Jojo Moyesová je jednou z mála autoriek, ktoré dva razy získali za svoje knihy ocenenie Romantický román roka. Aj preto ju svetové médiá označujú za Najromantickejšiu autorku súčasnosti. Jej knihy preložili do jedenástich jazykov a v slovenčine vyšli už tri. Posledný list od milenca, Predtým ako som ťa poznala a Dievča, ktoré si tu zanechal. Teraz vyšla štvrtá lahôdka z pera tejto výnimočnej autorky, ktorá sa vyhýba tradičnému žánrovému klišé a schémam typickým pre telenovely – Strieborný záliv.
Liza McCullenová a Mike Dormer.
Dvaja ľudia, ktorí sú si na míle vzdialení a predsa budú musieť bojovať o jedno čarovné miesto.
Lizu stále máta minulosť, no nepoškvrnené pláže a súdržní obyvatelia austrálskeho prímorského mestečka jej ponúkajú aspoň slobodu a bezpečie, po ktorých toľko túži – ak nie kvôli sebe, tak aspoň kvôli svojej malej dcére Hannah.
Strieborný záliv je úžasné miesto, kde je hostí tak akurát, žiadna hustá premávka, opití dovolenkári, nekonečné rekonštrukcie...nič z toho. „V Striebornom zálive zachovávame rovnováhu – dosť hostí, aby nám vyšlo na živobytie...“
Ale potom sa v tomto spustnutom hoteli jej tety, legendárnej lovkyne žralokov, ubytuje Mike Dormer a zo Strieborného zálivu sa pokoj razom vytratí. Uhladený Angličan v drahom obleku plánuje vybudovať v známom útočisku veľrýb prvotriedne turistické letovisko, čím by ohrozil všetko, čo Liza tak veľmi chráni – rodinný podnik a záliv, ale aj záväzok, že sa už nikdy nezamiluje do muža, ktorý si to nezaslúži.
Svety Lizy a Mikea sa zrazia. Mladý biznismen je odhodlaný uspieť za každú cenu... no uvedomuje si, že nechce zraniť Lizu, pre ktorú je Strieborný záliv celým jej životom.
Skrotí nádherné, pokojné miesto Mikove žraločie ambície?
Ako blízko sa vôbec môžete dostať, než zničíte to, čo máte tak radi?
Jojo Moyesová je britská spisovateľka, ktorá po skončení štúdia desať rokov pôsobila v novinách The Independent. Od roku 2001 sa naplno venuje spisovateľskej tvorbe.
Začítajte sa do novinky Strieborný záliv:
Kedysi dávno, keď mi zomreli rodičia a vedenie hotela Strieborný záliv zostalo na mojich pleciach, veľa ľudí mi hovorilo, že by som ho mala zmodernizovať, každú izbu vybaviť kúpeľňou, nainštalovať satelitnú televíziu, ako mali v Port Stephense a v Byron Bay, že by som ho mala viac propagovať, aby som oboznámila svet s krásami nášho kúska pobrežia. Počúvala som ich tak zo dve minúty – nedostatok klientely ma už dávno netrápil, tak ako možno nikoho v Striebornom zálive. Pozorovali sme, ako sa naši susedia z oboch strán nabaľujú, ale potom musia znášať nečakané následky úspechu: hustú premávku, opitých dovolenkárov, nekonečné rekonštrukcie a modernizácie. Stratu pokoja.
Rada som si namýšľala, že v Striebornom zálive zachovávame rovnováhu – dosť hostí, aby nám vyšlo na živobytie, ale nie toľko, aby si niekto mohol myslieť, že sme boháči. Už roky som pozorovala, že počet ľudí v Striebornom zálive sa počas leta zdvojnásobí, v zimných mesiacoch sa zníži. Keďže sme zaznamenali nárast záujmu o pozorovanie veľrýb, niekedy bolo rušno aj v zime, inak bol obrat stabilný, nehrozilo, že by sme zbohatli, ale ani sme si nemuseli zúfať. Boli sme tam len my, delfíny a veľryby. A to nám vyhovovalo.
Strieborný záliv nebol veľmi pohostinný voči cudzincom. Keď sem koncom devätnásteho storočia prišli prví Európania, považovali tie končiny za neobývateľné, skalné vyvreniny, buš a presúvajúce sa duny im pripadali priveľmi pusté, aby na nich mohol existovať ľudský život. (Vtedy zrejme aborigénov nepovažovali za ľudí.) Pre plytčiny a piesčiny pri pobreží tu často stroskotali lode, a tak postavili prvé majáky. Potom sa pre chamtivosť dosiahlo to, čo sa nepodarilo zo zvedavosti: v sopečných kopcoch ľudia objavili lesy plné vzácnych stromov a slapy ustríc. A bolo po pokoji.
Stromy rúbali dovtedy, kým kopce nezmenili na rúbaň. Ustrice zbierali najprv na pálené vápno, neskôr na jedenie, až keď ich vyplienili, zakázali ich zber. Ak mám byť úprimná, keď sem prišiel môj otec, nebol o nič lepší: videl more plné rýb – marlínov, tuniakov, žralokov a mečiarov – a pochopil, že príroda mu ponúka možnosť zisku. A že na prahu má nekonečnú zbierku trofejí. A tak na poslednej skalnej vyvrenine v Striebornom zálive postavil náš hotel a do posledného centa minul svoje úspory, ako aj úspory pána Newhavena.
V tých časoch moja rodina bývala mimo hotela Strieborný záliv. Mama nechcela, aby ju hostia videli „podomácky“, ako sa vyjadrila – zrejme mala na mysli neupravené vlasy –, otec zas dbal na to, aby sme ja a moja sestra mali obmedzené vedomosti o svete za múrmi hotela (niežeby to Norah zastavilo – odišla do Anglicka, nemala ani dvadsaťjeden rokov). Vždy som mala podozrenie, že rodičia si chceli byť istí, že ich hádky nikto nepočuje.
Odkedy západné krídlo vyhorelo, žili sme – alebo skôr žila som – v tom, čo zostalo, akoby to bol súkromný dom a naši hostia v ňom boli stravníkmi. Spali v izbách, do ktorých sa vchádzalo z hlavnej chodby, a my sme mali izby na druhej strane schodiska. Hala bola k dispozícii všetkým. Iba kuchyňa bola posvätným územím – to pravidlo som zaviedla, keď ku mne pred pár rokmi prišli bývať dievčatá. Boli rozdielne ako deň a noc. Keď Liza nebola vonku s lodiarmi, trávila čas v kuchyni. Nemala rada neformálne rozhovory a vyhýbala sa hale aj jedálni. Uzatvárala sa. Hannah, družná ako všetci mladí ľudia, väčšinou ležala rozvalená na pohovke v hale s Milly pri nohách, pozerala televíziu, čítala alebo v poslednom čase čoraz častejšie telefonovala s priateľkami – bohvie, o čom sa asi rozprávali, veď spolu strávili šesť hodín v škole.
„Mami? Bola si niekedy na Novom Zélande?“ Keď vošla do kuchyne, na líci som jej zbadala hlboký odtlačok od epedy na pohovke.
Liza neprítomne zdvihla ruku, chcela tú ryhu vyhladiť. „Nie, srdiečko.“
„Ja som tam bola,“ povedala som. Štopkala som staré ponožky, čo Liza označila za plytvanie energiou, keď v supermarkete dostať celé balenie za pár dolárov. Jednoducho nedokážem len tak sedieť a nič nerobiť. „Pred pár rokmi som bola na rybačke pri jazere Taupo.“
„Na to sa nepamätám,“ odvetila Hannah.
V duchu som rátala. „No, tuším to bolo... pred dvadsiatimi rokmi, čiže desať rokov pred tvojím narodením.“
Hannah na mňa pozrela nechápavo ako dieťa, ktoré si nevie predstaviť, že niečo sa stalo ešte predtým, než sa narodila, a už vôbec nie tak dávno. Ani som sa jej nečudovala – spomínam si, že keď som bola v jej veku a mala som stráviť večer bez priateliek, pripadala som si ako vo väzení. A teraz roky letia ako strela.
„Bola si aj vo Wellingtone?“ Sadla si na stôl.
„Áno. Dosť domov tam postavili v kopcoch okolo prístavu. Keď som tam bola naposledy, nevedela som si predstaviť, ako je možné, že tam stoja.“
„Postavili ich na koloch?“
„Tak nejako. Ale je to dosť hlúpe – počula som, že celé mesto je postavené na zlomovej línii. Nechcela by som byť v dome na koloch, keď sa začne hýbať zem.“
Hannah sa to chvíľu usilovala stráviť.
„Prečo sa na to pýtaš, srdiečko?“ Liza si potľapkala po nohách, aby jej pes vyskočil do lona. Milly nikdy nebolo treba hovoriť dva razy.
Hannah si krútila v prstoch prameň vlasov. „Má sa konať školský výlet. Po Vianociach. Rozmýšľala som, či by som tam mohla ísť.“ Pozrela z jednej na druhú, akoby hádala, čo na to povieme. „Nie je to také drahé. A budeme bývať v hosteloch – veď viete, akí sú učitelia. Nedovolia nám urobiť ani krok bez nich.“ Zrazu hovorila rýchlejšie. „Má to byť poznávací výlet. Dozvieme sa o maorskej kultúre, o sopkách...“
Je hrozné sledovať tvár dieťaťa, ktoré vie, že žiada nemožné.
„Keby to bolo drahé, môžem na to prispieť zo svojich úspor.“
„Myslím, že to nepôjde.“ Liza vystrela ruku. „Veľmi ma to mrzí, miláčik.“
„Všetci tam pôjdu.“
Bolo to veľmi dobré dieťa, nikdy sa nenahnevalo. Povedala to skôr ako prosbu, nie ako protest. Niekedy by som bola radšej, keby sa nahnevala.
„Prosím.“
„Nemáme peniaze.“
„Ale ja som si našetrila takmer tristo dolárov – a nebude to hneď. Dovtedy všetky môžeme sporiť.“
Liza na mňa pozrela, pokrčila plecami. „Uvidíme,“ povedala tónom, ktorý aj mne jasne naznačoval, že očividne nikam nepôjde.
„Uzavriem s tebou dohodu, Hannah.“ Odložila som štopkanie. Aj tak to nebolo bohviečo. „Mám nejaké investície, ktoré by mi mali vyplatiť niekedy na jar budúci rok. Myslela som si, že by som z toho mohla zaplatiť nám všetkým výlet do Severného teritória. Vždy som túžila pozrieť sa do Národného parku Kakadu a možno zápasiť s nejakým krokodílom. Čo ty na to?“
Na tvári sa jej jasne zračilo, čo si o tom myslí – netúžila cestovať po Austrálii s matkou a so starou ženou, radšej by cestovala do cudziny a letela lietadlom s priateľkami, chichotala sa s nimi, ponocovala a posielala pohľadnice so slovami, ako sa jej cnie za domovom. Ale to sme jej jednoducho nemohli sľúbiť.
Usilovala som sa, Boh vie, že som sa usilovala. „Mohli by sme so sebou vziať aj Milly,“ navrhla som. „A keby sme mali dosť peňazí, mohli by sme sa spýtať Larinej matky, či pustí Laru s nami.“
Hannah hľadela na stôl. „To by bolo fajn,“ zamrmlala napokon a potom s úsmevom, ktorý nevyzeral veľmi presvedčivo, dodala: „Idem vedľa. O chvíľu sa začína môj program.“
Liza pozrela na mňa. Jej oči prezrádzali, čo sme obe vedeli – Strieborný záliv je krásne mestečko, ale aj v raji by človeku bolo otupno, keby z neho nemohol odísť.
„Nemusíš si to vyčítať,“ poznamenala som, keď som si bola istá, že Hannah ma nezačuje. „Nemôžeš nič robiť. Aspoň nateraz.“
Za posledné roky som veľa ráz videla, ako sa jej na tvári mihol výraz pochybností. „Ona sa cez to prenesie,“ ubezpečila som ju. Položila som jej dlaň na ruku, vďačne ju stisla.
Nie som si istá, či tomu niektorá z nás verila.
