Keď vyšla pred dvomi rokmi Kronika zvláštneho manželstva, ktorú poznáme hlavne ako Shalom, bol to zaujímavý závan v slovenskej literatúre. Tina Van der Holland sa ako jedna z mála venuje v pútavom príbehu témam ako tolerancia, pomoc znevýhodneným skupinám či migrácii. Jej príbeh manželstva kresťanky Gabiky a Žida Milana rozhodne oslovil, zaujal a otvoril viaceré otázky. Teraz vychádza voľné pokračovanie s názvom Kronika sendvičovej ženy.
„Je ľahké byť krásny, milý a inteligentný, keď je všetko v poriadku.
Charaktery sa lámu, keď prídu starosti.“
Kronika sendvičovej ženy je šiesty román Tiny Van der Holland, ktorému nechýba humor, ani širší spoločenský kontext, ktorý dodáva knihe vyššiu hodnotu.
Znovu sa stretávame s manželmi Gabikou a Milanom, ich rodinou a priateľmi.
Je to príbeh o tom, že ani dvadsaťosem rokov spokojného manželstva nemusí zaručiť jeho ďalší hladký priebeh.
O tom, že dnešní mladí sa dlho hľadajú; pracujú či študujú na pokračovanie a medzitým celkom samozrejme využívajú Hotel Mama.
O tom, že starnúci rodičia dôchodcovia automaticky vyžadujú od svojich detí starostlivosť, akú boli schopní poskytnúť oni sami svojim rodičom, pravda, v inej dobe.
O tom, že dnešné ženy päťdesiatničky, takzvané sendvičové, nesú na svojich bedrách starosti nielen o dospelé deti, ale aj o svojich rodičov, pričom by ešte rady žili aktívne a poznajú erotiku aj vášeň.
A napokon, Kronika sendvičovej ženy je aj o tom, že dnešným mužom päťdesiatnikom väčšinou bohato stačí výkon v práci a doma by mali najradšej od všetkého svätý pokoj.
Začítajte sa do novinky Kronika sendvičovej ženy:
A tak som sa ja, päťdesiattriročná, už trochu vyblednutá a životom pootĺkaná Venuša, druhýkrát v živote zamilovala, a aby to bolo štýlové, na druhý pohľad.
Do muža, ktorý mi povedal jednoducho: „You are so beautiful...“
Priznám sa, bolo to pred mnohými rokmi, čo som také vyjadrenie počula naposledy. Milan sa nikdy nenamáhal s oslavou môjho zovňajšku, tému vyriešil raz a navždy, keď mi voľakedy dávno povedal: „Páčiš sa mi,“ a dokázal to tým, že sme sa vzali v expresnom čase.
Hm. Ja neviem. Nemám veľa skúseností s mužmi. Možno niektorí trubadúri a vetroplachovia trúsia poklony ako z rukáva, a teda im nehodno veriť ani slovo; možno niektorí (ako môj manžel) sa vyjadria mužne a iba raz s tým, že to už bolo predsa povedané, tak čo si budú znovu jazyk drať. Omyl. Tak ako muž potrebuje podporu vo svojom domove – v podobe plnej chladničky, mrazničky aj hrncov, ďalej čistého a zveľaďovaného prostredia, tak potrebuje žena životodarnú vlahu v podobe komplimentov. Nielen byť traktovaná smutnými až hrôzostrašnými, aj keď historickými faktmi z dejín vyvoleného národa, a zároveň byť oceňovaná za svoj intelekt, že to všetko dokázala pochopiť. Pochopila som, dokázala som to, ale traumatizovalo ma to, a v konečnom dôsledku u detí viedlo k tomu, že sa rozutekali do sveta. Každé na inú z dvoch zemských pologulí.
Milan sa vždy zdal byť so všetkým spokojný. Aj teraz, keď som odchádzala do Ameriky: Gabika pôjde, pomôže dcére Miriam s bábätkom, potom prídu obe domov. Aký by v tom mal byť problém? No, preňho asi žiadny... Zato vo mne už dlhšiu dobu paralelne klíčil pocit, že sa po skoro tridsiatich rokoch manželstva postupne stávam inventárom či sivým robotom v domácnosti, čo sa mi potvrdilo aj tým, že Milana pri mojom odchode veľmi potešilo, že má navarené, zamrazené, jedlá označkované a na spoločnom účte, ku ktorému má tiež kartu, dostatok prostriedkov.
Od Ariho som sa dozvedela, že som preňho beautiful.
Možno mladé dievčiny počúvajú také komplimenty od mladších aj starších mužov často a nevenujú im veľkú pozornosť.
Ale viac ako päťdesiatročná žena, keď začuje toto vyjadrenie len tak z ničoho nič, a nie je pri tom známou vlastníčkou nejakého finančného impéria alebo už na prvý pohľad vplyvnou a vhodnou dojnou kravou, si môže byť stopercentne istá, že bolo mienené úprimne. A dokáže si ho aj správne vysvetliť: „You are so beautiful...“ – to me, to me – na tom je dôraz. Pre mňa, teda preňho, čo je veľmi významný dodatok, lebo si nemyslím, že by som ešte mohla byť krásna pre každého. A to sa úprimne mienené a vyslovené, trúfam si povedať – zriedka vyskytne v živote obyčajnej päťdesiatničky.
No, a u mňa sa to práve stalo prvýkrát.
Po prevzatí batožiny mi už Ari dovolil ťahať môj kufor na kolieskach, ale on potiahol svoj ľavou rukou, takže mi opäť ponúkol pravé rameno ako oporu. V tej chvíli som ju naozaj potrebovala. Po viac ako osemhodinovom lete som si sotva dokázala obuť svoje sandále s opätkom nezmyselne vysokým na cestovné účely a každý krok v nich som prežívala ako Andersenova morská víla. Ako by som chodila po rozbitom skle, aj okraje sandálov sa mi nebezpečne zarezávali do napuchnutých chodidiel.
Pravdaže si to všimol a okomentoval, ale tak nejako láskavo: „Nabudúce si pribaľte balerínky.“
„Nabudúce?“ Už sme stáli pri colnej a imigračnej kontrole, ktorá býva pri príchode do Spojených štátov veľmi prísna. A pre každého pasažiera osobitná, podobná výsluchu.
Pred nami čakali ešte traja ľudia. K trom úradníkom, ktorí pracovali súčasne.
Čochvíľa sa teda dostaneme na rad.
„Môžem si vás odfotiť?“ zajachtala som narýchlo, lebo času už nebolo nazvyš.
„Najprv vy, potom ja,“ usmial sa.
Tak som si ho narýchlo trikrát odfotila, cvakajúc spúšťou v rýchlom slede. Nech zachytím jeho úsmev...
Keď som si odkladala mobil do vrecka, odfotil si ma on. Aj s tým prekvapeným výrazom na mojej tvári, že nepočkal, kým sa vhodne naštelujem. No čo už, niektorí vravia, že momentky sú najviac vydarené.
Potom vytiahol z náprsného vrecka kožené puzdro a z neho jednu vizitku. Bez slova mi ju podal.
„Dr. Ariel Forsberg, PhD.; Shaare Zedek Medical Center; Jerusalem; Israel,“ prečítala som si ju a na spodku som našla aj zopár telefónnych čísel, aj mailový kontakt.
Pochopila som.
Ja som nikdy vizitky nemala, lebo som ich nepotrebovala. Jednoducho som sa nepohybovala v kruhoch, kde sú samozrejmé. Vytiahla som svoj maličký diár a na jednu nepopísanú stránku som čitateľne napísala svoje meno a krajinu, kde žijem. Mohla by som mu tiež dať svoje slovenské telefónne číslo na mobil. Po napísaní predvoľby 00421 som sa trochu zháčila, ale potom som bez zaváhania dopísala číslo.
S vďačným úsmevom si odo mňa prebral moje čmáranice, ale už som mu úsmev nedokázala opätovať: „Tam vonku čaká na mňa dcéra.“
„Ozvem sa,“ povedal rozhodne a potom mi chytil ruku. Zdvihol ju a pobozkal.
Hneď na to sa uvoľnili dvaja úradníci a my sme sa oddelili. Každý z nás podišiel k inému.
Už som sa neobzrela, aby nezbadal slzy v mojich očiach.
Keď som skončila procedúru u imigračného úradníka, už som ho nikde nevidela.
Zmizol kdesi medzi ľuďmi, čo sa trúsili obrovskou halou Kennedyho letiska.
Náhle som si spomenula na otca a na jeho výraz, keď sa od Katky zhurta dozvedel, akého má Helia štramáka. Premkol ma s ním súcit ešte väčší ako vtedy v rodičovskej obývačke. Starý strom vyhnal nové konáriky... a my sme mu ich tak kruto osekali. A keď už sme pri tých stromoch – jablko nepadá ďaleko od stromu, ako sa vraví, a teraz sa opäť ukázalo, že som otcova dcéra. Možno preto, aby som ani ja nerobila zo seba kravu (ocko o sebe povedal, že vola), práve som nechala zo svojho života odísť takého osudového muža... Síce povedal, že sa ozve, čomu som aj uverila, ale nie, neozve sa.
Keby sa ozval a udržiavali by sme kontakt, neviem, neviem, čo by sa z toho vykľulo.
Až tak dobre za seba neručím. Sen o duševnom súlade s Milanom sa mi pozvoľna rozplynul, už si ani nepamätám kedy. Viem, že sme všetci nejakí, že nikto nedokáže druhému čítať všetky myšlienky (našťastie), že introverti zriedka prejavujú svoje pocity navonok.
A ako sa potom prejavuje, keď necítia vôbec nič? To je tá otázka. Nie náhodou chladom a istou dávkou arogancie, ktorá sa nebadane, ale citeľne vkradla do Milanových postojov? A že ani ten chýbajúci sex nereklamoval...
Pri tom vyhasnutom manželstve, s tými problémami okolo detí a rodičov... a pri svojej náture, momentálne voľná ako vták... možno by som sadla na prvé lietadlo a šla s Arim aj na koniec sveta s otcovou kreditkou vo vrecku.
Ibaže človek s mojimi skúsenosťami by nemal tak skákať z extrému do extrému a slepo veriť svojim inštinktom.
Preto som vo svojom telefónnom čísle úmyselne napísala namiesto jednej šestky trojku.
Nikdy sa mi nedovolá.
Lebo presne na tých mojich problémoch sa všetko láme.
Nemohla by som očakávať od neho ani od nikoho iného na svete, že bude ich riešením. Je len jediný človek, ktorý musí nájsť riešenie – a to som ja.
Ale toto stretnutie s Arim bolo predsa len na niečo dobré. Umožnilo mi, aby som si uvedomila, aké je správne označenie pre moje manželstvo.
Vyhasnuté.
Shit, a to som musela prísť do Ameriky, aby som to rozpoznala.
Všeobecne panuje názor, že najkrajšie zážitky s láskou sú tie, ktoré zostanú nenaplnené.
Shit, neverte tomu.
