Majstrovský nadupaný triler o čitateľovi, ktorého posadnutosť obľúbeným spisovateľom zájde až príliš ďaleko...
Stratení nájdení od Stephena Kinga je voľné pokračovanie hitu Pán Mercedes, za ktorý King získal prestížnu Cenu Edgara Alana Poea za najlepší krimiromán za rok 2015. „Úžasné, strašidelné, dynamické. Nový vynikajúci triler, ktorý nebudete vedieť odložiť ani v noci,“ napísal The Washington Post.
„Vstávaj, génius.“
Tak sa začína triler o šialenom pomstychtivom čitateľovi.
Génius je John Rothstein, kultový autor, ktorý vytvoril ešte kultovejšiu postavu – Jimmyho Golda –, no už desaťročia nevydal jedinú knihu.
Morris Bellamy zúri, lebo jeho literárny idol rebel Jimmy Gold sa v poslednom vydanom románe zapredal reklamnému biznisu.
Preto Morris zabije Johna Rothsteina, ulúpi mu zo sejfu hotovosť, ale najmä získa najvzácnejší poklad - zápisníky, v ktorých je najmenej jeden ďalší, nevydaný román o Goldovi.
Morris korisť ukryje – a potom ho zavrú za celkom iný zločin. Čas plynie a poklad objaví chlapec menom Pete Saubers, rovnako vášnivý mladý čitateľ. A teraz je Pete na úteku pred čoraz nebezpečnejším šialencom Morrisom, ktorého po tridsiatich piatich rokoch prepustili.
„Len keď zostúpime do priepasti, znovu nájdeme poklady života.“
Joseph Campbell
Trojica známa z trileru Pán Mercedes - bývalý policajt Bill Hodges, neurotická Holly Gibneyová a šikovný mladík Jerome Robinson - robí všetko pre to, aby Petovi pomohla.
Ale postačí to?
Stephen King je autorom vyše päťdesiatich kníh. Píše beletriu i literatúru faktu. Časopis New York Times zaradil jeho román 22. 11. 1963 medzi desiatku najlepších kníh roka 2011 a dostal aj ďalšie ocenenia.
V slovenčine už vyšli knihy Geraldova hra, Dievča, ktoré malo rado Toma Gordona, Vrece kostí, Kliatba, Podpaľačka, Všetko je možné (1, 2), Mobil, Príbeh vdovy Lisey, Joyland, Duma Key, Pod Kupolou, Bezhviezdna tma, 22.11. 1963, Carrie, Žiarenie, Doktor Spánok a naposledy Pán Mercedes.
Začítajte sa do novinky Stephena Kinga Stratení nájdení:
Prvá časť
Zakopaný poklad
1978
„Vstávaj, génius.“
Rothstein sa nechcel zobudiť. Na to bol ten sen príliš príjemný. Bola v ňom jeho prvá žena niekoľko mesiacov predtým, ako sa stala jeho prvou ženou, sedemnásťročná a od hlavy po päty dokonalá. Nahá a žiariaca. Obaja boli nahí. On mal devätnásť a špinu za nechtami, ale jej to neprekážalo, lebo mal aj hlavu plnú snov, a o tie jej išlo. Snom verila ešte väčšmi ako on a mala pravdu. V tomto sne sa smiala a chytala ho za tú časť tela, za ktorú sa dal chytiť najľahšie. Pokúsil sa dostať ešte hlbšie, no potom ho akási ruka potriasla za plece a sen praskol ako mydlová bublina.
Už nemal devätnásť a nebýval v dvojizbovom byte v New Jersey, mal pol roka do osemdesiatych narodenín a žil na farme v New Hampshire, kde ho podľa priania v testamente mali pochovať. V jeho spálni boli muži. Na hlavách mali lyžiarske masky, jeden červenú, jeden modrú a jeden kanárikovožltú. Videl to a dúfal, že je to len ďalší sen – krásny sen premenený na nočnú moru, ako sa to so snami občas stáva –, lenže potom ho tá ruka zhodila na dlážku. Udrel si hlavu a vykríkol.
„Kroť sa,“ zavrčal ten v žltej maske. „Chceš, aby ti odkväcol?“
„Aha,“ ukázal ten v červenej maske. „Starkému stojí. Asi mal fest pekný sen.“
Ten v modrej maske, ten, ktorý ním predtým triasol, odvrkol: „Čoby, len sa mu chce šťať. V tom veku sa im postaví už iba od toho. Môj dedo...“
„Čuš,“ zahriakol ho ten v žltej maske. „Tvoj dedo nikoho nezaujíma.“
Hoci bol Rothstein omráčený a zamotaný do čoraz tenšej tkaniny sna, pochopil, že má problém. V mysli sa mu vynorilo jedno slovo: vlámanie. Pozrel na trojicu, čo sa mu zhmotnila v spálni, stará hlava ho bolela (na pravom spánku bude mať obrovskú sinku, lebo berie lieky na riedenie krvi), srdce s nebezpečne tenkými stenami mu búšilo o ľavú stranu hrudného koša. Skláňali sa nad neho, traja muži s rukavicami na rukách, v károvaných jesenných bundách a v tých desivých lyžiarskych maskách. Vlamači. Tu, takmer osem kilometrov od najbližšieho mesta.
Rothstein sa nútil uvažovať, odháňal spánok a hovoril si, že na tejto situácii je aspoň niečo dobré: ak nechcú, aby im videl do tvárí, plánujú ho nechať nažive.
Možno.
„Páni,“ zachripel.
Pán Žltý sa zasmial a ukázal mu palcom jednotku. „Dobrý začiatok, génius.“
Rothstein prikývol, akoby prijímal kompliment. Pozrel na hodiny pri posteli, videl, že je pol tretej ráno, potom znovu pozrel na pána Žltého, ktorého tipoval na vodcu. „Mám iba trochu peňazí, ale nech sa páči, sú vaše. Len mi neublížte.“
Zadul vietor, zašuchotal jesenným lístím na západnej strane domu. Rothstein si uvedomil, že prvý raz v tomto roku hučí kúrenie. Nebolo len pred chvíľou leto?
„Podľa našich informácií máš viac než len trochu.“ To sa ozval pán Červený.
„Pst.“ Pán Žltý vystrel k Rothsteinovi ruku. „Vstávaj, génius.“
Rothstein prijal ponúkanú ruku, roztrasene sa pozviechal a sadol si na posteľ. Sťažka dýchal, ale až príliš jasne si uvedomoval (uvedomovanie si seba samého bolo celý život jeho prekliatím i požehnaním), ako vyzerá: starec v priširokom modrom pyžame, z vlasov mu zostali len chumáčiky nad ušami, biele ako pukance. Takto dopadol spisovateľ, ktorý sa rok predtým, ako do Bieleho domu prišiel JFK, ocitol na obálke časopisu Time: JOHN ROTHSTEIN, AMERICKÝ SAMOTÁRSKY GÉNIUS.
Vstávaj, génius.
„Vydýchaj sa,“ poradil mu pán Žltý. Znelo to súcitne, no Rothstein jeho tónu nedôveroval. „Prejdeme do obývačky, aby sme sa porozprávali ako normálni ľudia. Neponáhľaj sa. Máš čas.“
Rothstein pomaly, zhlboka dýchal a srdce sa mu trochu upokojilo. Pokúsil sa myslieť na Peggy, na jej prsníky ako čajové šáločky, malé, no dokonalé, na jej dlhé hladké nohy, lenže sen zmizol tak ako Peggy, z ktorej je stará vrana a býva v Paríži. Za jeho peniaze. Yolande, jeho druhý pokus o manželské šťastie, je aspoň na druhom svete, takže jej už nemusí platiť alimenty.
Ten v červenej maske vyšiel z izby a Rothstein začul, ako sa mu prehrabáva v pracovni. Niečo sa prevrhlo. Pri otváraní a zatváraní rachotili zásuvky.
„Už je lepšie?“ spýtal sa pán Žltý, a keď Rothstein prikývol, dodal: „Tak poďme.“
Rothstein sa dal odviesť do malej obývačky, zľava ho sprevádzal pán Modrý, sprava pán Žltý. V jeho pracovni pokračovala hlučná prehliadka. Pán Červený onedlho otvorí šatník, odsunie nabok jeho dve saká a tri svetre a odhalí sejf. Nedalo sa tomu vyhnúť.
Dobre. Ak dajú pokoj zápisníkom, nič sa nedeje, a načo by im boli? Takí gauneri sa zaujímajú len o prachy. Stavím sa, že v živote neprečítali nič náročnejšie ako listy čitateľov v Penthouse.
Až na to, že mužom v žltej maske si nebol celkom istý. Ten hovoril ako vzdelaný človek.
V obývačke svietili všetky lampy a žalúzie neboli zatiahnuté. Prebudení susedia by sa možno divili, čo sa to v dome starého spisovateľa deje... keby mal susedov. Najbližší bývali o tri kilometre ďalej, pri hlavnej ceste. Nemal priateľov, nikto sem za ním nechodil. Občas sa objavil obchodný cestujúci, ktorého hneď poslal z krátkej cesty. Rothstein bol jednoducho čudák. Spisovateľ v dôchodku. Pustovník. Platil dane a dali mu pokoj.
Modrý so Žltým ho zaviedli k relaxačnému kreslu, ktoré mal pred zriedka používaným televízorom, a keď sa okamžite neposadil, pán Modrý ho doň strčil.
„Prestaň!“ okríkol ho Žltý a Modrý trochu cúvol, len si čosi zamrmlal. Pán Žltý tu očividne velil. Pán Žltý bol vodcom psieho záprahu.
Sklonil sa nad Rothsteina a oprel sa dlaňami o kolená v menčestrákoch. „Nedáš si kvapku niečoho na upokojenie?“
„Ak myslíš alkohol, s tým som pred dvadsiatimi rokmi prestal. Na príkaz doktora.“
„Dobre si spravil. Chodievaš na stretnutia?“
„Ja som nebol alkoholik,“ podráždene odsekol Rothstein. Bláznovstvo, dať sa v takejto situácii podráždiť maličkosťou... alebo nie? Ako má človek reagovať, keď ho uprostred noci vytiahnu z postele muži vo farebných lyžiarskych maskách? Zišlo mu na um, ako by takúto scénu napísal, a vôbec netušil – podobné situácie vo svojom písaní nevyužíval. „Ľudia si myslia, že všetci bieli spisovatelia v dvadsiatom storočí musia byť alkoholici.“
„Dobre, dobre,“ tíšil ho pán Žltý, akoby chlácholil umrnčané decko. „Tak vodu?“
„Nie, ďakujem. Chcem len, aby ste vy traja odišli, tak k vám budem úprimný.“ Ktovie, pomyslel si, či pán Žltý chápe najzákladnejšie pravidlo ľudskej komunikácie: keď niekto vyhlási, že k vám bude úprimný, vo väčšine prípadov sa chystá vysypať klamstvá rýchlejšie, ako kôň prepletá pri kluse nohami. „Peňaženku mám na bielizníku v spálni. Je v nej niečo vyše osemdesiat dolárov. A na príborníku je hlinený čajník...“
Ukázal naň. Pán Modrý sa obzrel, ale pán Žltý nie. Pán Žltý si ďalej obzeral Rothsteina a oči za maskou mal takmer pobavené. Nefunguje to, mihlo sa Rothsteinovi hlavou, no vytrval. Keď sa už prebral, bol nielen vystrašený, ale aj rozzúrený, hoci vedel, že by to nemal dávať najavo.
„Tam mávam peniaze na domácnosť. Päťdesiat alebo šesťdesiat dolárov. Viac v dome nie je. Vezmite si hotovosť a odíďte.“
„Boha ti, ako klameš!“ vybuchol pán Modrý. „Máš oveľa viac, človeče. Vieme to. Ver mi.“
Akoby hrali v divadelnej hre a táto replika bola signálom, pán Červený zakričal z pracovne: „Bingo! Našiel som sejf! Veľký!“
Rothstein vedel, že muž v červenej maske sejf nájde, no aj tak mu spadlo srdce do nohavíc. Bol somár, že doma držal hotovosť, nemal na to iný dôvod ako odpor ku kreditkám, k šekom, akciám a nástrojom transferu, všetkým tým vábivým reťaziam, ktoré pripútavali ľudí k americkej gigantickej a v konečnom dôsledku ničivej mašinérii dlhu a spotreby. Lenže hotovosť by ho mohla zachrániť. Hotovosť sa dá nahradiť. Zato zápisníky, ktorých má vyše stopäťdesiat, tie nie.
„A teraz vysyp kombináciu,“ zavelil pán Modrý. Luskol prstami v rukavici. „Švihom!“
Rothstein bol už dosť naštvaný, takmer taký naštvaný, aby odmietol. Yolande o ňom hovorievala, že hnev je jeho celoživotné psychické nastavenie. („Zlostil si sa určite ešte v kolíske,“ vyštekla.) No zároveň bol ustatý a vydesený. Ak by sa vzoprel, kombináciu by z neho vymlátili. Možno by dokonca dostal ďalší infarkt a ten by ho celkom určite dorazil.
„Ak vám poviem kombináciu, vezmete si peniaze, ktoré tam nájdete, a odídete?“
„Pán Rothstein,“ prehodil Žltý zdvorilo – a dokonca to znelo úprimne, čiže groteskne, „nie ste v takej situácii, aby ste mohli vyjednávať. Freddy, bež po vrecia.“
Rothsteina ovial studený vzduch, keď pán Modrý, známy aj ako Freddy, vyšiel kuchynskými dverami von. Pán Žltý sa zase usmieval. Rothsteinovi sa ten úsmev už stihol sprotiviť. Tie červené pery.
„No tak, génius, syp,“ znovu mu tykal Žltý. „Čím skôr zaspievaš, tým skôr to budeš mať za sebou.“
Rothstein vzdychol a odrecitoval kombináciu čísel, ktorými sa otváral sejf značky Gardall v šatníku v pracovni. „Trojka vľavo dvakrát otočiť, tridsaťjednotka vpravo, raz otočiť, potom späť na nulu.“
Červené pery sa vo výreze masky roztiahli ešte širšie, až odhalili zuby. „To by som aj uhádol. Je to tvoj dátum narodenia.“
Žltý zakričal kombináciu mužovi v šatníku a Rothstein vydedukoval pár nepríjemných skutočností. Pán Modrý a pán Červený si prišli po prachy a pán Žltý si asi vezme svoj podiel, no už nebol presvedčený, že peniaze sú hlavným cieľom muža, ktorý ho stále oslovoval génius. Akoby na zdôraznenie týchto úvah sa zjavil pán Modrý a zvonku zase zavial studený vzduch. Našiel prázdne vrecia, na každom pleci ich mal prehodené dve.
„Pozri,“ oslovil Rothstein pána Žltého, pozrel mu do očí a neuhol pohľadom. „Nechajte to tak. V sejfe nie je okrem peňazí nič, čo by stálo za to. Zvyšok sú len chaotické čmáranice, ale pre mňa majú význam.“
Pán Červený z pracovne zakričal: „Ježiškove husle aj s trombónom, Morrie! Tu je hotový poklad! Človeče zlatý, je tu tona prachov! Keš! Ešte v obálkach z banky! Tých obálok sú tu desiatky!“
Najmenej šesťdesiat, mohol mu povedať Rothstein, možno aj osemdesiat. V každej štyristo dolárov. Od Arnolda Abela, môjho účtovníka, čo sídli v New Yorku. Jeannie dáva vyplácať šeky na výdavky, nosí mi naspäť hotovosť v obálkach a ja ich ukladám do sejfu. Navyše mám málo výdavkov, lebo Arnold z New Yorku zároveň platí väčšinu účtov. Jeannie odo mňa z času na čas dostane niečo na prilepšenie, niečo dám poštárovi na Vianoce, ale inak hotovosť míňam zriedkakedy. Takto to ide už roky, a prečo? Arnold sa nikdy neopýta, na čo prachy míňam. Možno si myslí, že som dohodnutý s nejakými ľahkými dievčatami. Call girls. Možno si myslí, že v Rockinghame staviam na koníčky.
Lenže vieme, čo je na tom najvtipnejšie? mohol sa opýtať pána Žltého, známeho aj ako Morrie. Ja sa na to nikdy nepýtam ani sám seba. Tak ako sa nepýtam sám seba, prečo stále zapĺňam ďalšie zápisníky. Niektoré veci sú jednoducho tak.
To všetko mohol povedať, ale mlčal. Nie preto, že by tomu pán Žltý nerozumel, ale preto, že ten úsmev červených pier hlásal presný opak – možno by pochopil.
A bolo by mu to fuk.
„Čo tam ešte je?“ zavolal pán Žltý. Oči stále upieral do Rothsteinových. „Škatule? Škatule s rukopismi? Také veľké, ako som ti hovoril?“
„Nie škatule, ale zápisníky,“ odvetil hlasno pán Červený. „Doriti, je ich plný sejf.“
Pán Žltý sa usmial, ešte vždy s pohľadom upretým do Rothsteinových očí. „Ale, ale, píšeš rukou? Stále rukou, génius?“
„Prosím,“ zachrčal Rothstein. „Nechajte ich na pokoji. Tie texty nie sú na čítanie. Ani jeden nie je hotový.“
„A nikdy nebude, povedal by som. Lebo ty len škrečkuješ a škrečkuješ.“ Iskrička v tých očiach – Rothstein by ju považoval za írsku iskričku – zmizla. „A ozaj, veď už vlastne nič vydať nepotrebuješ, však? Financie ťa k tomu rozhodne netlačia. Chodia ti tantiémy za Bežca. A za Bežca v akcii. Aj Bežec spomaľuje ešte stále vynáša. Slávna trilógia o Jimmym Goldovi. Nikdy ju neprestali vydávať. Prednášajú o nej na vysokých školách po celej tejto našej úžasnej krajine. Vďaka učiteľom literatúry, hotovým kabalistom, ktorí si zmysleli, že ty a Saul Bellow ste žijúce monumenty, máš ustavaičnenové nadšené publikum, študákov, čo kupujú tvoje knihy. Takže si za vodou, však? Prečo by si riskoval a publikoval niečo, čo by ti mohlo naštrbiť dokonalú reputáciu? Môžeš sa tu schovávať a sám pred sebou predstierať, že zvyšok sveta neexistuje.“ Pán Žltý pokrútil hlavou. „Kamarát, ty nemáš blok. Ty máš hotovú zápchu!“
Pán Modrý netrpezlivo postával na prahu. „Hej, Morrie, tak čo mám urobiť?“
„Choď aj s Curtisom tam. Všetko pobaľte. Ak vo vreciach nebude dosť miesta na zápisníky, poobzerajte sa. Ešte aj takýto starý zalezený potkan tu musí mať aspoň jeden kufor. Nepočítajte prachy, to by ste len márnili čas. Chcem odtiaľto čím skôr vypadnúť.“
„Okej.“ Pán Modrý – Freddy – odišiel.
„Nerobte to,“ ozval sa Rothstein a ohromilo ho, ako sa mu trasie hlas. Občas zabúdal, aký je starý, ale dnes v noci veru nie.
Ten, ktorý sa volal Morrie, sa k nemu naklonil, z otvorov v žltej maske gánili sivozelené oči. „Niečo ti poviem. Ak budeš úprimný, možno ti tie zápisníky necháme. Budeš ku mne úprimný, génius?“
„Vynasnažím sa,“ vzdychol Rothstein. „A len pre poriadok, ja sa za génia nepovažujem. Za toho ma vyhlásil len Time.“
„Ha! Stavím sa, že si im nenapísal protestný list.“
Rothstein mlčal. Sviniar jeden, uvažoval. Šikovný a bystrý sviniar. Ty mi tu nič nenecháš, všakže? Bez ohľadu na to, čo ti poviem.
„Vieš, čo by som rád vedel? Prečo, preboha, si sa musel vyvŕšiť na Jimmym Goldovi? Prečo si ho musel ponížiť?“
Otázka bola taká nečakaná, že Rothstein hneď nepochopil, o čom to Morrie hovorí, aj keď Jimmy Gold bol jeho najslávnejšou literárnou postavou, tou, pre ktorú si ho zapamätajú (ak si ho teda vôbec zapamätajú). Na tej istej obálke Time, kde Rothsteina vyhlásili za génia, nazvali Jimmyho Golda „americkou ikonou zúfalstva v krajine hojnosti“. V podstate to bola somarina, ale takto sa predávajú knihy.
„Ak myslíš, že som mal po Bežcovi skončiť, tak to nie si jediný.“ Ale takmer jediný, mohol dodať. Bežec v akcii posilnil jeho povesť významného amerického spisovateľa a Bežec spomaľuje bol vyvrcholením jeho kariéry: kritici ho ospievali až po samé nebesia, kniha bola šesťdesiatdva týždňov na rebríčku bestsellerov v New York Times. Dostal za ňu aj Národnú knižnú cenu – niežeby si bol po ňu osobne. „Je to Ílias povojnovej Ameriky,“ odznelo vo verdikte poroty a platilo to nielen o poslednom diele, ale o celej trilógii.
„Netvrdím, že si mal po Bežcovi skončiť,“ zavrtel hlavou Morrie. „Bežec v akcii bola rovnako dobrá kniha, možno aj lepšia. Obe boli pravdivé. To tá posledná, človeče. Hotový festival tupostí. Reklama? Preboha, človeče... reklama?“
Pán Žltý v tej chvíli vykonal niečo, pri čom Rothsteinovi stiahlo hrdlo a v žalúdku akoby mu oťaželo olovo. Pomaly, takmer zamyslene si strhol žltú lyžiarsku masku a odhalil tvár mladého muža, Bostončana s írskymi génmi: červené vlasy, zelenkasté oči, bledá pokožka, ktorá sa zakaždým len spáli, nikdy neopáli. A tie čudesné červené pery.
„Dom na predmestí? Pred ním ford sedan? Žena, dve detičky? Chceli si tým povedať, že každý sa napokon zapredá? Každý zhltne otrávenú návnadu?“
„V tých zápisníkoch...“
V zápisníkoch boli ešte dva romány o Jimmym Goldovi, to mu chcel povedať, dva romány, ktorými sa kruh uzavrel. V prvom románe Jimmy pochopí prázdnotu svojho predmestského sladkého života a opustí rodinu, zanechá prácu aj pohodlný dom v Connecticute. Odíde peši, len s batohom a v tom, čo má na sebe. Stane sa z neho staršia verzia chalana, ktorý sa vykašlal na školu, odmietol svoju materialistickú rodinu a po alkoholickom víkende, strávenom túlaním po New Yorku, sa rozhodol vstúpiť do armády.
„No, čo je v zápisníkoch?“ zvýšil hlas Morrie. „No tak, génius, počúvam! Hovor, prečo si ho musel zraziť do prachu a ešte mu aj šliapnuť na hlavu!“
V knihe Bežec mieri na západ sa znovu stane sám sebou, chcel odpovedať Rothstein. Sám sebou, aký naozaj je. Lenže teraz mu pán Žltý ukázal svoju tvár a z predného vrecka na plédovej bunde vytiahol pištoľ. Vyzeral ľútostivo.
„Vytvoril si jednu z najvznešenejších postáv americkej literatúry. A potom si na ňu nasral,“ vysvetľoval mu Morrie. „Muž, ktorý je toho schopný, si nezaslúži žiť.“
Hnev sa vrátil, zdvihol sa s hukotom ako víchor, milé prekvapenie. „Ak si to myslíš,“ odsekol John Rothstein, „tak si nikdy nepochopil ani slovo z toho, čo som napísal.“
Morrie zdvihol zbraň. Hlaveň pištole bola ako čierne oko.
Rothstein naňho namieril hrčovitým reumatickým prstom, akoby mal tiež búchačku, a potešilo ho, že Morrie zažmurkal a trochu sa mykol. „Nehraj sa mi tu na literárneho kritika. Tých som si užil viac než dosť a skôr, než si ty vôbec prišiel na svet. Koľko máš vlastne rokov? Dvadsaťdva? Dvadsaťtri? Čo vieš o živote, nieto ešte o literatúre?“
„Dosť, aby mi bolo jasné, že každý sa nezapredá.“ Rothstein užasnuto hľadel, ako sa v tých írskych očiach zaligotali slzy. „Neprednášaj mi o živote, keď si sa dvadsať rokov schovával pred svetom ako potkan v diere.“
Zase tá stará výčitka – ako sa opovažuješ odísť od stola slávy? Tá z iskry Rothsteinovho hnevu rozdúchala plnokrvnú zúrivosť. Zúrivosť, v akej bol schopný hádzať poháre a rozbíjať nábytok, zúrivosť, akú by dobre spoznali Peggy aj Yolande, a on bol za to vďačný. Radšej zomrieť rozzúrený, než modlikajúc na kolenách.
„Ako chcete, vy teľce, za to, čo som napísal, získať prachy? Už ste si to premysleli? Predpokladám, že áno. Ty asi vieš, že rovnako môžeš skúšať predať ukradnutý Hemingwayov zápisník alebo Picassov obraz. Lenže tvoji kamoši nie sú takí vzdelaní, čo? Viem to, stačí mi počuť, ako rozprávajú. Vedia to, čo ty? Určite nie. Nalákal si ich sem, namotal na sľuby. Ukázal si im vzdušné zámky so sľubom, že každý ten svoj dostane. Hej, sľubovať, rečniť, to ti asi ide. Iste máš širokú slovnú zásobu. Nuž, podľa mňa je síce široká, ale plytká.“
„Čuš. Hovoríš ako moja matka.“
„Kamarát môj milý, si obyčajný vulgárny zlodej. A navyše hlúpy, lebo kradneš niečo, čo sa nedá predať.“
„Už mlč, génius. Varujem ťa.“
Rothstein sa zamyslel. No a čo, ak ten ciciak potiahne kohútik? Aspoň sa už nebudem musieť trápiť s tabletkami. Aj s výčitkami, ktoré cítim pri pohľade do minulosti, kde sa ako vraky rozbitých áut váľajú trosky vzťahov. Bude koniec s posadnutým písaním, hromadením zápisníkov ako kôpok zajačieho trusu popri lesnom chodníku. Guľka do hlavy hádam ani nie je taká zlá. Lepšia než rakovina alebo alzheimer, najväčšia nočná mora každého človeka, ktorý sa živil vlastným umom. Samozrejme, noviny budú plné palcových titulkov, a tých som si užil dosť ešte aj pred tým prekliatym článkom v Time, ale... ak ciciak potiahne kohútik, aspoň ich nebudem musieť čítať.
„Jasné, že si hlúpy,“ zdôraznil Rothstein. Odrazu bol takmer v extáze. „Myslíš si, že máš viac rozumu ako tí dvaja, ale nie je to tak. Tí aspoň vedia, načo sú prachy.“ Nahol sa dopredu a uprel pohľad do bledej tváre, posiatej pehami. „Vieš ty čo, chlapče? Takí ako ty odrádzajú normálnych ľudí od čítania.“
„Posledný raz ťa varujem,“ zamrmlal Morrie.
„Strč si tie svoje varovania do riti. Aj tú svoju sprostú mater. A buď ma zastreľ, alebo zmizni z môjho domu.“
Morris Bellamy ho zastrelil.
