éterická. Má svetlú pokožku, neopáli sa ani v lete, na rozdiel od Magdy, ktorá sa opáli dočervena a prvé hodiny vyzerá ako rak, výrazné zelenkavé oči a malý noštek ako dieťa. Dlhé blond vlasy zväčša nosí prakticky zopnuté do spony. Vyzerá čarovnea vôbec nie ako matka štyroch detí. Akoby sa jej tehotenstvá nedotkli, nemá žiadne strie, popraskanú pokožku či kŕčové žily.Bude mať štyridsať a vyzerá presne ako v deň, keď sa zoznámili. Mlado a krásne. Magda si pri nej pripadá staro, hoci je o tri roky mladšia. „Už dva dni nekakala, tak sa jej to tam všetko búri. A nie,“ odvetí jedným dychom, keď vidí, že Magda chce niečo povedať, „vývar z ovsených vločiek ani pohár vody nalačno jej nepomáhajú. Jednoducho jej organizmus nepotrebuje... veď viete čo,“ doloží a odzbrojujúco sa usmeje. „Úžasná téma, však?“
„Najúžasnejšia,“ rozosmeje sa Magda a objíme ju. Potom Martina. „Som rada, že ste tu, pretože už je všetko hotové...“
„A obschlo by to,“ dokončí za ňu Lenka a hrnie sa do kuchyne, akoby bola doma. „Páni, to je vôňa! Čo to bude?“
„Nič zložité. Zapiekla som kokteilové rajčiny...“
„So syrom?“ vyzvedá Martin, akoby sa chcel od Magdy všetko naučiť, hoci doma sa do kuchyne nikdy nehrnie.
„Nie,“ pokrúti hlavou Magda, keď sa hostia a Aleš usádzajú, „len tak. Rajčiny som nakrájala na polovice, pokvapkala olivovým olejom, pridala štipku soli a štipku cukru a čerstvú bazalku. Celý zázrak. Dôležité však je piecť ich celú hodinu len pri sto dvadsiatich stupňoch, inak by obschli. Je to taliansky recept a je to naozaj skvelé predjedlo... Ako hlavné jedlo som pripravila bravčové panenky s hríbovou omáčku a so zeleným šalátom, k tomu bagetu.“
„Fantázia! Neviem, čím to je, ale dostal som obrovský hlad.“
„Aj ja,“ prikývne Aleš a všetkým nalieva biele víno. „Aká bola sobota?“
„Dnes je sobota?“ zatvári sa Martin zmätene. „Nevšimol som si.“
„Netáraj!“ drgne doňho zo žartu Lenka. „A nepreháňaj. Nebolo to také zlé.“
„To je tvoj názor,“ pokrčí plecami Martin a pozrie na Magdu. „O pol siedmej ma zobudila Viky, chcela, aby som jej čítal. O pol siedmej ráno! V sobotu! Vieš si to predstaviť?“
„No... teoreticky.“
„O pol ôsmej už boli v našej posteli všetky, samozrejme, okrem Mileny, tá už je na také veci príliš veľká...“
„Samozrejme,“ prikývne s úsmevom Magda. Milena, hoci je nastrašia a každý by očakával, že je vodcom dievčenskej tlupy, je utiahnutá a tichá, večne stratená v svojom svete milovaných kníh.
„Ohadzovali sa vankúšmi, pišťali a...“ Martin mávne rukou. „Škoda hovoriť. Tak by som sa chcel aspoň niekedy, aspoň raz za pol roka, zobudiť do prázdneho a tichého bytu, až to bolí.“
„Ver mi, nie je to bohviečo,“ namietne Magda a v hlase má náhle trpkosť. No ako má vysvetliť chronicky unaveným rodičom štyroch detí, že by dala hocičo na svete, aby to zažila? Že zo všetkého najväčšmi túži práve po tom? Chce byť unavená a nevyspatá... všetko by rada podstúpila, len aby sa ich dom konečne naplnil smiechom a plačom... aby ožil. „No, je čas na predjedlo, vážení!“
„Sem s tým!“ zvolá Martin, ktorý si evidentne nič nevšimol, a odpije si vína. „Nebudete mi veriť, ale veľmi som sa k vám tešil. Je tu vždy taký ozdravujúci pokoj, nehovoriac o tom, že to tu máte úžasné...“ Rozhliadne sa okolo seba. Magda s Alešom stavili pri zariaďovaní domu na bielu. Biela je kuchynská linka aj stôl v jedálni s ôsmimi bielymi stoličkami z kože, na bielych stenách dominujú obrazy. Hneď z jedálne sa vychádza veľkým francúzskym oknom, ktoré nahrádza celú jednu stenu, na terasu, ktorá v letne ožije farbami kvetov, no teraz, v tomto ročnom období pôsobí trocha smutno. „Tie priestory...“
„... a ten poriadok,“ doplní Lenka a posmutnie. „Náš byt začína praskať vo švíkoch, a keď dievčatá podrastú, bude to ešte horšie.“ Lenka s Martinom žijú v peknom štvorizbovom byte... ideálny by bol pre rodinu s dvoma deťmi, im je pritesný.
Magda Lenke radšej nepriznala, že posledný rok k nim raz do týždňa chodieva pani, ktorá poupratuje celý dom... a nie preto, že by chcela čosi zatajovať, skôr nechcela priateľku zbytočne trápiť. Nemajú peňazí nazvyš... Lenka je už jedenásť rokov na materskej dovolenke a žijú len z jedného platu a príspevkov na deti.
Magda dáva veľký pekáč so zapečenými rajčinami na stôl. Martin preglgne.
„Fantázia!“ Štedro si naberá na svoj tanierik, potom sa zamračí. „A kde je nejaká tá slanina alebo klobáska?“
„Tú si mal včera,“ pripomína mu Lenka a púšťa sa do jedla.
Jedia v tichosti, predjedlo je skvelé a všetci už boli aj hladní, je preč osem, Luknárovci museli uložiť najmenšiu dcérku, pri nikom inom by totiž nezaspala.
Keď dojedia, Magda servíruje hlavné jedlo. Vydarilo sa jej. Dubáková omáčka so smotanou je lahodná a bravčová panenka mäkká, priam sa rozplýva na jazyku. Zelený šalát zo špenátových listov a rukoly zaliala olivovým olejom a jemne dochutila balzamovýmoctom.
„Nakladajte si, kým je to teplé,“ posúri priateľov aj Aleša a z kuchyne prináša bagetu nakrájanú na kolieska.
„Čo máte nové?“ spýta sa po chvíľke Martin. Magda zaváha, potom sa rozhodne im to povedať.
„Začala som písať knihu.“
„To akože román?“ zhíkne zarazene Lenka, Magda sa rozosmeje.
„Román? No to by dopadlo! Kuchársku knihu.“
„Ale veď to je úžasné!“ vydýchne Lenka.
„Bude to tá najlepšia kuchárska kniha, čo kedy vyšla,“ ubezpečí ju Martin s povzbudzujúcim úsmevom, Magda pokrúti hlavou.
„Fandíš mi, vďaka, ale na trhu je široká ponuka kuchárskych kníh. A mnohé sú úžasné a... práve preto sa toho bojím.“
„Budeš vymýšľať recepty a potom si ich zapisovať?“ vyzvedá Lenka, zdá sa, že ju to fascinuje.
„Zapisovať a znova a znova variť, kým neprídem na najchutnejšiu verziu. Prípravu konečnej verzie bude krok za krokom fotiť profesionálny fotograf. Musí to byť na tanieri pekne naaranžované, nesmie chýbať príloha, nejaká ozdoba...“
„A potom to vždy pôsobí zložito,“ zamrmle Lenka, Magda sa pousmeje. Lenka je typická maminovská kuchárka. Varí polievky, cestoviny, kuracie mäsko... nijaké špeciality. A ak sa aj náhodou do nejakej pustí, inšpirovaná Magdiným kulinárskym umením, vždy to dopadne katastrofálne.
„Možno, ale tak sa to robí,“ odvetí Magda. Nemá význam rozoberať, že má z tej ponuky v hlave chaos a cíti ustavičný vnútorný stres. Majiteľa reštaurácie oslovilo známe a prosperujúce vydavateľstvo s tým, že ich zámer je osloviť päť najlepších reštaurácií v meste a v kuchárskej knihe napísať recepty najskvelejších jedál, ktoré každá z nich môže svojim hosťom ponúknuť. Majiteľa ponuka, samozrejme, nadchla, veď skutočnosť, že boli oslovení, je jednak uznanie ich kvalít, jednak výborná reklama, a tak ju prijal. Lenže on nevarí... všetko hodil na Magdine plecia. A jedna vec je dobre variť, druhá vec je napísať kuchársku knihu. Iste, nebude na to celkom sama, pomôžu jej kolegovia, no gro práce leží na nej. V pondelok má stretnutie s fotografom, aby si dohodli postup práce. Akosi si to nevie celé predstaviť.
„Nechávam si miesto na dezert,“ vníma Aleša, všimne si, ako Martin pookreje.
„Budeme mať aj dezert?“
„Jasné. Ešte doobeda som pripravila tiramisu, takže...“
„Tiramisu!“ vydýchne Lenka blažene, Magda sa rozosmeje.
„Vám je radosť variť. A to je úžasné!“
„Pre mňa nie?“ mračí sa Aleš urazene, Magda pokrúti hlavou. Je ako malý chlapec. Neznáša akýkoľvek, čo len malý náznak kritiky.
„Ako si uhádol?“
„To nemyslíš vážne!“ Aleša sa to evidentne dotklo.
„Nemáš rád špenát ani brokolicu, a práve tieto dve zeleniny sú základom mnohých fantastických jedál, nemáš rád ani tekvicu, baklažán a kôpor...“ Hodí rukou. „Je toho dosť, čo nemáš rád, a to mi varenie doma, ver či never, komplikuje.“
Vtom zazvoní mobilný telefón položený na stole. Martin pozrie na displej a podáva telefón manželke. „Petra.“
„Bože, niečo sa prihodilo deťom,“ zanarieka Lenka a ozve sa. Chvíľku zamračene počúva, potom s povzdychom povie: „Daj mi ju k telefónu. Liv? Srdiečko, musíš ísť spinkať, už je veľa hodín. Áno, naozaj musíš. Nie, my sa ešte nevrátime. Ale keď prídeme, dám ti bozk na dobrú noc. Sľubujem. Naozaj,“ doloží a vypýta si späť opatrovateľku. „Dohovorila som jej, azda to pomôže. Keby nie, zasa zavolaj. Nie, nekazíš mi večer... Dobre, dohodnuté.“
„Lívia vymýšľa,“ poznamená Martin. Lenka prikývne.
„Nemali by sme ísť radšej domov?“ spýta sa neisto, no vidieť na nej, že sa jej nechce.
„Blázniš? Len teraz sme prišli! Ja osobne teda nikde nejdem...“
„Ale...“ Lenka je zaseknutá, nevie, čo povedať, nechce spôsobiť rozruch a pokaziť náladu pri stole, ale Martinova reakcia sa jej zjavne nepáči. Prišli predsa spolu... a keby bolo potrebné, spolu by aj mali odísť. „Nechajme to tak.“
„Správne rozhodnutie,“ prikývne spokojne Martin a opäť si pridáva.
Magda s Alešom raňajkujú pri malom stolíku vo výklenku pri kuchyni. Tento útulný priestorsi Magda pri stavbe vyslovene vymodlila, hoci to znamenaloinvestíciu navyše. Ideálne miesto pre dvoch, no zmestili by sa sem aj štyria, s výhľadom na záhradu. Majú tu okrúhly stolík s tromi prútenými kresielkami a kopu kvetín v prútených košoch. Taká malá zimná záhrada, poskytujúca útočisko v oáze zelene aj uprostred zimy. Keď sa pred rokmi s Alešom zhodli, že predajú svoje byty a pustia sa do stavby rodinného domu, obaja vedeli jedno: chcú prízemný dom. Žiadne poschodie, schodisko, ktoré by im robilo na staré kolená problémy, ani horná a dolná kúpeľňa, veď kto by to všetko upratoval! Nechceli byť otrokmi svojho domu, chceli v ňom žiť. Naplánovali ho pre štvorčlennú rodinu. Nemohli tušiť, že v ňom budú žiť len dvaja. Aj keď Magda to ešte vždy nepovažuje za konečné. Ešte vždy, rovnako ako Aleš, verí, že príde čas a jej lono sa naplní... že budú mať dieťa. „Dnes si nejaká zamĺknutá,“ prehodí Aleš a skúmavo sa na ňu zahľadí. „Trápi ťa niečo?“
„Nič nové,“ odvetí Magda, Aleš v okamihu vie, na čo myslí.
„Neboj, zmení sa to. Raz sa to určite zmení.“
„Vážne?“ Magda za to nemôže, ale jej tón pichá. „Stane sa zázrak? Neotehotnela som päť rokov a zrazusa to podarí?!“
„Verím tomu.“
Magda sa zahanbí. Aleš za to predsa nemôže. Nikto za to nemôže... jednoducho to tak je. Keď pred piatimi rokmi dostavali dom a ona oslávila svoje tridsiate druhé narodeniny, rozhodli sa, že je vhodný čas na dieťa. Prvý rok si ani neuvedomili, že sa nič nedeje, zariaďovali dom a Magda nastúpila do nového zamestnania, druhý rok o tom začali občas hovoriť, tretí sa do ich hlasu začalo vkrádať znepokojenie a Magda zašla ku gynekológovi. Posledné dva roky k nemu chodievala s pravidelnou neochvejnosťou... a stále nič. Vyskúšali všetko. Hormonálnu liečbu aj umelé oplodnenie... výsledok je však stále rovnaký. A čoraz zdrvujúcejší. Zo začiatku to tak nebolelo, no teraz Magdu krája na dve polovice. O týždeň bude mať tridsaťsedem rokov... jej biologické hodiny neúprosne vyťukávajú svoj rytmus a hlásia, že ešte rok, možno dva... a potom už bude neskoro. Najhoršie na tom je, že lekárineprišli na to, prečo sa im nedarí otehotnieť. Samozrejme, vyšetrili aj Aleša, absolvoval odbery krvi a spermií, ultrazvuk... a na nič neprišli. Obaja vyzerajú v poriadku...no dieťa nie a nie prísť. Magda si už tisíckrát sľúbila, že o tom už nebude rozprávať, že je to zbytočné, že tým obidvom len ubližuje, veď aj tak to nevedia vyriešiť, no sú chvíle, keď to nevie prekonať, keď je túžba v nej taká silná, až ju drví na malé kúsky. Tak ako teraz... Keď navrhovala „raňajkový výklenok“, priestor zaliaty slnečnými lúčmi, ktoré cez sklo hladkajú tvár a príjemne hrejú, predstavovala si, ako tu budú raňajkovať so svojimi deťmi... Videla to, normálne to videla. Seba, Aleša a ich staršie dievčatko a mladšieho chlapca. Bola presvedčená, že budú mať dve deti, že najprv sa im narodí Karolínka a potom Jakubko. S ubiehajúcimi rokmi svoje sny zredukovala... už sníva len o dieťati. Je jedno, či by to bol chlapec, alebo dievčatko, len aby bolo zdravé... a bolo s nimi, každučký deň, už navždy. Dnes by sedelo s nimi na detskej stoličke, pochutnávalo by si s nimi na ovsenej kaši a rozprávalo svojím detským jazykom, ktorému by rozumeli len sčasti, no hrial by ich, neskutočne hrial...
„Prepáč,“ zašepká, „nechcela som...“
„Myslíš, že neviem, že to máš ustavične v sebe?“ spýta sa jemne. „Viem, že ťa to zožiera a ničí, aj keď o tom nehovoríš, pretože... som na tom navlas rovnako. A škrie ma, že to neviem zmeniť.“
„Možno včera,“ povie Magda takmer nečujne. „Mám plodné dni...“ Uvedomuje si, že podobné rozhovory medzi nimi prebehli nespočetne ráz... zakaždým v nich prebudia nádej, ktorá onedlho spľasne ako mydlová bublina. Zostane len trpkosť vnútri... Nemenný kolobeh, ktorý vládne ich životu už roky, ktorý ovplyvňuje ich myslenie, náladu... všetko.
„Tak poďme do postieľky,“ ožije Aleš, Magda pokrúti hlavou.
„O hodinu musím byť v robote.“
„Dnes? Veď je nedeľa,“ začuduje sa Aleš, ktorý neustále akosi zabúda, že jeho manželka zväčša pracuje aj cez víkendy, Magda naňho zazrie.
„Hovorila som ti to. Pripravujeme zásnubný obed.“
„Viem, hovorila,“ odvetí Aleš akoby nič, akoby nepostrehol, že ju na zlomok sekundy rozčúlil, či skôr jeho schopnosť zabúdať na všetko, čo sa týka jej pracovného programu, a naleje si zo skleneného čajníka ešte trocha kávy. „Dáš si?“
Magda prikývne. „Čo máš v pláne ty?“
„Asi si pôjdem zaplávať a do sauny.“
„Neblázni! To pôjdeme spolu, keď sa vrátim. Okolo šiestej by som mala byť doma.“
„Tak ťa počkám.“
„Si poklad,“ prikývne Magda, dopije posledný hlt kávy a vstáva. Je čas chystať sa do práce. „Včera večer bolo fajn, nie?“
„Až na to, že si Lívia nakoniec presadila svoje.“
„Neuveriteľné,“ usmeje sa Magda. „Veď je malá... a ešte o desiatej nespala.“
„Vidíš, aké nevýhody so sebou rodičovstvo prináša.“
„Pokojne by som ich prijala.“
Aleš prikývne. „Aj ja.“ V očiach sa mu odrazí taký mučivý smútok, až to zabolí aj Magdu. Podíde k nemu a objíme ho.
„Neboj, dočkáme sa toho. Verím tomu rovnako ako ty.“ Prehltne. „Pretože keby som neverila, neviem, ako by som žila...“
