Holger Munch miluje matematické hádanky, vážnu hudbu a cigaretky. takmer klasický policajný detektív. Pomaličky sa chystá do dôchodku, na ktorom si chce toto všetko užiť. Lenže Nórskom otrasie príšerná správa. Vražda šesťročného dievčatka... A nie jediná! Začína sa brilantné nórske krimi Cestujem sama.
Počas prechádzky sa istému mužovi z ničoho nič vytrhne pes a zmizne medzi stromami. Muž sa za ním rozbehne do hlbokého lesa a tam sa mu naskytne otrasný pohľad. Na strome visí obesené dievčatko, odeté ako bábika. Na chrbte má školskú aktovku a okolo krku priviazanú tabuľku s nápisom Cestujem sama.
Prípadu sa ujme práve Holger Munch a veľmi rýchlo pochopí, že bude potrebovať pomoc bývalej kolegyne, slávnej vyšetrovateľky Mie Krügerovej. Len ona dokáže spozorovať stopy, ktoré všetkým naokolo unikajú. Lenže Mia, kedysi energická a plná života, má vážne psychické problémy. Holger Munch sa ju rozhodne vyhľadať a presvedčiť, aby mu pomohla s vyšetrovaním. Podarí sa mu to?
Vrah si s políciou navyše zahráva, vodí ich za nos, posiela do slepých uličiek a celé Nórsko sa obáva, že sa v lese objaví ďalšie brutálne zavraždené dievčatko. Ďalší malý anjel...
Ani Holger, ani Mia v tej chvíli netušia, že tento prípad sa rýchlo zmení na najhoršiu nočnú moru.
"Človek je takmer v pokušení nazvať túto knihu učebnicou modernej detektívky. Takto sa to má robiť! Príbeh obsahuje všetky nevyhnutné ingrediencie a sú namiešané naozaj brilantne," napísal o krimi Cestujem sama Folkebladet. Kniha sa stala bestsellerom v Holandsku (tam sa vypredala už v predpredaji), aj v Nemecku, kde sa viac ako 3 týždne držal v rebríčku prestížneho Der Spiegelu.
Viac mrazivých príbehov z drsného severu
nájdete na www.severskekrimi.sk.
Začítajte sa do napínavej detektívky Cestujem sama.
Na pôrodníckom oddelení nemocnice Ringerike Sykehus v meste Hønefoss sa 28. augusta 2006 narodilo dievčatko. Matka dievčatka, dvadsaťpäťročná Katarina Olsenová, pracovala ako učiteľka v škôlke, no trpela hemofíliou a pôrod neprežila. Pôrodná asistentka a jedna zo zdravotných sestier, ktoré pomáhali pri pôrode, neskôr opísali dievčatko ako nezvyčajne krásne. Bolo nielenže pokojné, ale istým spôsobom vnímalo svoje okolie, preto si k nej všetci zamestnanci pôrodníckeho oddelenia vytvorili zvláštne puto. Pri príchode do nemocnice označila Katarina Olsenová otca za neznámeho. Po pôrode sa vedeniu nemocnice v spolupráci s Úradom na ochranu detí v oblasti Ringerike podarilo vypátrať starú mamu bábätka, ktorá sa pred časom usadila v Bergene. O tom, že jej dcéra bola tehotná, vôbec nevedela, prišla však do nemocnice, kde ju informovali, že jej vnučka zmizla. Krajské policajné oddelenie v Ringerike zorganizovalo rozsiahlu pátraciu akciu, ktorá však nepriniesla želaný výsledok. O dva mesiace neskôr našli telo Joachima Wicklunda, švédskeho zdravotníka zamestnaného v nemocnici, v jeho malom byte v centre Hønefossu. Obesil sa. Na podlahe pod jeho bezvládnym telom ležal na počítači napísaný list, v ktorom stála iba jediná veta. Je mi to ľúto.
Dievčatko sa nikdy nenašlo.
Lisa bola na ceste do školy - jeden krôčik, druhý a potom ešte mnoho, nie?
V tých krásnych nových šatách si Lisa vykračovala veľmi spokojne.
Prvá časť
Kapitola 1
Walter Henriksen sedel pri kuchynskom stole a zúfalo sa do seba pokúšal dostať aspoň časť raňajok, ktoré mu naservírovala jeho žena. Vajcia, slanina, slede, saláma a čerstvo upečený chlieb. Šálka čaju, ktorý vypestovali vo vlastnej záhradke, v tej, ktorú si ona tak veľmi želala, až napokon kúpili tento dom, ďaleko od centra Osla, kde ich najbližším susedom je zalesnená oblasť Østmarka. Podstatné však je, že sa tu môžu venovať zdraviu prospešným činnostiam. Prechádzať sa po lese. Mať vlastnú zeleninovú záhradku. Zbierať lesné plody a huby, no najmä nechať svojho psa žiť slobodnejším životom. Kokeršpaniela, ktorého Walter Henriksen nemohol vystáť, no pretože miloval svoju ženu, nakoniec jej ustúpil.
Prehltol kúsok chleba so sleďom a úporne bojoval so svojím telom, ktoré sa vzápätí pokúšalo všetko vyvrátiť. Odpil si z jablkového džúsu a chcel sa usmiať, aj keď mu v hlave dunelo, akoby mu po nej niekto udieral kladivom. Včerajší firemný večierok nedopadol podľa jeho predstáv, pretože ani tentoraz nedokázal odolať alkoholu.
V pozadí bolo počuť ranné správy, ale Walter Henriksen ich nevnímal, pokúšal sa dešifrovať výraz na tvári svojej ženy a odhadnúť jej náladu. Či bola hore, keď na úsvite prišiel a padol do postele, si teraz nepamätal, ale určite bolo neskoro, príliš neskoro. Pamätal si, ako si vyzliekal šaty, matne sa mu vybavila jej spiaca tvár, to keď si pomyslel našťastie, skôr než dopadol na tvrdý matrac. Presne na ten matrac, na ktorého kúpe tak veľmi trvala, pretože v poslednom čase ju trápili problémy s chrbticou.
Walter si jemne odkašlal, utrel si ústa servítkou, pohladkal sa po bruchu a tváril sa, akoby bol sýty a čakal ho ešte jeden chod.
„Možno by som mohol Lady prevetrať ja,“ zamumlal a dúfal, že to, čo sa objavilo na jeho tvári, sa aspoň trocha podobá na úsmev.
„No áno, to by bolo skvelé,“ prikývla jeho žena, trocha prekvapená, pretože aj keď o tom často nehovorili, veľmi dobre vedela, že jej muž neznáša ich trojročnú fenku.
„Možno by si ju mohol zobrať aj na dlhšiu prechádzku, nielen sa s ňou prejsť okolo domu.“
Chcel počuť onen pasívno-agresívny podtón, ktorý jeho žena používala vždy, keď s ním bola nespokojná, a hoci sa usmievala, úsmev to vlastne nebol, nahradilo ho niečo iné. On na to nikdy nič nepovedal, ale teraz vyzerala byť spokojná, očividne si nič nezvyčajné nevšimla. Podarilo sa mu to dobre zamaskovať. Sám sebe sľúbil, že odteraz sa už nič podobné nezopakuje. Odteraz bude viesť zdravý život. A žiadne firemné večierky!
„Nie, rozmýšľal som, že ju vezmem hore do údolia Maridalen a potom že by sme zišli po chodníku dole, k jazeru Dausjøen.“
„To je skvelý nápad!“ usmiala sa jeho žena. Pohladkala psa po hlave, pobozkala ho na čelo a poškrabkala za ušami.
„Ty a tvoj ocko pôjdete na prechádzku, vieš? To bude pekné, áno, bude to veľmi pekné, nie je to super? Jasné, že to je super, Lady, ty moje malé zlatíčko. Si moje zlatíčko?“
Cesta do údolia Maridalen ubiehala ako vždy, keď vzal so sebou na prechádzku aj psa. Walter Henriksen odjakživa nemal rád psov, nič o nich nevedel, a ak by to záviselo od neho, na svete by nebol ani jeden. Pociťoval rastúcu podráždenosť k tomu hlúpemu psisku, ktoré ťahalo vôdzku a nútilo ho tak pridať do kroku. Alebo čakať. Alebo ísť iným smerom, než ktorým chcel ísť on.
Konečne sa ocitol úplne hore, neďaleko bol chodník vedúci k jazeru Dausjøen. Tam mohol psa pokojne pustiť a nechať ho voľne pobehovať. Kľakol si na kolená, pokúšal sa ho pohladkať po hlave a byť naňho milý, kým uvoľňoval vôdzku.
„Tak, teraz si môžeš trošku pobehať.“
Pes naňho pozrel prázdnymi očami a vyplazil jazyk. Walter si zapálil cigaretu a na malú chvíľu pocítil voči tej malej fenke niečo, čo sa podobalo na lásku. Ten pes za to predsa nemôže. Vlastne bol vcelku v pohode. A jeho bolesť hlavy tiež začala pomaly ustupovať, čerstvý vzduch mu jednoznačne prospieval. Odteraz bude mať tohto psa rád. Ó, ten pes je taký šikovný! V skutočnosti je také príjemné, prechádzať sa spolu po lese. Teraz boli takmer kamaráti a ona bola veľmi šikovná, počúvala jeho povely. Samozrejme, veď je to bystrý pes. Ani nebola pripútaná na vôdzku a išla pokojne vedľa neho.
V tej istej chvíli kokeršpaniel poskočil, zbehol z chodníka a strácajúc sa v lese zväčšoval vzdialenosť medzi nimi. Dopekla.
„Lady!“
Walter Henriksen zastal uprostred chodníka, kričal za psom, no bezvýsledne. Zahodil cigaretu, hlasno zahrešil a pustil sa krížom cez les, tým istým smerom, ktorým pes zutekal. Po pár metroch smerom nahor zostal ticho stáť. Pes ležal úplne pokojne na malej, svetlom ožiarenej vyvýšenine. Vtedy si všimol malé dievčatko, obesené na strome. Hojdalo sa nad vyvýšeninou. Na chrbte malo školskú aktovku a na krku uviazanú ceduľku. Cestujem sama. Walter Henriksen padol na kolená a automaticky urobil niečo, čo mal chuť urobiť, už keď sa ráno zobudil. Povracal sa a rozplakal.
Kapitola 2
Miu Krügerovú zobudili škriekajúce čajky. Mohla by si už na ne zvyknúť, ubehli predsa štyri mesiace, odkedy si kúpila tento dom v zálive. Na atmosféru mesta však ešte stále nemohla úplne zabudnúť. Byt na ulici Vogtsgate v mestskej časti Torshov obklopovalo hlučné okolie - premávali tam autobusy, električky, húkali policajné sirény či sanitky, ktoré ju nikdy nezobudili, skôr naopak, upokojovali ju. No tieto čajky, na tento druh hluku si nevedela privyknúť. Mohlo to byť preto, že všade naokolo bolo také ticho?
Načiahla sa po hodinky na nočnom stolíku, ale nedokázala zaostriť na čas, ktorý ukazovali. Ručičky tam akoby ani neboli, alebo boli zahmlené, štvrť na jedenásť, pol druhej, alebo päť minút po pol ničoho. Tabletky, ktoré užila večer predtým, ešte stále účinkovali. Upokojovali, utlmovali a otupovali zmysly, nesmú sa užiť spolu s alkoholom, ale komu na tom záleží. Aj tak jej zostávalo iba dvanásť dní života. Odškrtávala ich v kalendári dolu v kuchyni, iba dvanásť nezaškrtnutých políčok.
Dvanásť dní. 18. apríl.
Posadila sa na posteli, natiahla na seba vlnený sveter a odtackala sa dole do izby. Tabletky jej predpísal jeden kolega. Spoľahlivý priateľ, ktorý jej chcel pomôcť zabudnúť, spracovať to, pohnúť sa ďalej. Policajný psychológ, alebo to bol psychiater? Asi to musel byť psychiater, keďže jej mohol predpísať lieky na recept. V každom prípade dostala presne tie lieky, ktoré chcela. Rovnako to bolo aj tu vonku, aj keď ju stálo nemálo síl všetko zariadiť. Obliecť sa. Naštartovať závesný motor na člne. Mrznúť počas pätnásťminútovej cesty do prístavu. Naštartovať auto. Odšoférovať štyridsať minút do mesta Fillan, tamojšieho centra, ktoré vlastne ani nie je centrom, ale v obchodnom dome Hjorten majú lekáreň a kúsok odtiaľ dokonca aj predajňu alkoholu Vinmonopolet. Lieky na recept už boli pripravené, dovezené priamo z Osla. Apodorm, Vival, Lamictal, Citalopam. Niektoré od psychiatra, niektoré od praktického lekára. Všetci boli nápomocní, milí, neber ich príliš veľa, musíš byť opatrná, no Mia Krügerová neplánovala byť opatrná. Neprišla sem preto, aby sa jej stav zlepšil. Prišla sem, aby mohla zmiznúť.
Zostáva dvanásť dní. 18. apríl.
Mia Krügerová vybrala z chladničky fľašku minerálnej vody Farris, obliekla sa a zišla dole k moru. Posadila sa na malú vyvýšeninu, bundu si pritiahla tesnejšie okolo tela a prehltla prvú dávku tabletiek. Hrkali vo vrecku nohavíc. Boli rozličných farieb. Nevedela si presne vybaviť tie, ktoré už dnes užila, bola stále trocha mimo, ale na tom vlastne ani nezáležalo. Zapila ich poriadnym dúškom minerálnej vody a nohy ponorila do vĺn. Sedela a hľadela na svoje topánky. Nedávalo to zmysel, akoby to ani neboli jej nohy, ale nohy niekoho iného, niekde na inom mieste. Odvrátila pohľad a upriamila zrak na more. Nemalo to vôbec význam, ale nútila sa k tomu, pozerala smerom k horizontu a ešte ďalej, k tomu malému ostrovčeku, ktorého názov nepoznala.
Nové bydlisko si vybrala náhodou. Hitra. Ostrov v oblasti Trøndelag. Pokojne mohla bývať aj niekde inde, chcela však byť sama. Rozhodnutie nechala na realitnom maklérovi. Predajte môj byt a namiesto neho mi vyberte niečo iné. Pozrel na ňu neistým pohľadom, akoby bola bláznivá alebo prinajmenšom pomätená, no on chcel zarobiť peniaze, preto jej dôvody neskúmal, bolo mu to vlastne jedno. Vyčaril neutrálny, milo pôsobiaci úsmev, vravel, že sa o všetko postará. Chcete predať byt okamžite? Máte nejakú špeciálnu požiadavku? Predstieral prívetivosť, no ona mu videla priamo do očí. Z tej myšlienky jej ostalo mierne nevoľno. Falošné, odporné oči. Z nevysvetliteľného dôvodu dokázala vždy odhaliť vnútro ľudí vo svojom okolí. A teraz aj jeho, klzkého makléra v obleku a kravate, a veru sa jej nepáčilo, čo pred sebou videla. Musíš svoju schopnosť využiť. Kedy si ju vlastne objavila? Nechápeš to? Musíš ju predsa používať a toto je jeden spôsob ako!
Dočerta s tým, či ju bude používať! Už nie. Nikdy viac! Po tejto myšlienke sa upokojila. Pravdou je, že odkedy sa sem presťahovala, bola až extrémne pokojná. Hitra. Realitný maklér odviedol dobrú prácu. Znelo to pochvalne, ba dokonca uznanlivo. Mia Krügerová sa postavila a vyšla hore chodníkom k domu. Bolo načase, aby si dala prvý drink tohto dňa. Nevedela, koľko je vlastne hodín, ale čas nebol dôležitý. Kúpila si drahé fľaše, objednala ich v predstihu. Možno si to trocha protirečilo. Prečo si dopriať niečo drahé, keď je zostáva tak málo času? Ale na druhej strane, prečo nie? Prečo jedno? Prečo druhé? Podobnými záležitosťami sa prestala zaoberať už veľmi dávno. Otvorila si fľašu brandy značky Armagnac Domain de Pentagnan 1965 Labeyrie a naplnila ním do dvoch tretín neumytú šálku od čaju, ktorá stála na kuchynskom stole. Armagnac za osemsto nórskych korún v čajovej šálke. Prečo sa vôbec starám? Myslíš si, že mi na tom vôbec záleží? Usmiala sa sama pre seba, z vrecka nohavíc vybrala tabletky a opäť zišla dole ku kopčeku. Ešte raz v duchu pochválila realitného makléra s príliš bielymi zubami. Ak by mala niekde stráviť celý život, tak by to mohlo byť na tomto mieste. Vzduch, výhľad na more, pokoj spočívajúci pod bielou oblohou.
Do Trøndelagu ju nikdy nič neťahalo, no tento ostrov si zamilovala hneď po príchode. Mali tu jelene. Nespočetné množstvo jeleňov, čo ju neskutočne fascinovalo, pretože jelene akoby patrili na iné miesta, na Aljašku, alebo do filmov. Toto prekrásne zviera chcel vždy niekto zastreliť. Mia Krügerová sa naučila strieľať na policajnej akadémii, ale zbrane jej nikdy neprirástli k srdcu. So zbraňami sa nehrá, zbrane sa používajú, len ak je to nanajvýš nevyhnutné a vtedy ich treba spravidla použiť viackrát. Na Hitre trvá lovecká sezóna na jelene od septembra do novembra. Keď raz bola na ceste do lekárne, stretla skupinu mladých ľudí, ktorí mali plné ruky práce s priväzovaním skoleného jeleňa o nákladnú plošinu na aute. Bolo to vo februári, mimo loveckej sezóny, a ona chvíľu zvažovala, že zastaví, vyžiada si mená, udá ich a tým mládež postihne zaslúžený trest. Pozbierala však všetky svoje sily a nechala to tak. Raz policajtom, navždy policajtom?
Už viac nie.
Nie, došľaka.
Zostáva dvanásť dní.
Osemnásty apríl.
Vypila posledný hlt Armagnacu, ľahla si na kopček a zavrela oči.
