Možno si ešte spomínate na Punkovú princeznú. Vyšla v roku 2008 a kniha sa stala bestsellerom. Jej autorka Dominika Ponechalová mala vtedy iba 16 rokov, stala sa objavom roka vydavateľstva Slovenský spisovateľ a do ich histórie sa zapísala ako najmladšia autorka. Teraz sa po siedmich rokoch vracia s Punkovou princeznou.
V novinke Punková princezná sa vracia sa opäť stretávame s Karolínou alias Punkovou princeznou. Teraz je obklopená skvelou rodinou, má malého synovca, priateľa, prácu aj kapelu, dokonca sa osobne pozná s hviezdami hudobnej scény. Čo viac si ešte môže priať?
Azda len to, aby jej šťastné obdobie trvalo večne.
Ibaže to by Jakub nemal tráviť toľko času s Teniskou, v časopisoch by nemali kolovať znepokojivé správy o Davidovi, mama so sestrou by nemali konať za jej chrbtom a sama Karolína by nemala kričať na Dustyho.
A prečo vlastne Bendži s ulízanými vlasmi predáva mobilné telefóny?
„Celý jej život bol zrazu zahalený v hmle a ona zatvorila oči, pridávajúc zvuk na empétrojke. Dúfala, že ju pohltí bezsenný spánok a ona nebude musieť myslieť... na nič.“
Už prvá kniha D.Ponechalovej mala šťavu, chytila vás a ukázala autentický svet tínedžerov. Mladá autorka vedela už vtedy šikovne odkrývať vnútorný svet mladých, ktorí sú konfrontovaní s realitou, neraz krutou a úplne inou, ako si predstavovali.
V podobnom duchu sa nesie aj jej druhá kniha a svojich fanúšikov rozhodne nesklame. A určite sa pridajú ďalší, pretože Dominka píše sviežo a pútavo.
Začítajte sa do novinky Punková princezná sa vracia hneď teraz:
Karolína si až na oslave plne uvedomila, ako dobre sa jej sestra v zahraničí zabývala. Mylne si predstavovala, že celá udalosť bude pozostávať z obeda v neúplnom kruhu rodiny: ona a Katka s mamou, Deryck (jeho rodičia sa u nich mali zastaviť až cez víkend) a, samozrejme, maličký oslávenec. Potom by sa mali zastaviť na kus reči a koláča chalani a to by bolo všetko. Keď sa však neveľká obývačka zaplnila zanietenou vravou a džavotom drobcov v Maddoxovom veku, pochopila, aké boli jej predstavy skreslené.
Maddox žiaril šťastím. Všetky deti mali na hlavách pestrofarebné párty čiapočky, ktoré Katka sama vyrobila. Pás okolo hlavy bol spevnený tvrdším papierom, aby sa neroztrhol, keď doň spravila dierky na klobúkovú gumu, ale zvyšok čiapky bol z obyčajného, mäkkého papiera. Navyše, špicatý vrch bol zahnutý dovnútra a ozdobený tenkými pásikmi trblietavej fólie, aby nikto neprišiel k úrazu. Po dvoch hodinách bláznenia sa už čiapky na detských hlavách ani zďaleka nepripomínali kužele – niektoré boli spľasnuté a pokrčené do rôznych strán, no žiadnemu drobcovi to neprekážalo. Teraz mal každý výnimočnú pokrývku hlavy nielen čo sa týkalo farby, ale aj tvaru.
Počas takýchto príležitostí sa dospelí veľmi porozprávať nemohli. Aj keď dávať pozor na deti bola Karolínina úloha, podchvíľou k nej pribehla raz jedna, raz druhá Katkina kamarátka skontrolovať, či je všetko v poriadku. Deti zaplavené Maddoxovými novými hračkami však vôbec nevnímali starostlivé pobehovanie svojich rodičov a, samozrejme, ani čas.
Dom bol plný na prasknutie, keď sa ozval zvonček a dnu vstúpili štyria urastení chalani s obrovským balíkom, previazaným mašľou, v rukách.
„Preboha, to čo ste doniesli?“ privítala ich Katka napoly zdesene, napoly šťastne.
„Zdalo sa nám, že by sa Maddoxovi zišla sestrička, tak – tu ju má!“ zahlásil Jeff a poklopkal po škatuli.
„Mohli ste jej aspoň spraviť otvory na dýchanie,“ prevrátila Katka oči. „Bože, poďte sem, tak dlho som vás nevidela!“ povedala a postupne všetkých vyobjímala. „Som strašne rada, že ste prišli, chlapci, a že ste zrejme cestou ukradli nejaké dieťa,“ uškrnula sa, „ale dopredu sa ospravedlňujem, že vám nebudem venovať toľko pozornosti, koľko by ste si zaslúžili. Myslela som si, že o tomto čase tu už bude pokojnejšie, ale viete, aké sú deti,“ rozrečnila sa, ako keby mali aj oni osobné skúsenosti s vychovávaním vlastných drobcov, „keď sa pustia do hry, človek ich od seba neodtrhne, kým sa niečo nezomelie a nepríde plač.“ Ako na potvrdenie jej slov sa z obývačky ozval namrzený vresk. Katka nadskočila a ponáhľala sa preč.
„Deryck je v kuchyni, bežte tam,“ zakričala im ponad plece. „A ten darček zatiaľ nechajte tam, kde je. Nech je to čokoľvek, predpokladám, že to decká ešte viac rozblázni.“
„To je mi ale privítanie,“ uškrnul sa Jeff, ale aj s balíkom zamieril do kuchyne, nasledovaný ostatnými členmi partie. Privítal ich tam Deryck, ktorý práve nalieval do pohárov malinovku. Namiesto objatia každému potriasol ruku, ale jeho užasnutý výraz bol presne taký ako ten na tvári jeho manželky.
„Kde máme oslávenca?“ spýtal sa Chris.
„Fúka do slamky a robí bublinky v malinovke,“ odpovedala namiesto Derycka Karolína, ktorá práve vošla do kuchyne. Odovzdala Deryckovi nové inštrukcie od Katky, ten prikývol a už ho nebolo.
„Ahojte,“ pozdravila (takmer) celú skupinku.
„Ahoj,“ odzdravili a ona si všimla, že medzi ich neistými pohľadmi sa vyníma Jeffovo nadvihnuté obočie a zovreté pery. Ich stretnutie vôbec nemalo vyzerať takto. Niekto by sa možno ku Karolíne rozbehol a snažil sa ju vyhodiť do vzduchu ako malé dieťa, ďalší by ju zrejme potiahol za tmavoružovú ofinu a spýtal sa jej, či sa mení na papagája. Malo byť plné smiechu, výskania, objatí a žartov... a Davida.
„Tak... ako sa máš?“ prerušil ticho Pierre.
Karolína pokrčila plecami. „Ide to. Čo ty?“
„Dobre,“ odpovedal, vidiac, že jej otázka bola len povinnou reakciou bez štipky skutočného záujmu.
„Čo sa ti, do pekla, stalo?“ vyhŕkol Jeff. „Jasné, že som nečakal, že nám zaspievaš serenádu, ale musím sa priznať, celkom som sa tešil, že ťa po takom dlhom čase uvidím... a toto má byť ono?“
„Ľudia sa menia,“ vyhlásila.
„To teda hej,“ odvrkol namrzene.
„No tak,“ zasiahol Chris a pozeral z jedného na druhého. „Netreba tu robiť dusnejšie ovzdušie, ako už je. Charlotte, stalo sa niečo?“
Karolína po nich preletela pohľadom. Všetci vyzerali akísi starší a boli zarastenejší, no najväčšmi to bolo vidieť na Jeffovi. Jeho kedysi modré vlasy, ktoré priťahovali pozornosť celej ulice, zmizli a nahradila ich neutrálna hnedá farba. Niekde v diaľke počula zaznieť zvonček, no bola priveľmi sústredená na Jeffa. Stal sa z neho obyčajný, ničím nezvyčajný človek, a keby to dovolila, pohľad naňho by jej privodil zvláštnu ľútosť. Uvedomila by si, že rovnako sa cítila, keď v predajni mobilných telefónov zbadala Bendžiho s precízne učesanými vlasmi namiesto divokých ostňov na hlave... lenže to všetko bolo zablokované úplne iným pocitom – hnevom. Hnevom na to, že sa chalani tvária, akoby sa nič nestalo. Hnevom na to, že im David očividne vôbec nechýba. Hnevom na to, že tu nemôže byť ich vinou.
