V máji 2013 sa Glenn Greenwald vydal na cestu do Hongkongu. Mal sa tam stretnúť s anonymným zdrojom, ktorý tvrdil, že má presvedčivé dôkazy o neobmedzenom sledovaní občanov zo strany vlády. Trval na komunikácii len prostredníctvom zložito šifrovaných kanálov. Z anonymného zdroja sa vykľul dvadsaťdeväťročný Edward Snowden, ktorý pracoval pre firmu úzko spolupracujúcu s Národnou bezpečnostnou agentúrou (NSA).
Nová kniha Nikto sa neskryje má všetko, čo z nej robí napínavý román: sú tam hrdinovia aj zloduchovia, ide o moc a morálku a najmä o otázku:
Ako sa to dotýka mňa?
Cesty modernej celosvetovej komunikácie sú pristupné tajným službám a každý občan, politik alebo právnik si vzhľadom na škandál NSA musí položiť otázku, či urobil dosť proti narúšaniu práva na osobné súkromie a slobodu.
Autor knihy Glenn Greenwald však nezostáva len pri kauze okolo NSA. Na mušku si berie aj etablované médiá, ktoré podľa neho neslúžia záujmom ľudí. Zároveň ho zaujímajú možné dôsledky agresívneho zasahovania vládnych inštitúcií do súkromia jednotlivcov a jeho dosah na politické zdravie národa.
Nikto sa neskryje prichádza v tej správnej chvíli a je nebojácnym, ostrým a nesmierne dôležitým príspevkom k poznaniu fungovania masového sledovania občanov.
Glenn Greenwald vo svojej knihe vysvetľuje praktiky tajných služieb, ktoré presahujú oblasť súkromného práva. Na základe príbehu bol nakrútený úspešný dokumentárny film Citizenfour. Celovečerný film sa chystá nakrútiť Oliver Stone.
Prečítajte si úryvok z novinky Nikto sa neskryje:
PRVÝ KONTAKT
Edward Snowden sa so mnou po prvýkrát spojil 1. decembra 2012, hoci vtedy som ešte netušil, že ide oňho. Dostal som email od človeka, ktorý sa predstavil ako Cincinnatus.
Lucius Quinctius Cincinnatus bol rímsky roľník, ktorého v 5. storočí pred Kristom ustanovili za rímskeho diktátora, aby ochránil mesto pred útokmi nepriateľov. Preslávil sa najmä tým, že po úspešnej obrane ríše sa okamžite a dobrovoľne vzdal moci a vrátil sa k pluhu. Cincinnatus sa stal „stelesnením občianskych cností“, symbolom uplatňovania politickej moci v prospech verejnosti a ukázal, že má zmysel
obmedziť vlastnú moc, či dokonca vzdať sa vlády pre vyššie dobro.
Email sa začínal takto: „Bezpečnosť komunikácie medzi ľuďmi je pre mňa na prvom mieste.“
„Cincinnatus“ trval v správe na tom, aby som začal používať šifrovací program PGP, ak mi má povedať veci, ktoré by ma vraj isto mohli zaujímať. Program PGP bol vytvorený v roku 1991 a znamená „pretty good privacy“, teda slušné súkromie. Ide o veľmi dômyselný nástroj, ktorý slúži na ochranu emailovej a inej elektronickej komunikácie pred špehovaním a útokmi hekerov.
Program v podstate zabalí každý email do ochranného štítu vytvoreného kódom obsahujúcim stovky, ba dokonca tisíce náhodných čísel či malých a veľkých písmen. Najvyspelejšie bezpečnostné agentúry na svete, medzi ktoré môžeme rozhodne zaradiť aj Národnú bezpečnostnú agentúru, majú dešifrovacie softvéry, schopné rozlúštiť miliardu kombinácií kódu za sekundu. Lenže šifrovacie kódy PGP sú také dlhé a ich usporiadanie také náhodné, že dokonca aj ten najmodernejší softvér ich prelomí až za niekoľko rokov. Ľudia, pre ktorých je bezpečná komunikácia nevyhnutnosťou, napríklad tajní agenti, špióni, ľudskoprávni aktivisti či hekeri, dôverujú tejto forme šifrovania pri ochrane správ, ktoré si vymieňajú.
„Cincinnatus“ v emaile spomenul, že pátral všade po mojom PGP, „verejnom kľúči (public key)“, špeciálnom kóde umožňujúcom účastníkom elektronickej komunikácie prijímať zašifrované správy, ale nikde ho nevedel nájsť. Z toho usúdil, že program nepoužívam, a upozornil ma:
„Takto vystavujete každého, kto s vami komunikuje, veľkému riziku. Netvrdím, že máte kódovať všetky správy, ale mali by ste aspoň ľuďom, ktorí sa chcú s vami spojiť, poskytnúť takúto možnosť.“
„Cincinnatus“ neskôr spomenul ľúbostný škandál bývalého riaditeľa CIA, generála Davida Petraeusa, ktorého kariéra sa skončila po tom, ako vyšetrovatelia odhalili jeho mimomanželský pomer s novinárkou Paulou Broadwellovou na základe emailov, čo si vymieňali prostredníctvom služby Google email. Keby Petraeus zašifroval správy, prv než si ich uložil v rozpísanej pošte alebo poslal cez Gmail, vyšetrovatelia by si s nimi nevedeli rady.
„Šifrovanie správ je vážna vec a neslúži len špiónom či záletníkom.“
Inštalácia šifrovacieho programu, tvrdil, „je nevyhnutné bezpečnostné opatrenie, ktoré musí urobiť každý, kto sa chce s vami spojiť“.
Ako motiváciu ešte dodal: „Sú tu určití ľudia, ktorí vám chcú niečo povedať, ale neozvú sa, až kým si nebudú istí, že komunikujú len s vami.“
Na záver sa ponúkol, že mi pomôže s inštaláciou programu: „Ak potrebujete pomôcť s inštaláciou, dajte mi vedieť, prípadne požiadajte o pomoc na Twitteri. Máte mnoho technicky zdatných fanúšikov, ktorí vám isto radi pomôžu. S pozdravom, C.“
Šifrovací softvér som chcel používať už dávno. Roky som písal o WikiLeaks, bielych vranách2, hacktivistoch z hnutia Anonymous 2 V preklade som sa rozhodol uprednostniť termín biela vrana pred v médiách často používaným anglickým termínom whistleblower. Na Slovensku sa od roku 2008 udeľuje ocenenie biela vrana „vzácnym ľuďom okolo nás, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu, potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt, či princípov a mohli pritom podstúpiť riziko, rôzne príkoria, či zažiť odsúdenie.“ (http://www.bielavrana.sk/ocenenie.php) Tentotermín dosť presne vystihuje obsah anglického pojmu whistleblower. – pozn. prekl. a podobných témach a z času na čas som si vymieňal informácie aj s ľuďmi z amerických tajných služieb. Väčšina z nich sa naozaj obávala o bezpečnosť komunikácie a usilovala sa predísť nechcenému sledovaniu. Lenže pre takých ako ja, čo sa veľmi nevyznajú v programovaní a počítačoch, je tento program dosť náročný, preto som sa k tomu nikdy nedostal.
Email, ktorý mi poslal C., ma však k činnosti neprimäl. Je o mne známe, že sa venujem témam, o ktoré sa médiá často nezaujímajú, preto mi nezriedka píšu rôzni ľudia a ponúkajú mi „sólokapra“, z ktorého sa zvyčajne vykľuje kačica. Často si tiež nakladám na plecia viac reportáží, než dokážem uniesť. Takže ak mám všetko nechať a pustiť sa do sledovania novej stopy, potrebujem niečo konkrétne. Okrem vágnej zmienky o „určitých ľuďoch“, ktorí mi „chcú niečo povedať“, nebolo v emaile nič lákavé. Správu som si prečítal, ale neodpovedal som.
O tri dni sa C. ozval opäť. Pýtal sa, či som dostal predchádzajúci email. Tentoraz som odpovedal okamžite: „Mail som dostal a idem sa do toho pustiť. PGP kód zatiaľ nemám, a ani neviem, ako ho získam, ale zoženiem si niekoho, kto mi s tým poradí.“
Ešte v ten istý deň som dostal odpoveď, v ktorej mi C. jasne, krok za krokom vysvetlil celý postup inštalácie. Išlo v podstate o príručku Šifrovanie pre začiatočníkov. Na konci návodu, ktorý sa mi zdal náročný a zmätočný, za čo si zväčša môžem sám, tvrdil, že ide len o „existenčné minimum. Ak nezoženiete nikoho, kto vám pomôže s inštaláciou, tvorbou kódu a používaním,“ dodal, „dajte mi vedieť.
Viem sa spojiť s ľuďmi, ktorí rozumejú kryptografii.“ Na záver emailu sa teraz podpísal oveľa výstižnejšie: „Kryptograficky Váš Cincinnatus.“
Hoci som úprimne chcel, na šifrovací program som si nikdy nenašiel čas. Ubehlo už sedem týždňov, odkedy sme sa kontaktovali naposledy, a nedodržaný sľub ma začínal ťažiť. Čo ak má ten človek naozaj veľkú vec, ktorá mi ujde len preto, že sa mi nechcelo nainštalovať program? Ak nič iné, šifrovanie by sa mi mohlo tak či onak zísť v budúcnosti.
Dňa 28. januára 2013 som mu napísal, že si nájdem niekoho na to šifrovanie a že budem, dúfam, pripravený tak o deň, dva. C. odpovedal nasledujúci deň: „Výborne! Ak budete niečo potrebovať, pokojne sa ozvite. Prosím prijmite moje srdečné poďakovanie za podporu bezpečnej komunikácie! Cincinnatus.“
