Severské krimi je už niekoľko rokov IN a stále vychádzajú skvelé knihy. Lars Kepler patrí medzi najobľúbenejších autorov a Topky.sk vám už pred vydaním prinášajú čítanie na horúce letné dni a noci z tohto mrazivého príbehu. Takže zatvorte dvere, zatiahnite závesy - majster trilerov Lars Kepler je tu s knihou, od ktorej neodtrhnete zrak!
Čítajte Stalkera na Topky.sk:
8
ERIK NASLEDOVAL MARGOT do jednej z miestností. Bola zariadená dvoma kreslami, gaučom, nízkym bielym stolíkom, dvoma stoličkami, automatom na vodu s plastovými pohármi a so smetným košom.
Na podlahe pod parapetom stál pomliaždený kvetináč a vinylový koberec bol špinavý od vysypanej zeminy.
Vo vzduchu viselo napätie, stres a pot. Muž stál vo vzdialenejšom rohu, akoby sa snažil čo najviac vzdialiť.
Keď zbadal Erika a Margot, vykročil ku gauču, ale chrbtom ostal obrátený k stene. Bol veľmi bledý, mal zmätený pohľad a oči podliate krvou. Na svetlomodrej košeli, ktorá sa mu vyvliekala z nohavíc, sa črtali mapy od potu.
„Dobrý deň, Björn,“ oslovila ho Margot. „Toto je Erik, pracuje tu ako lekár.“
Muž sa nedôverčivo pozrel na Erika a znovu sa presunul do rohu.
„Dobrý deň,“ pozdravil Erik.
„Nie som chorý.“
„Nie ste, ale to, čo ste prežili, vás oprávňuje na využitie zdravotnej starostlivosti,“ odpovedal Erik vecne.
„Vy neviete, čo som prežil,“ namietol muž a zamrmlal si niečo pre seba.
„Viem, že ste nedostali žiadne lieky na upokojenie,“ skonštatoval Erik úplne pokojne. „Ale chcem, aby ste vedeli, že tá možnosť je tu vždy, ak...“
„Prečo by som, dočerta, mal brať tabletky?“ prerušil ho. „Pomôžu mi vari nejaké tabletky? Bude to potom dobré?“
„Nie, ale...“
„Stretnem potom zase Sannu?“ zakričal. „To sa nestane – alebo áno?“
„To, čo sa stalo, už nezmeníme,“ vyslovil Erik vážne. „No váš postoj k tomu, čo sa stalo, sa zmení bez ohľadu na to, čo urobíte...“
„Vôbec nechápem, čo mi tu rozprávate.“
„Len sa pokúšam nájsť spôsob, ako vám vysvetliť, že to, čo teraz cítite, je len fáza a že sa môžete rozhodnúť prijať moju pomoc pri prechádzaní týmto procesom.“
Björn sa očami stretol s jeho pohľadom a opäť sa pohol, šúchajúc sa chrbtom o stenu.
Margot postavila diktafón na malý stolík, zaznamenala dátum, čas a mená prítomných osôb.
„Toto je piaty rozhovor s Björnom Kernom,“ ukončila úvod a otočila sa k mužovi, ktorý sa rukou opieral o operadlo gauča. „Björn, porozprávali by ste nám vlastnými slovami o...“
„O čom?“ opýtal sa rýchlo. „O čom?“
„O tom, ako ste prišli domov,“ odvetila Margot.
„Prečo?“ zašepkal.
„Lebo chcem vedieť, čo sa stalo a čo ste videli.“
„No čo také, proste som sa vrátil domov, nemôžem vari prísť domov?“
Chytil sa za ucho a zalapal po dychu. Erik si všimol, že mu krvácajú hánky na oboch rukách.
„Čo ste povedali?“ zopakovala Margot unaveným hlasom.
„Prečo sa pýtate? Neviem, prečo sa ma ešte vypytujete. Dofrasa...“
Björn zavrtel hlavou a rukami si nervózne pretrel ústa aj oči.
„Chcem, aby ste vedeli, že tu, v tejto izbe, ste v bezpečí,“ povedal Erik. „Myslíte si, že sa nemôžete uvoľniť, myslíte si, že je to nemožné, ale je to možné.“
Muž zaboril necht do tapety na stene a odtrhol z nej tenký prúžok.
„Toto si myslím ja,“ ozval sa, no nepozrel sa na nich. „Ja si myslím, že musím všetko urobiť odznovu, ale tentoraz správne... Musím ísť domov a znovu vojsť do dverí a všetko bude správne.“
„Čo myslíte tým správne?“ opýtal sa Erik a podarilo sa mu zachytiť jeho pohľad.
„Viem, ako to vyznieva, ale predstavte si, že to tak je, to predsa nemôžete vedieť.“ Urobil rukou gesto, ako keby ich chcel umlčať. „Môžem vojsť dnu, prejsť cez prah a zavolať na Sannu... Vie, že som jej niečo doniesol, vždy mám pre ňu niečo, tašku z duty free obchodu... A ja si vyzujem topánky a pokračujem ďalej...“
Vyzeral úplne zlomene.
„Na podlahe je zem,“ zašepkal.
„Bola na podlahe zem?“ opýtala sa Margot.
„Držte hubu,“ zakričal Björn, až mu preskočil hlas.
Pošliapal zem na podlahe, zobral druhú rastlinu v črepníku a šmaril ju o stenu. Plastový kvetináč s lomozom praskol, zemina sa rozsypala a popadala za gauč.
„Dopekla so všetkým,“ vzlykal Björn.
Stál so zvesenou hlavou, oboma rukami opretý o stenu, a, na zem vypustil trochu slín.
„Björn?“
„Bože, takto sa to nedá,“ bedákal plačlivým hlasom.
„Björn,“ prehovoril Erik pomaly. „Margot je tu, aby sa dozvedela viac o tom, čo sa stalo. Je to jej práca. Mojou prácou je pomôcť vám. Som tu pre vás... Bežne pracujem s ľuďmi, ktorí to majú ťažké, s ľuďmi, ktorí prežili veľké straty a zažili otrasné veci... Veci, ktoré by nikto nemal zažiť, ale ktoré, žiaľ, tiež patria k životu niektorých z nás.“
Muž neodpovedal. Iba potichu plakal. Tmavé oči, podliate krvou, sa mu leskli.
„Chcete ostať tam, kde ste?“ opýtal sa Erik pokojne. „Nechcete si sadnúť do kresla?“
„Je mi to jedno.“
„Aj mne...“
„Dobre,“ zašepkal Björn a otočil sa k nemu.
„Som informovaný o vašom prípade a viem, čo ste odpovedali, ale je to moja práca, ponúknuť vám pomoc, ktorá je dostupná... Môžem vám dať lieky na upokojenie. Neodstránia to zlé, ale zmiernia vnútornú paniku.“
„Môžete mi pomôcť?“ zašepkal muž po chvíli.
„Môžem vám pomôcť urobiť prvý krok... K tomu, aby som vás previedol najťažšou fázou,“ vysvetlil Erik pokojne.
„Začínam sa triasť, keď myslím na prah u mňa doma... Musel som vtedy prejsť cez iný prah, cez nesprávny prah.“
„Chápem, čo cítite.“
Björn si opatrne prešiel po perách, ako keby ho boleli.
„Chcete, aby som si sadol?“ opýtal sa opatrne a šibol pohľadom na Erika.
„Ak je to pre vás pohodlnejšie.“ odvetil mu.
Björn si po prvýkrát sadol a Erik ucítil na sebe Margotin pohľad, ale neobzrel sa.
„Ako to vyzerá, keď prechádzate cez nesprávny prah?“
„Nechcem na to myslieť.“
„Ale pamätáte si to?“
„Môžete odstrániť... paniku?“ zašepkal muž Erikovi.
„To rozhodnutie je na vás,“ odpovedal Erik. „Ale ja tu rád ostanem sedieť a porozprávam sa s vami, spolu s Margot... Alebo sa porozprávame len my dvaja... A môžeme tiež skúsiť hypnózu, to vám môže pomôcť prekonať tie najhoršie veci.“
„Hypnózu?“
„Niektorí si myslia, že to dobre funguje,“ odpovedal Erik jednoducho.
„Nie,“ usmial sa Björn.
„Hypnóza je len kombinácia uvoľnenia a sústredenia.“
Björn sa zasmial bez zvuku s ústami zakrytými rukou, postavil sa z gauča, popri stene sa opäť presunul do kúta a otočil sa k Erikovi.
„Myslím, že by sme mohli skúsiť lieky, ako ste povedali...“
„Dobre,“ prikývol Erik. „Môžem vám dať Stesolid. Poznáte tento liek? Bude vám teplo, budete uvoľnený a budete sa cítiť oveľa pokojnejšie.“
„Okej, dobre.“
Björn niekoľkokrát udrel dlaňou do steny a prešiel k automatu na vodu.
„Poprosím sestričku, nech vám prinesie tabletku,“ povedal Erik.
Opustil izbu a v tej chvíli si bol istý, že Björn Kern čoskoro požiada o hypnózu.
9
DOM NA LILL-JANS PLAN 4 sa odlišoval od okolitých budov. Tmavú fasádu zdobili gotické vzory s bordúrami, arkiermi, pilastrami a klenutými oblúkmi.
Na prízemí boli zatiahnuté závesy, inak by sa dalo vidieť priamo do okien.
Erik s miernymi pochybnosťami skontroloval papierik s adresou a prešiel veľkou bránou. Nikomu o tomto nepovedal.
V žalúdku cítil chvenie, keď sa blížil k dverám. Na schodisku bolo počuť pokojnú klavírnu hudbu. Pozrel na hodinky, uvedomil si, že prišiel trochu priskoro, a rozhodol sa počkať pri bráne.
Na jar objavil so svojej poštovej schránke leták o hodinách klavíra a tak trochu unáhlene objednal intenzívny kurz pre svojho syna Benjamina, ktorý slávil v lete osemnáste narodeniny.
Nikdy nie je neskoro naučiť sa hrať na hudobnom nástroji, pomyslel si.
On sám vždy sníval o tom, že vie hrať na klavíri, sedí si osamote a hrá Chopinovo melancholické nokturno. Deň pred narodeninami ho však Nelly upozornila, že človek nemusí byť psychológ, aby pochopil, že je to len projekcia jeho vlastného sna na Benjamina.
Erik nakoniec narýchlo objednal synovi vodičský kurz v autoškole. Benjamin sa potešil a podľa Simone to bolo veľkorysé.
Bol presvedčený, že kurz hry na klavíri zrušil, ale ráno dostal e-mail s pripomienkou, že dnes má prvú hodinu.
Erik sa cítil veľmi trápne, napriek tomu sa rozhodol ísť na prvú lekciu sám a dať tomu šancu. Predstava, ako ide domov a posiela SMS, že už hodiny zrušil, mu vírila hlavou, kým sa vracal k dverám, zdvíhal prst a stláčal zvonček.
Klavírna hudba neprestávala znieť, ale začul rýchle ľahké kroky na podlahe.
Malé dieťa otvorilo dvere, bolo to dievča, približne sedemročné, s veľkými svetlými očami a strapatými vlasmi. Na sebe malo domáce oblečenie posiate škvrnami a v rukách plyšového ježka.
„Mama práve učí,“ povedalo tichým hlasom.
Pekná hudba prúdila bytom.
„Mám termín na siedmu... Prišiel som na hodinu klavíra,“ vysvetlil.
„Mama hovorí, že človek by mal začať, keď je malý,“ odvetilo dievčatko.
„Ak chce byť dobrý, ale to ja nemusím,“ usmial sa. „Ja budem rád, ak si klavír nebude zapchávať uši alebo sa nepovracia.“
Dievča sa predsa len usmialo.
„Môžem vám zobrať kabát?“ spomenulo si, že sa má opýtať.
„A unesieš ho?“
Položil svoj ťažký kabát na útle plecia dievčatka a sledoval, ako mizne za vysokou skriňou ďalej v hale.
Asi tridsaťpäťročná žena k nemu kráčala po chodbe. Zdalo sa, že je zahĺbená do myšlienok, ale možno len sústredene počúvala hru na klavíri. Krátke čierne vlasy, chlapčenský účes a oči schované za malými okrúhlymi slnečnými okuliarmi. Pery boli svetloružové a vyzeralo to, že vôbec nie je namaľovaná. Napriek tomu pôsobila ako francúzska filmová hviezda.
Pochopil, že to ona je Jackie Federerová, učiteľka klavíra.
Koženú sukňu dopĺňal riedko pletený čierny sveter a ploché balerínky.
„Benjamin?“ opýtala sa.
„Volám sa Erik Maria Bark, vlastne som objednal lekcie pre môjho syna, Benjamina... Mal to byť narodeninový darček, ale ja som mu o ňom nepovedal... A radšej som prišiel sám, lebo vlastne som to ja, kto sa chce naučiť hrať.“
„Vy sa chcete naučiť hrať na klavíri?“
„Ale možno som na to pristarý,“ rýchlo dodal.
„Poďte ďalej, len dokončím hodinu.“
Nasledoval ženu cez chodbu a všimol si, že pri chôdzi sa končekmi prstov jemne dotýka steny.
„Benjamin, samozrejme, dostal iný darček,“ vysvetlil Erik.
Žena otvorila dvere a hudba zosilnela.
„Zložte sa,“ vyzvala Erika a sadla si na okraj gauča.
Do izby dopadalo svetlo zvonku, z vysokého okna, ktoré smerovalo do dvora, plného zelene.
Šestnásťročná dievčina sedela s vystretým chrbtom za čiernym klavírom. Hrala náročnú skladbu, mykala telom, prevracala strany s notami, jej prsty utekali po klávesoch a nohy jemne stláčali pedále.
„Zachovaj správny takt, prosím,“ povedala Jackie s vysoko zdvihnutou bradou.
Dievča sa začervenalo, ale pokračovalo v hraní. Hoci to znelo fantasticky, Erik videl na Jackie, že nie je spokojná.
Napadlo mu, že je možno bývalá svetová hviezda, významná koncertná klaviristka, ktorú by mal poznať. Jackie Federerová, diva, ktorá aj doma nosí slnečné okuliare.
Skladba sa skončila, tón chvíľu pretrval, vybledol a doznel, keď dievča uvoľnilo pravý pedál a tlmiče stlmili struny.
„Dobre, dnes to znie oveľa lepšie,“ pochválila Jackie žiačku.
„Ďakujem,“ zamumlalo dievča, pozbieralo si noty a ponáhľalo sa preč.
V izbe nastalo ticho. Veľký strom z dvora vrhal rozhojdané zelené tiene na svetlú drevenú podlahu.
„Tak vy chcete hrať na klavíri,“ povedala Jackie a vstala z gauča.
„Vždy som o tom sníval, ale nikdy z toho nič nebolo... Samozrejme, nemám žiadne nadanie,“ dodal Erik rýchlo. „Mám hudobný hluch.“
„To je naozaj smutné,“ odvetila tlmeným hlasom.
„Áno.“
„Tak to teda skúsme,“ navrhla a dotkla sa rukou steny, ako keby sa o ňu chcela oprieť.
„Mami, zmixovala som džúsy,“ zvolalo dievčatko a vošlo do izby s podnosom a pohárom džúsu.
„Opýtaj sa hosťa, či je smädný.“
„Ste smädný?“
„Ďakujem ti veľmi pekne, to je od teba milé,“ povedal Erik a trochu sa napil. „Aj ty hráš na klavíri?“
„Som lepšia než mama v mojom veku,“ odpovedalo dievča, ako keby to bola veta, ktorú už veľakrát počulo.
Jackie sa usmiala a trochu nemotorne pohladkala svoju dcéru po strapatých vlasoch a po krku, kým sa znovu otočila k Erikovi.
„Predplatili ste si dvadsať hodín,“ pripomenula mu.
„Často sa mi stáva, že niečo preženiem,“ priznal sa Erik.
„A aký je váš cieľ?“
„Mojím ozajstným snom je zahrať si sonátu alebo... nokturno od Chopina,“ odvetil Erik a cítil, ako sa červená.
„Ale rozumiem, že musím začať s nejakou primitívnou detskou pesničkou.“
„Môžeme pracovať so Chopinom, ale najskôr asi s nejakou etudou.“
„Ak sa dá, s nejakou krátkou.“
„Madeleine, podaj mi, prosím, Chopina... Opus 25, prvú etudu.“
Dievča hľadalo na poličke, ktorá bola hneď pred Jackie, vytiahlo zložku a vybralo z nej noty. Až vo chvíli, keď vložilo papier mame do ruky, si Erik uvedomil, že jeho učiteľka je slepá.
