Poznáte len Desať malých černoškov? Pretože táto kniha vám napadne pri mene Agathy Christie skôr ako nejaké prasiatka? Verte, že tento príbeh je rovnako majstrovským kúskom, na aké sme u kráľovnej anglickej detektívky zvyknutí. Vychutnajte si ďalší vynikajúci detektívny rébus z pera legendárnej spisovateľky – Päť malých prasiatok.
Piati mali motív i príležitosť otráviť ho.
No trest smrti dostane len jeden. Alebo jedna...
Jedného dňa sa na Hercula Poirota obráti Carla Lemerchantová s nezvyčajnou žiadosťou, aby vyšetril šestnásť rokov starý prípad vraždy jej otca, slávneho maliara a milovníka krásnych žien Amyasa Cralea. Odsúdili za to jej matku, dostala doživotie, no po roku vo väzení zomrela.
Carla sa o rodinnej tragédii dozvedela až vo svojich 21 rokoch, keď dodtala list, v ktorom jej mama pred smrťou vyhlasuje, že je nevinná. Carla listu uverí a naozaj je skalopevne presvedčená o matkinej nevine. Preto prosí Poirota, aby odhalil skutočného vraha a očistil tak jej meno.
„Uisťujem vás, že som najlepší,“ ubezpečil ju Poirot.
„Viem,“ povedala Carla. „Práve preto som za vami prišla. Chcem, aby ste dokázali niečo nemožné.“
„To znie veľmi sľubne,“ zhodnotil Poirot.
Slávny detektív sa teda pustí do pátrania a osobne sa stretne s ľuďmi, ktorí boli pred rokmi na mieste činu. Ak Amyasa Cralea nezabila jeho manželka Caroline, musel to urobiť niekto z nich...
A Hercule Poirot je vo svojom živle. Čo je väčším lákadlom, ako prísť na koreň zločinu, ku ktorému neexistujú žiadna hmatateľné dôkazy. Iba výpovede a psychológia svedkov?
Prečítajte si prvé strany z novinky Päť malých prasiatok:
Hercule Poirot uznanlivo a so záujmom pozrel na mladú dámu, ktorú práve uvádzali do miestnosti.
List, ktorý mu napísala, nebol nijako výnimočný. Iba ho požiadala o stretnutie, vôbec nedala najavo, o čo jej ide. Vyjadrila sa krátko a stručne. Jedine pevný rukopis naznačoval, že Carla Lemarchantová je mladá žena.
A teraz pred ním stála – vysoká, štíhla dvadsiatnička. Typ ženy, čo priťahuje pohľady. Prišla v drahom, dobre ušitom kabáte a sukni, zahalená do prepychových kožušín. Mala elegantné držanie tela, hladké čelo, jemný nos a bradu, ktorá prezrádzala odhodlanie. Pôsobila veľmi živo, čo zanechávalo ešte výraznejší dojem ako jej krása.
Než vstúpila, Hercule Poirot sa cítil starý, zrazu však akoby omladol, ožil, bol sviežejší! Keď k nej podišiel, aby ju privítal, uvedomil si, že ho tmavosivými očami pozorne skúma. Pozorovala ho vážne a sústredene.
Sadla si a vzala si ponúknutú cigaretu. Keď jej ju zapálil, chvíľu len sedela, fajčila a neprestávala ho sledovať zamysleným, sústredeným pohľadom.
„Musíte si to zvážiť, je tak?“ ozval sa Poirot mierne.
Strhla sa. „Prosím?“
Mala príťažlivý hlas – nepatrne, príjemne chrapľavý.
„Uvažujete, či som len obyčajný šarlatán, alebo človek, akého potrebujete, nemám pravdu?“
Usmiala sa. „Nuž, áno, viac-menej. Pochopte, pán Poirot, nevyzeráte celkom tak, ako som si vás predstavovala.“
„A navyše som starý, však? Starší, než ste si predstavovali?“
„Áno, aj to.“ Zaváhala. „Vidíte, som k vám úprimná. Chcem... potrebujem... to najlepšie.“
„Uisťujem vás, že som najlepší,“ ubezpečil ju Poirot.
Carla prehodila: „Skromný veru nie ste... No aj tak som ochotná dôverovať vám.“
Poirot pokojne vysvetľoval: „Rozumiete, pri svojom povolaní nepotrebujem hlavne svaly. Nemusím sa zohýbať a merať stopy, zbierať cigaretové ohorky a skúmať, akým smerom sú zohnuté steblá trávy. Stačí mi sedieť v kresle a rozmýšľať. Toto,“ poklopkal si po vajcovitej hlave, „toto pracuje!“
„Viem,“ povedala Carla Lemarchantová. „Práve preto som za vami prišla. Chcem, aby ste dokázali niečo nemožné.“
„To znie sľubne,“ zhodnotil Poirot. Povzbudivo na ňu pozrel.
Carla Lemarchantová sa zhlboka nadýchla.
„V skutočnosti sa nevolám Carla,“ priznala sa. „Volám sa Caroline ako moja matka. Pomenovali ma po nej.“ Odmlčala sa. „A hoci som vždy používala meno Lemarchantová, moje priezvisko je Craleová.“
Hercule Poirot zmätene zvraštil čelo: „Crale – tuším si spomínam...“
„Môj otec bol maliar, pomerne známy. Podaktorí ho pokladajú za veľkého umelca. Aj ja si to myslím.“
„Amyas Crale?“ overil si Poirot.
„Áno.“ Odmlčala sa, potom pokračovala: „A moju matku, Caroline Craleovú, odsúdili za jeho vraždu.“
„Aha,“ ozval sa Poirot. „Pamätám sa na to, ale len matne. V tom čase som bol v zahraničí. Je to už dávno.“
„Pred šestnástimi rokmi,“ upresnila. V bielej tvári jej oči žiarili ako dva ohníčky. „Rozumiete? Odsúdili ju... Neobesili ju, pretože existovali poľahčujúce okolnosti, a tak jej trest zmiernili na doživotné väzenie. No rok po procese zomrela. Chápete? Je po všetkom, je koniec...“
„Takže?“ opýtal sa Poirot potichu.
Carla Lemarchantová zopäla ruky. Hovorila pomaly a váhavo, ale so zvláštnym dôrazom.
„Musím vám vysvetliť, ako presne do toho zapadám ja. Mala som päť rokov, keď sa to stalo. Bola som príliš malá, ničomu som nerozumela. Samozrejme, pamätám si mamu a ocka, pamätám si, že som musela náhle opustiť domov, že ma odviezli na vidiek. Spomínam si na prasatá a milú, tučnú farmárovu ženu, a že všetci boli ku mne veľmi milí, a aj ako čudne sa na mňa dívali, takým akoby kradmým pohľadom. Pravdaže, vedela, som, že niečo nie je v poriadku – deti to vycítia –, ale nevedela som, čo.
Potom som cestovala loďou – to bolo vzrušujúce –, cesta trvala niekoľko dní, až som sa ocitla v Kanade, kde sa ma ujal strýko Simon, žila som v Montreale s ním a s tetou Louise, a keď som sa pýtala na mamu a ocka, vraveli, že čoskoro prídu. A potom... tuším som na nich zabudla, skrátka som vedela, že sú mŕtvi, hoci si nespomínam, že by mi to niekto povedal. Pretože vtedy som už o nich prestala rozmýšľať, chápete. Viete, bola som veľmi šťastná. Strýko Simon a teta Louise ku mne boli láskaví, chodila som do školy, mala som veľa priateľov a celkom som zabudla, že som sa kedysi volala inak ako Lemarchantová. Teta Louise mi povedala, že v Kanade sa volám takto a mne to dávalo zmysel – jednoducho to bolo moje kanadské meno –, ale ako vravím, napokon som zabudla, že som kedysi mala aj iné.“
Vzdorovito vystrčila bradu a vyzvala Poirota: „Pozrite na mňa. Keby ste ma stretli, povedali by ste si: ‚Toto dievča nemá dôvod na starosti!‘, nemám pravdu? Som bohatá, zdravie mi bezchybne slúži, som celkom pekná, môžem si vychutnávať život. Keď som mala dvadsať, nemenila by som s nikým na svete.
Ale viete, začala som sa pýtať. Na mamu a na otca. Kto boli a čo vykonali? Napokon som všetko zistila. Keď som mala dvadsaťjeden, povedali mi pravdu. Museli, lebo jednak som nadobudla vlastný majetok, a navyše tu bol ten list. List, čo mi mama napísala, než zomrela.“
Tvár sa jej zachmúrila. Oči sa jej z dvoch ohníčkov zmenili na temné studne.
„Vtedy som sa dozvedela pravdu. Že mama bola odsúdená za vraždu. Bolo to... strašné.“ Odmlčala sa. „Musím vám povedať ešte čosi. Som zasnúbená. Trvali na tom, že musíme počkať, že vziať sa môžeme, až keď budem mať dvadsaťjeden. Vedela som prečo, chápala som to.“
Poirot sa pohol a po prvý raz prehovoril: „Ako zareagoval váš snúbenec?“
„John? Tomu to bolo jedno. Vraj na tom nezáleží – minimálne jemu nie. Sme jednoducho John a Carla – a minulosť nehrá nijakú rolu.“
Predklonila sa.
„Stále sme zasnúbení. No aj tak, záleží na tom. Mne na tom záleží. A Johnovi tiež... Nejde nám o minulosť, ale o budúcnosť.“ Zopäla ruky. „Viete, chceme mať deti. Obaja po nich túžime. A nechceme, aby naše deti vyrastali v strachu.“
„Uvedomujete si, že každý človek má medzi predkami niekoho, kto sa dopustil násilia?“ pripomenul Poirot.
„Vy ma nechápete. Samozrejme, máte pravdu. Ale ľudia o tom zvyčajne netušia. My áno. Týka sa to našej najbližšej rodiny. A niekedy... Stane sa, že John na mňa len tak pozrie. Iba letmý pohľad, nič viac. No čo keď raz budeme manželia, pohádame sa a ja si všimnem, že na mňa hľadí a... uvažuje?“
Hercule Poirot sa opýtal: „Ako zavraždili vášho otca?“
Carlin hlas zaznel jasne a rozhodne: „Otrávili ho.“
„Chápem,“ odvetil Poirot.
Nastalo ticho.
Potom dievča prehovorilo pokojným, vecným tónom: „Vďakabohu, ste rozumný. Je vám jasné, čo to znamená, a že na tom záleží. Nesnažíte sa ma uchlácholiť prázdnymi rečami.“
„Veľmi dobre vám rozumiem,“ povedal Poirot. „Nechápem však, čo odo mňa očakávate.“
Carla Lemarchantová prosto odvetila: „Chcem sa vydať za Johna! Som rozhodnutá sa zaňho vydať! Chcem mať najmenej dve dcéry a dvoch synov. A vy mi to umožníte.“
„Takže chcete, aby som sa porozprával s vaším snúbencom? Ale nie, hovorím hlúposti! Naznačujete čosi celkom iné. Povedzte mi, čo vám leží na srdci.“
„Počúvajte, pán Poirot. Poviem vám to jasne: Najímam si vás, aby ste vyšetrili prípad vraždy.“
„Máte na mysli...“
„Áno, presne tak. Vražda je vražda, bez ohľadu na to, či k nej došlo včera, alebo pred šestnástimi rokmi.“
„Ale, mladá pani...“
„Počkajte, pán Poirot. Ešte neviete všetko. Je tu jeden veľmi dôležitý fakt.“
„Aký?“
„Moja mama bola nevinná,“ vyhlásila Carla Lemarchantová.
Hercule Poirot si pošúchal nos. „Áno, samozrejme... Chápem...“
„Nehovorím to preto, že by som sa poddávala citom. Tu je jej list. Napísala mi ho pred smrťou. Dali mi ho, keď som mala dvadsaťjeden. Napísala ho z jediného dôvodu – aby som mala istotu. Pre nič iné. Neurobila to, bola nevinná – aby som si tým mohla byť navždy istá.“
Hercule Poirot zamyslene pozrel na mladú tvár plnú života, čo naňho tak naliehavo hľadela.
Pomaly odvetil: „Tout de même... “
Carla sa usmiala.
„Nie, moja mama nebola taká! Myslíte, že by to mohla byť lož – milosrdná lož?“ Nástojčivo sa predklonila. „Počujte, pán Poirot, existujú určité veci, ktoré si deti dokážu uvedomiť. Pamätám sa na mamu – sú to rozmazané spomienky, ale pamätám si, akú mala povahu. Nikdy neklamala, ani zo súcitu. Ak malo niečo bolieť, povedala to na rovinu. Návšteva u zubára, tŕň zabodnutý v prste a podobne. Vravieť pravdu bolo pre ňu absolútne prirodzené. Nepovedala by som, že som ju mala výnimočne rada, ale dôverovala som jej. Stále jej dôverujem! Ak tvrdí, že otca nezabila, tak ho nezabila! Nebola to žena, ktorá by mi so všetkou vážnosťou napísala lož, keď vedela, že zomrie.“
Hercule Poirot pomaly, takmer neochotne kývol hlavou.
Carla pokračovala: „Preto sa nebojím vziať si Johna. Ja viem, že je všetko v poriadku. Ale on nie. Zdá sa mu prirodzené, že som presvedčená o matkinej nevine. Ten prípad sa musí objasniť, pán Poirot. A to je vaša úloha.“
Hercule Poirot pomaly odvetil: „Aj keď pripustíme, že to, čo vravíte, je pravda, od zločinu ubehlo šestnásť rokov!“
„Samozrejme, bude to zložité. Nik iný okrem vás to nedokáže!“ vyhlásila Carla Lemarchantová.
Poirotovi sa zaiskrilo v očiach.
„Chcete mi zalichotiť, čo?“
„Počula som o vás. O tom, čo ste dokázali. A ako ste to dokázali. Zaujíma vás psychologická stránka zločinu, nie je tak? Nuž, tá sa časom nemení. Hmatateľné dôkazy sú preč – ohorky cigariet, stopy aj zohnuté steblá trávy. Tie už nemôžete hľadať. Ale môžete si prejsť všetky fakty prípadu, porozprávať sa s ľuďmi, čo tam vtedy boli – všetci sú ešte nažive –, a potom... potom, ako ste pred chvíľou povedali, si môžete sadnúť do kresla a premýšľať. A zistiť, čo sa naozaj stalo...“
Hercule Poirot vstal. Pohladil si fúzy a povedal: „Mademoiselle, som poctený! Učiním zadosť dôvere, ktorú do mňa vkladáte. Ujmem sa vášho prípadu vraždy. Vypátram, čo sa stalo pred šestnástimi rokmi, a zistím pravdu.“
Carla sa postavila. Oči jej žiarili. No povedala len: „Dobre.“
Poirot veľavravne pokýval ukazovákom. „Počkajte chvíľku. Povedal som, že zistím pravdu. Iste chápete, že nie som zaujatý. Vaše uistenie o matkinej nevine mi nestačí. Čo ak bola vinná – eh bien, čo potom?“
Carla hrdo zdvihla hlavu. „Som jej dcéra. Chcem sa dozvedieť pravdu!“
