Toto je príbeh o žene, ktorá zisťuje, že život je neuveriteľne pestrý a možno oveľa vzrušujúcejší, ako ste si mysleli. Je to cesta do jej duše, srdca a myšlienok na prahu staroby.
„Očarujúce a hrejivé čítanie ako šálka teplého čaju. Jemný a upokojujúci. Zátišie s omrvinkami je príbeh o zraniteľnosti starnutia,“ napísal denník USA Today o novinke autorky, ktorá získala Pulitzerovu cenu.
Anna Quindlenová je mimoriadne uznávaná a obľúbená autorka. Jeden z čitateľov na Amazone napísal – „Mohla by napísať aj telefónny zoznam a ja by som si ho s radosťou prečítala.“
Umelkyňa Rebeka Winterová sa v mladosti preslávila sériou fotografií z domáceho prostredia. Priam žasla, ako ju kritici vynášali do nebies pre pár fotiek neporiadku na kuchynskej linke.
Po rokoch úspechov jej kariéra upadá a účet v banke vysychá.
Keď ste na vrchole, žnete pozornosť, v starobe ceny – povedal raz ktosi známy a Rebeka si uvedomí, že tento výrok sa začína vzťahovať aj na ňu. Je síce silná telesne i mysľou. No už nie tak srdcom a bankovým účtom.
Šesťdesiatročná fotografka preto opúšťa New York a uchýli sa do zapadnutého mestečka, kde hľadá novú inšpiráciu. A tam, v posede na strome a v spoločnosti pokrývača Jima Batesa, zistí, že život je viac než to, čo vidí cez hľadáčik fotoaparátu.
Zátišie s omrvinkami je pútavý a vtipný príbeh o nečakanej láske. Ponúka pohľad do života, srdca a mysle ženy, ktorá dospeje k zisteniu, že život je oveľa mnohotvárnejší a vzrušujúcejší, než predpokladala.
„Siedmy román Anny Quindlenovej je literárnym ekvivalentom skvelého jedla.“
National Public Radio
Anna Quindlenová je americká spisovateľka a novinárka, ktorej memoáre Veľa sviečok a obrovská torta sa v roku 2012 ocitli na prvej priečke bestsellerov New York Times. Aj kniha Stručný návod na šťastný život vypredala miliónový náklad.
Istý čas písala stĺpčeky do New York Times a za svoju pravidelnú rubriku získala Pulitzerovu cenu. Podľa románu Jediná správna vec nakrútili film s Meryl Streepovou, ktorá za rolu matky získala nomináciu na Oscara.
Prečítajte si úryvok z novinky Zátišie s omrvinkami:
Niekoľko minút po druhej v noci Rebeku Winterovú zobudil výstrel a posadila sa na posteli.
Pre úplnú presnosť treba dodať, že vôbec netušila, koľko je hodín. Keď sa nasťahovala do zanedbaného domca v horách, trvalo jej dva dni, kým prišla na to, že dlážka v kuchyni sa na jednom mieste podozrivo poddáva, schodík na zadný dvor je uvoľnený a v spálni nie je jediná elektrická zásuvka. Stála tam so svojím starým budíkom a nepotrebnou šnúrou v ruke a krútila sa na mieste, akoby jej tých pár obratov a nadávok zašomraných popod nos mohlo ukázať miesto, kam ho zapojiť. Budík, ako veľa vecí tvoriacich Rebekin život, ju sprevádzal od čias, keď ho ešte podchvíľou potrebovala.
Neskôr sa sama čudovala, prečo si nikdy nezadovážila digitálny na baterku, ktorý v noci svieti. Vo Walmarte, čo sa agresívne rozťahoval pri diaľnici len pol hodiny cesty na sever od mestečka, sa digitálne budíky dali kúpiť za pár drobných.
A čo sa toho výstrelu týka: Rebeka Winterová ani poriadne nevedela, ako výstrel vlastne znie. Vyrastala v New Yorku, na západnej strane Manhattanu. Prázdniny zvyčajne trávila na pobreží Long Islandu, občas sa pritrafil výlet do Provensalska alebo Toskánska. Takto zvykla dovolenkovať väčšina jej známych. Ľudia zakaždým rozprávali, ako je v Stredomorí krásne, ospevovali úchvatné pláže a vinice. Nádhera, vraveli a prevaľovali to slovo na jazyku, ako to robieval jej manžel Peter, keď ochutnával víno a tváril sa, že vo vínach sa vyzná lepšie, než bola pravda, a občas aj vrátil fľašu čašníkovi.
Pre Rebekinu rodinu, o ktorej si ako dieťa myslela, že názov rodina si ani nezaslúži, keďže pozostávala len z otca, mamy a jediného dieťaťa, výlety nepatrili k príjemným záležitostiam. Jej rodičia nedôverovali ničomu, čo zaváňalo prírodou. Mama sa patologicky bála hmyzu a vyvolávala na recepciu, aby vrátnik prišiel zabiť pavúka alebo neodbytnú včelu, čo sa z parku dostali dnu. Otec zasa trpel alergiami na rozmanité pele a od marca do októbra chodil s obrovskou vreckovkou v ruke, akoby to bola biela vlajka kapitulácie v boji s dutinami.
Iste, občas sa od Central Parku alebo od Riverside Drive doniesol nejaký zvláštny zvuk a niekto sa opýtal: Čo to bolo? Výstrel? Stávalo sa to najmä v rokoch po Rebekinej promócii: ľudia, ktorým sa v živote neprisnilo, že by mohli bývať inde ako v New Yorku, čoraz častejšie vyhlasovali, že mesto je špinavé a nebezpečné a prestáva byť vhodné pre život. Vždy sa však napokon zhodli, že ten podozrivý zvuk spôsobil výfuk auta, rozbitá fľaša alebo zatresnuté dvere v suteréne, kam sa nosili smeti.
Zakaždým sa ukázalo, že mali pravdu.
A predsa si teraz, stŕpnuto vystretá na posteli v izbe bez zásuviek, bola takmer istá, že to, čo ju zobudilo, bol výstrel. Pokúsila sa pozrieť na hodinky, ale jej zlaté hodinky boli ploché a maličké ako stará desaťcentovka. Rodičia jej ich darovali, keď sa vydávala, akoby svadba znamenala čosi ako odchod do dôchodku. Na zadnej strane bolo vygravírované RWS, jej nový monogram, ako poznamenala matka, hoci Rebeka si priezvisko nezmenila. A predsa mala k tým hodinkám až sentimentálny vzťah, najmä kvôli otcovi, ktorý ich pre ňu vybral a mal obrovskú radosť, keď jej ich odovzdával. „No povedz, nie je to nádhera?“ nadchýnal sa, keď ich vytiahol z mahagónovej škatuľky. „Nie sú vodotesné,“ utrúsila mama.
Rozlíšiť, aký čas hodinky ukazujú, bolo ťažké aj za normálnych okolností, nieto v spálni zatienenej košatými borovicami, navyše za dusnej májovej noci so zamračenou oblohou, z ktorej dunivo burácali hromy. V izbe vládla taká tma, že si nedovidela na vlastnú ruku. Skusmo ju zdvihla pred oči. V tme videla, či skôr vytušila, len svetlý obrys.
Nespalo sa jej dobre. Cudzia posteľ mala v strede preliačinu a vždy, keď sa otočila na druhý bok, skotúľala sa do nej ako do odvodňovacieho jarku. Doteraz netušila, ako sa volá cesta, pri ktorej dom stál. Druhá odbočka z okresnej cesty číslo 547, nič viac nevedela. A potom okolo čerpacej stanice. Čo tam vlastne čerpajú? spýtala sa nahlas, keď k nej zabočila. Odpoveď nenašla.
Ktorý človek bude bývať pri bezmennej ceste? Kto sa nasťahuje do domu, ktorý videl iba na fotke na internete? Spomenula si, ako raz, keď čakala na výtvarnú redaktorku, s ktorou si mali dať spoločný obed, začula ženu pri vedľajšom stole: „Vojdeš a nezistíš, ktorý z tých chlapov pri bare by mal byť on. Nemáš šancu, nikdy nevyzerajú ako na fotke,“ vyhlásila dotyčná. „Nikdy, ani len ná-zna-kom.“ Tento dom bol realitnou verziou internetovej zoznamky založenej na klamstvách vedúcich k rozčarovaniu. Alebo k rezignácii. „Boli sme tam takí šťastní,“ tvrdil pôvodný majiteľ v maile a priložil fotografiu dvoch mužov stojacich v objatí pod obrovským stromom. Takí šťastní, že pri odchode vzali so sebou všetok pohodlný nábytok a do domu navláčili haraburdy z Armády spásy.
Rebeka, nefalšované dieťa New Yorku, mala od prvého okamihu dojem, že po nej lozia ploštice.
Obrátila sa na druhý bok a zasa sa skotúľala do jamy v preležanom matraci. Výstrel jej pripadal ako matná spomienka alebo halucinácia. Zavládlo ticho, len čosi páchlo. Cítila tu milióny kadejakých pachov. Pleseň, vlhká bielizeň, rozšliapané rastliny. Banány v sklenej mise na linke. Smradľavý závan, možno od skunka. Alebo od rastliny nazývanej skunčia kapusta. Keď sa na zadnom dvore zhlboka nadýchla, smrdelo tam, akoby okolité lesy pomaličky zahnívali.
Počuteľne potiahla nosom. Pravdupovediac, bolo by to počuteľné, keby tam bol niekto, kto by ju mohol počuť. Bola však úplne sama. A dosť sa čudovala, že ju ten výstrel nevydesil ešte väčšmi. V skutočnosti ju vydesil, akurát strach pocítilo len jej telo, myseľ si ho odmietla pripustiť. Presne takto sa po rozvode, keď nadobudla absolútnu istotu, že situáciu zvláda celkom obstojne, dopracovala k problémom s chrbticou. Na noc si namiesto pyžama obliekla staré tričko s logom výstavy dagerotypov, ktorú usporiadala Newyorská historická spoločnosť, a obnosené bavlnené nohavice. Nohy pod prikrývkou mala našponované ako dve drevené tyčky. Vidiecke ticho ju znervózňovalo. Vôbec jej nepripadalo upokojujúce, skôr ako televízor, na ktorom ste diaľkovým ovládaním vypli zvuk. Hluché. V dome nefungoval ani mobil, ani počítač. Urobila hroznú chybu.
K tomuto záveru dospela ešte pred výstrelom. A potom sa hore strhol neskutočný lomoz.
Znelo to, ako keď vlak na vyvýšenej trati metra prirýchlo vojde do zákruty. Alebo keď do veľkého plechového vedra vysypete plnú zásuvku ťažkých strieborných príborov. Alebo keď bez rozmyslu otvoríte dvierka na kuchynskej skrinke, do ktorej ste neporiadne naskladali hrnce a panvice. Benjamin rád sedával na dlážke a hral sa s pokrievkami. „Vieme určite, že tie pokrievky sú čisté?“ zvykol sa sucho opýtať manžel. Peter bol Angličan, všetko hovoril sucho. Nikdy sa neponúkol, že pokrievky umyje, a ona mu to nikdy nenavrhla. Bola dcérou svojho otca, vyznávača pokoja za každú cenu.
Nech už to bolo čokoľvek, vlak, striebro či hrnce, zarachotilo to znova a potom ešte raz. Aj zápach zosilnel. Opatrne sa o kúsok posunula a zadívala sa do stropu. Mala pocit, že sa čochvíľa na ňu zrúti a úlomky trámov a omietka sa na ňu znesú ako snehová búrka. Už sa videla, ako tam leží pod tenkým modrým paplónom pokrytá bielym prachom a kusmi dreva. „Kompletne zariadený,“ tvrdil inzerát. Ha! Dve spálne, jeden paplón, aj to mizerný.
Ako je možné, že práve ona sa dala oklamať sériou fotografií, či skôr momentiek, na ktorých chýbali zábery z kuchyne a kúpeľne? Zato obrázky s výhľadom tam boli hneď dva. To ju malo varovať, ten výhľad na stromy, za ktorými sa idylicky vinulo čosi pripomínajúce potok. Výhľad vám neposkytne miesto na spanie, nedáte si v ňom horúcu sprchu ani si neuvaríte kávu. V tomto zanedbanom dome sa nič z toho nedalo urobiť. Vraj kompletne zariadený! Štyri vidličky.
Nebol to výstrel, uvedomila si zrazu, keď si spätne premietla udalosti predchádzajúceho dňa. Musela zaspať tvrdšie, než predpokladala, inak by počula, čo sa jej deje nad hlavou. V duchu si prehrala celú situáciu. Nemala presný prehľad, no pokúsila sa ju zrekonštruovať najlepšie, ako vedela. Okamžite si spomenula na drôtenú pascu, tá sa zatvárala so zvukom, ako keď strelí, ak niečo zavadilo o západku. Rámus, ktorý nasledoval, zrejme spôsobilo rozzúrené zviera, čo sa v nej metalo, a klietka sa kotúľala z miesta na miesto ako vozík atrakcie v zábavnom parku. Bum-bum-bum. Áno, takto to bolo, usúdila napokon. No na príčinu toho príšerného smradu jej predstavivosť nestačila. Vydala slabý zvuk, čosi medzi modlitbou, zvolaním a nadávkou.
