Sexi kniha, ktorú si zamilujete

„Je to naozaj sexi kniha. Zamilujete si, ako hlavná hrdinka nájde sama seba a stane sa silnejšou.“ USA Today

Hannah videla Marca naposledy pred piatimi rokmi. Bol jediný muž, ktorého milovala, a jediný, s ktorým strávila noc. Po tej jedinej vášnivej noci Marco bez slova zmizol a opustil Škótsko aj Hannah. Tá musela znášala následky ich zblíženia sama, neschopná nadviazať nový vzťah.

Náhoda dvojicu opäť spojí a Marco zo všetkých síl bojuje o šancu na vysvetlenie svojho konania v osudnú noc. Je odhodlaný urobiť všetko pre to, aby lásku opäť získal, a tak prenasleduje Hannah na každom kroku a prosí o odpustenie.

Práve vtedy, keď si Marco myslí, že spoločná budúcnosť je na dosah ruky, nečakané odhalenie vynesie na svetlo sveta Hannahinu bolesť, ktorú pred ním starostlivo tajila. Trpké spomienky môžu dvojicu rozdeliť skôr, ako vôbec využijú šancu na nový začiatok.

India place...a vlastne celá séria od Samanthy Youngovej je skvelé čítanie. Romantika, pri ktorej sa budete smiať, plakať a omdlievať od radosti – napísali v Smexy Books Romance Reviews. Vtipné dialógy, prekvapivo vášnivé erotické scény a citlivý príbeh.  

SAMANTHA YOUNGOVÁ je mladá škótska spisovateľka. V roku 2009 promovala na Edinburskej univerzite, kde študovala dejiny staroveku a stredoveku a dodnes miluje všetko starožitné.
Vo februári 2011 začala sama vydávať svoje romány pre mládež a tie sa stali v internetovom obchode Amazon bestsellermi.
Je autorkou štyroch sérií – desiatich románov a jednej novely. V tvorbe pre dospelých debutovala románom Dublin Street, pokračoval London Road, Jamaica Lane a najnovšie India Place. Práve táto séria ju preslávila po celom svete a obľúbili si ju aj desaťtisíce slovenských čitateliek.

„Táto kniha má všetko. Nechýba jej romantika, hrejivý pocit, rodina, priateľstvo, zlomené srdce, túžba, nádej a tiež koniec, ktorý vás absolútne uspokojí.“
Bookish Temptations

Prečítajte si celú 1.kapitolu z novinky India place:
1. KAPITOLA
Edinburgh
Október

Kráčala som po vydláždených uliciach Edinburghu do práce. Bolo to moje prvé miesto. Predsavzala som si, že budem učiteľka, ktorá urobí všetko pre to, aby sa priblížila k študentom. V ten deň som toto predsavzatie plnila formou prezentácie svojich neuveriteľne príšerných kresieb, ktorými som uvádzala do rozpakov seba aj svojich žiakov. Čo už.

Odpratala som nepodarené výtvory z projektora a nahradila ich dvomi vetami.

Letmo som prebehla pohľadom triedu zloženú zo šiestich dospelákov vo veku od dvadsaťštyri do päťdesiatdva rokov a krivo sa na nich usmiala. „Bola by som nerada, keby vás môj mimoriadny umelecký talent deprimoval, preto to radšej odložím.“

Portia, päťdesiatdvaročná študentka, ktorá bývala obyčajne dobre naladená a často odľahčila dusnú atmosféru v triede, sa na mňa uškrnula, zatiaľ čo Duncan, tridsaťtriročný mechanik, zafučal. Ďalší štyria študenti na mňa naďalej upierali vyľakané pohľady, akoby som ich každou úlohou testovala.

„Prebrali sme ,sight words‘, dúfam, že vďaka mojim hrozným umeleckým výtvorom ste ich aj pochopili. Teraz sa oboznámime s tým, ako sa používajú v bežných anglických vetách. Napíšte každú z týchto dvoch viet desaťkrát.“ Moju pozornosť upútala Lorraine, veľmi, ale veľmi dychtivá a popudlivá dvadsaťštyriročná študentka. Nervózne si hrýzla peru. Zažmurkala som pri pomyslení, ako bude tá pera vyzerať po ďalšej inštrukcii. Pokračovala som: „Každý z vás dostane dve brožúrky. V jednej sú ,sight words‘, v druhej vety utvorené výhradne z týchto slov. Vyberte si desať viet, každú napíšte desaťkrát a na ďalší týždeň mi ich prineste.“

Lorraine zbledla a okamžite mi stiahlo hruď od súcitu. Lorraine bola vynikajúcim príkladom, prečo som sa rozhodla vyučovať ako dobrovoľníčka na kurze vzdelávania pre negramotných dospelých v miestnom komunitnom centre. Niektorí ľudia, napríklad priateľka Suzanne, ma považovali za blázna, keď som sa rozhodla vyučovať zadarmo popri práci učiteľky angličtiny na strednej škole, kde som bola v skúšobnom roku. A možno som sa skutočne zbláznila. Pracovná náplň v škole bola šialená. No o triedu dospelých som sa delila s ďalším dobrovoľníkom, učila som len jeden večer v týždni – čo je podľa mňa zásadný rozdiel. Občas som mala pocit, že moja práca na strednej škole neprináša nijaké výsledky, a bolo mi jasné, že ešte potrvá, kým zanechám svetoborný dojem. Naproti tomu dobrovoľníctvo ma uspokojovalo. Dospelí, ktorých som vyučovala, boli zväčša nezamestnaní, okrem Portie a Duncana. Toho požiadal zamestnávateľ, aby sa vycibril v čítaní a písaní. Portii sa zázrakom podarilo preplávať životom iba so základmi gramotnosti a chabými znalosťami matematiky (až kým si jedného dňa neuvedomila, že by sa mohla zlepšiť), ale ostatným sa nedarilo udržať si zamestnanie pre nedostatok jazykových a komunikačných schopností.

V našej krajine je negramotnosť stále veľký problém. Pochádzam zo vzdelanej rodiny a som obrovský knihomoľ, preto sa ma to nikdy netýkalo. Až do minulého roku.

Počas svojej pedagogickej praxe som zažila chvíľu, na ktorú nikdy nezabudnem: Raz som sa skontaktovala s otcom jednej žiačky. Požiadala som ho, aby sa pozrel na prácu svojej dcéry. Vtom viditeľne znervóznel a na čelo mu vystúpili kropaje potu. Váhavo sa priznal, že nevie čítať. Potom som ho poprosila, aby podpísal súhlas, že jeho dcéra môže ísť s nami do divadla na Trojkráľový večer. Roztriasla sa mu ruka a namiesto podpisu iba niečo načmáral.

Totálny strach a poníženie na jeho tvári, prameniace z negramotnosti, ma zasiahli. Až ma z toho pálili slzy v očiach. Dospelý muž sa cítil slabý a bezmocný pre obyčajné písmenká. Nepáčilo sa mi, že som musela byť svedkom jeho vnútorného boja, a v ten večer som pátrala po informáciách o miestnych centrách organizujúcich kurzy pre negramotných. Rozoslala som niekoľko žiadostí a zhruba o mesiac ma kontaktovalo miestne komunitné centrum, lebo im nedávno odišiel jeden učiteľ dobrovoľník.

Dospelí študenti na mňa sprvu hľadeli s nedôverou, keďže som bola mladšia než oni, no naozaj som mala dojem, že robia pokroky.

„Hannah, zakrývaš hlavou slovo medzi ,umývať‘ a ,chlad‘,“ oslovil ma Duncan.

„Chceš mi slušne naznačiť, že mám veľkú hlavu?“ zavtipkovala som a posunula sa, aby videli celú tabuľu.

Uškrnul sa. „Ani nie, je veľká tak akurát. Vlastne je to veľmi pekná hlava.“

„No, ďakujem. Sama som si ju vypestovala,“ odpovedala som suverénne.

Pri tom pokuse o vtip si iba povzdychol, no keď Portia za ním významne zakašľala, v očiach mu poskočili veselé iskričky.

S úsmevom som prechádzala pohľadom po hlavách sklonených nad zošitmi. Ceruzky sa hýbali rozdielne rýchlo, jeden písal pomaly a snažil sa, zanechávajúc ryhy na papieri, iný písal pomerne rýchlo a zoširoka. Pri Lorraine mi úsmev na tvári zamrzol. Stále sa obzerala po ostatných, a keď videla, ako sa všetkým darí, jej panika narastala.

Zachytila môj pohľad a zagánila na mňa, potom sklopila zrak do zošita.

Unikala mi. Cítila som to v kostiach.

Po skončení hodiny som sa ponáhľala k nej, aby mi neutiekla. „Mohli by ste na pár minút ostať?“

Prižmúrila oči a nervózne si oblizla pery. „Ech, prečo?“

„Prosím?“

Neodpovedala, ale ani neodišla.

„Vďaka za dnešný večer, Hannah!“ zavolala na mňa Portia tak nahlas, že to pravdepodobne počuli až na recepcii. V triede som hovorila hlasnejšie, mala som pocit, že Portia má menšie problémy so sluchom, hoci si to odmietala priznať. Bola to pôvabná žena, ktorá ťažila buď z genetickej predispozície, alebo zo superúčinných antiagingových krémov. Na svoj výzor bola náležite pyšná. Pripustiť negramotnosť bola jedna vec, ale pripustiť slabnúci sluch by znamenalo priznať si vek. Určite nechcela, aby ju považovali za staršiu, než vyzerá.

„Niet za čo,“ odpovedala som jej láskavo. S úsmevom a kývnutím na pozdrav som sa lúčila aj s ostatnými, ktorí mi ďakovali tiež a postupne sa vytrácali.

Obrátila som sa k Lorraine. Jej reakcia v podobe prekrížených rúk na prsiach ma neprekvapila. Spustila: „Načo tu mám ešte trčať, keď som s týmto oným už skončila?“

„To ste už spomínali.“

Prevrátila oči. „Hej, stavím sa, že áno. To je fuk,“ otočila sa k dverám.

„Ak odídete, ocitnete sa na začiatku. Nezamestnateľná.“

„Nie, ako nejaká poondiata upratovačka.“

„A to chcete?“

Lorraine sa otočila, očami metala blesky a ironicky sa posmievala: „Čo? Ani pre vás to nie je dosť dobré? Hej? Je to paráda byť upratovačka? Kuknite sa na seba. Čo, doriti, viete o tvrdej makačke za mizerné prachy? A to ma máte akože učiť. To určite.“

Všimla som si jej strapaté tmavé vlasy zopnuté do riedkeho chvosta, obyčajný mejkap, lacnú a nedbanlivo upravenú košeľu a nohavice, a tenkú nepremokavú bundu. Nakoniec som sa pohľadom zastavila na ošúchaných čižmách, ktoré už čosi zažili.

Lorraine bola odo mňa staršia len o dva roky, ale pohľad mala tvrdý. Preň pôsobila oveľa staršie. O jej živote som nevedela nič, ale zjavne ma napádala preto, lebo mala strach.

Ktovie. Možno jej prekážal spôsob, akým som rozprávala alebo sa obliekala, či celkový výzor. Bola som vzdelaná. Sebaistá. Dve prednosti, ktoré jej chýbali. Niekedy to stačí na to, aby človeka odpísali. Žeby som sa nehodila na to, aby som vyučovala Lorraine? Možno. Ale nehodlala som sa vzdať.

„Ťažká práca má mnoho podôb, Lorraine,“ vysvetľovala som zmierlivo. Dávala som si pozor, aby som hovorila vľúdne, nech sa nedomnieva, že na ňu pozerám zvysoka. „Upratovačky na strednej škole, kde učím, makajú odušu, keď upratujú po deckách.“ Skrčila som nos. „A to ani nehovorím, čo nachádzajú na chlapčenských véckach.

Ja sa zas namakám, keď tie decká učím – robím si prípravy na hodiny, po večeroch a víkendoch známkujem ich práce, čo ma oberá o voľný čas, míňam vlastné peniaze na pomôcky, lebo škola nikdy nemá dosť finančných prostriedkov, a pripravujem sa aj na hodiny v tejto triede. A navyše, vyučujem vás zadarmo. Viem, čo je makačka. Učenie síce nie je také fyzicky únavné ako upratovanie, ale je psychicky vyčerpávajúce.“ Pristúpila som k nej. „Vy ste zvyknutá na fyzickú prácu, Lorraine. Pri tomto...“ ukázala som na tabuľu, „... sa necítite vo svojej koži. Chápem. Ale práve preto som tu. Mojou úlohou je naučiť vás čítať a písať, aby ste si mohli nájsť vysnívanú prácu. Neboli by ste tu, ak by ste chceli pracovať ako upratovačka.

Hoci, keď to už spomíname, myslím, že aj pri tejto práci potrebujete vedieť čítať a písať. Musíte vypĺňať žiadosti, prečítať zoznam klientov...“ stisla som pery a vrátila sa k podstate. „Nemáte ma rada, fajn, na to môžem kašľať. Nepotrebujem, aby ste ma mali rada. Chcem len, aby ste ma počúvali, keď hovorím, že tu nie som na to, aby som vás zahanbovala, alebo aby ste mali zo seba zlý pocit. Mojou úlohou je vás niečo naučiť. A vôbec ma nemusíte mať v láske. Musíte mať rada seba, aby ste si verili a pochopili, že si od života zaslúžite viac.“

Zavládlo medzi nami ticho.

Zdalo sa, že napätie z jej pliec pomaly opadávalo.

„Dokážete to?“ naliehala som na ňu.

Lorraine prehltla a slabo prikývla.

„Takže sa uvidíme na ďalšej hodine?“

„Hej.“

V duchu som si vydýchla, povolilo aj moje napätie. „Ak budete chcieť so mnou niečo prebrať alebo sa porozprávať medzi štyrmi očami, stačí povedať. Nikto v tejto triede nechce, aby ste zlyhali. Všetci ste na jednej lodi. Oni to chápu, i keď si myslíte, že ja nie.“

„Hej, hej, v pohode,“ prevrátila oči, zvrtla sa na päte a chystala sa na odchod. „Len sa upokojte.“

Okej, niekedy to predsa len vyzeralo ako na strednej škole.

Uškrnula som sa, pozbierala veci a zamierila k dverám. Zhasla som a kývla sama pre seba. Zakaždým, keď som vyšla z triedy, chcela som sa cítiť ako víťaz a túžila som po tom, aby sa rovnako cítili aj moji žiaci. Nanešťastie, niekedy som bola iba vyčerpaná a vystresovaná.

Dnes som sa cítila ako Lorraine.

V dobrej nálade, rozhodnutá venovať čas len sebe, som poslala esemesku dvom kamoškám z univerzity, Suzanne a Michaele. Dohodli sme sa, že v piatok večer vyrazíme na kokteil.

 

Od chvíle, keď sme sa večer stretli, bolo jasné, že Suzanne sa už párty nevie dočkať a hneď sa aj obzerala, či nesplaší niekoho na sex. Pozorovala mužov, akoby hľadala najlepší kúsok mäsa v samoobsluhe. Sedeli sme v bare na ulici George IV Bridge. Zadívala sa na mňa a uškrnula sa, lebo som sa rozosmiala.

Michaela prevrátila na Suzanne oči a potichu sŕkala drink.

S dievčatami som sa spoznala na Edinburskej univerzite po tom, čo som sa presťahovala do Pollock Halls. V druhom ročníku sme si našli byt. Michaela sa však po čase presťahovala k svojmu priateľovi Colinovi, a tak sme si v treťom ročníku so Suzanne zohnali menší byt. Po skončení štúdia si každá z nás našla vlastné bývanie. Suzanne pochádzala z Aberdeenu, ale po skončení školy získala prácu vo veľkej obchodnej spoločnosti v meste. Zarábala slušné peniaze, mohla si dovoliť jednoizbový byt na Marchmonte. Na druhej strane, aj ja som mala šťastie. Moja staršia sestra Ellie a jej nevlastný brat Braden mi na promócie kúpili pekný dvojizbový byt na Clarence Street v Stockbridgei. Neušlo mi, že sa cielene nachádza v blízkosti domu mojich rodičov žijúcich na St. Bernard Crescent, západne od môjho bytu, domu Bradena a jeho ženy Joss na Dublin Street a domu Ellie a jej manžela Adama na Scotland Street. Všetci čo by kameňom dohodil.

Moja rodina ma príliš chránila. Vždy to robila. Z času na čas som cítila potrebu vyhnúť sa ich ochranárskym inštinktom. Hoci byt bola iná pesnička. Bol to zvláštny a zároveň najúžasnejší dar na promócie – zo svojho učiteľského platu by som si ho nemohla dovoliť. Dojalo ma to a naveky im budem zaň vďačná. A popravde, potešilo ma, že mám k rodine tak blízko. Neskutočne milujem rozrastajúci sa húf neterí a synovcov, rovnako ako ich rodičov.

„Páči sa ti tu niekto?“ obrátila som sa k Suzanne, keď som postrehla jej zámer. Pri bare postávalo niekoľko dobre vyzerajúcich mužov.

„Samozrejme, že áno,“ podpichla ju Michaela. „Aspoň piati.“

Suzanne to podráždilo: „No, niektoré z nás nenarazili na jedinú a pravú lásku už v osemnástich. Niektoré z nás musia pobozkať veľa žabiakov, kým nájdu princa. A niektorým z nás sa to tak páči.“

Michaela a ja sme sa rozosmiali. Bola pravda, že Michaela s nami trávila večery iba preto, aby sme zostali v kontakte. Bola šťastne zasnúbená s Colinom, študentom zo Škótska, do ktorého sa zamilovala v prvom ročníku na univerzite. Rozhodla sa, že do svojho rodného Shropshiru v Anglicku sa už nevráti a pôjde so mnou na pedagogickú prax do Moray House v Edinburghu. Aj ona sa chcela stať učiteľkou angličtiny.

Moje dve kamošky nemohli byť rozdielnejšie. Suzanne bola hlučná, koketná a asertívna kráľovná drámy. Michaela bola z nás troch najtichšia, milá a verná a veľmi jej záležalo na jej nových žiakoch. Ak som sa chcela zabaviť a rozptýliť, vyhľadala som Suzanne, ale ak som túžila po rozhovore, zdvihla som telefón a zavolala Michaele.

„A čo deti?“ opýtala sa ma Michaela. Mala na mysli netere a synovcov, nie žiakov.

„Fakt dobre.“

„A stále pribúdajú, však?“ uškrnula sa.

„Fuj, neviem, ako to robia,“ striasla sa Suzanne. „Človek by si myslel, že sa poučili už pri prvom.“

„No, vlastne je to Joino prvé.“ Toto spresnenie však nemalo vplyv na Suzannin názor, že deti sú otravné malé tvory, s ktorými nechce nič mať.

Johanna MacCabová bola moja najbližšia kamarátka, a to aj napriek sedemročnému vekovému rozdielu. Joss je Bradenova manželka a ona zase priviedla medzi nás svoju dobrú kamošku Jo Walkerovú. Jo krátko nato stretla lásku svojho života Camerona MacCaba. Boli svoji už dva roky a teraz čakali prvé dieťa.

No nielen Jo bola tehotná. Moja sestra Ellie a jej manžel Adam čakali druhého potomka. Už mali rozkošného dvojročného syna Williama a nádejali sa, že tentoraz ma obdarujú neterou.

„Je šialená, “ Suzanne pretiahla tvár. „Ale pozri, s kým sa rozprávam. S učiteľkami. Prečo sa, preboha, ľudia so zdravým rozumom stanú učiteľmi? Och...“ Oči sa jej rozšírili, keď sa zahľadela kamsi ponad moje plece. „... je chrumkavý.“

S Michaelou sme si vymenili významné pohľady. Otočila som sa a nechápavo hľadela na chalana, ktorý padol Suzanne do oka.

„A je stratená!“ zachichotala sa Michaela a odpútala moju pozornosť od vysokého chlapíka s vydúvajúcimi sa bicepsmi, presne Suzanninho typu. Prešla cez bar a prehnane pohojdávala štíhlymi bokmi. „Nechápem, ako to môže robiť každý druhý víkend. Zakaždým iný chlap.“

Suzannin zoznam mužov na jednu noc už presiahol dvojciferné číslo. Ale nesúdila som ju. Nech si robí, čo chce, kým pri tom dodržiava zásady bezpečnosti. Na druhej strane, ja som nerobila nič, čo by mohlo viesť k posteľovým zážitkom. Aby som bola úprimná, sex som nemala vôbec. Jediný a posledný raz, čo k nemu došlo, bol pre mňa sklamaním. Tak som si predsavzala, že skočím s chlapom do postele až vtedy, keď budem presvedčená, že medzi nami je niečo, čo cítime obaja.

V tejto chvíli ma život uspokojoval. Bola som príliš zaneprázdnená na to, aby som sa zmohla na viac ako flirtovanie pri bare, ale cítila som sa fajn. Bola som mladá. Času dosť. Zdalo sa, že Suzanne plánuje na svojej misii vyskúšať každú prekliatu žabu, ktorá sa jej dostane pod ruky, kým nedolapí toho unikajúceho princa.

Suzanne sa vrátila k nášmu stolu s chlapom a dvomi kamarátmi v závese. Sadli si a predstavili sa. Nanešťastie, muž menom Seb, ktorý ju zaujal, rýchlo obrátil svoju pozornosť na mňa. Chvalabohu, jedného z jeho kamošov zrejme väčšmi zaujíma ona.

Seb bol fakt príťažlivý. Kládol mi veľa otázok a ani ja som sa nedala zahanbiť. Smiali sme sa a debatovali o každodenných nezmysloch a chalani nám zaplatili ďalšiu rundu.

Po pár hodinách sa naši noví kamoši začali dohadovať, kam vyrazia do klubu. Michaela nevyzerala príliš nadšene a ja som ju nechcela nechať samu. So Suzanne sme sa vzdialili na toaletu, zatiaľ čo Michaela návrh zvažovala.

Stáli sme pri umývadlách a obnovovali nános červenej farby na lícach a rúžu. Suzanne mudrovala: „Seb je rozkošný. Dostane od teba oprávnenie na ukončenie najdlhšieho sucha v dejinách alebo sa aj naňho chystáš vytiahnuť Koketu Hannah?“

Zavrčala som: „Koketu Hannah?“

Pozrela na mňa pohľadom akoby si nevedela. „Koketa Hannah. Úžasná Hannah Nicholsová vždy namotá toho najsexi chalana, pár hodín s ním odušu flirtuje, a potom ho pošle domov s navretými guľami a bez telefónneho čísla.“

„Ja nekoketujem,“ namietala som. „Ak nemám záujem, nepretvarujem sa. Je to iba neškodné ľahké doberanie. Presne tak.“

Vrhla na mňa dobre známy pohľad, ktorým ma častovala takmer pravidelne. Netrpezlivý výraz, ktorý prezrádzal, že mi nerozumie. Ani trochu. „Dopekla, čo sa s tebou deje? Kedy sa prestaneš zaoberať minulosťou a konečne niekoho pustíš medzi nohy?“

Pokrútila som hlavou, predstierajúc, že netuším, o čom hovorí. „Už ti niekedy napadlo, že môžem byť šťastná aj takto? Nejde predsa o to? Byť šťastná? A ja som. Zbožňujem svoju prácu, rodinu a aj svojich priateľov. Mám fajn život, Suzanne.“

Tentoraz si odfrkla. „Hej, pokojne si to nahováraj.“

Zovrela mi krv od rozhorčenia. „Aký máš zase problém? Ide o Seba? Ochotne ti ho prenechám.“

Suzanne sa ku mne otočila s prižmúrenými očami. „Och, dostala by som ho aj sama, keby som chcela, o to sa neboj.“

„Tak potom prečo sa tak tváriš?“

„Fuj, nehovor so mnou ako s deckom. V poslednom čase si nejaká nudná.“

Neveriacky som sa zasmiala na tom, aký spád nabrala naša konverzácia. Suzanne nebola práve najtaktnejšia a často sa obúvala do ľudí, no dnes večer vykladala svoje zásoby nevľúdnosti na mňa, čo nikdy predtým nerobila. „Na svoju obranu len toľko, že sa správaš ako dieťa.“

„Ech, pre mňa, za mňa,“ zúfalo rozhodila rukami, ako sa na pravú kráľovnú drámy patrí. „Poďme zistiť, či chce ísť Michaela do klubu...“ Bola som si istá, že sa jej drali na jazyk iné slová, no nakoniec stisla pery a vyrútila sa z toaliet.

Práve som vychádzala z dvier, keď som dostala esemesku od Lucy, kamarátky z pedagogickej praxe. Pýtala sa ma, či sa k nej nepridám. Sedela s priateľmi v podniku za rohom na Royal Mile, vedela, že som práve vonku. Odpísala som jej a nenútene prešla k našim kamošom.

„Michaela pôjde s nami,“ jasala Suzanne, akoby ma pred chvíľou na toaletách verbálne nevyfackala.

Stisla som Michaele plece a usmiala sa na nich. „Bavte sa, ľudia. Čakajú ma inde.“

Ignorujúc Suzannino prskanie som sa odtiaľ vyvliekla, preč od drámy a úžasných chalanov, a strávila zvyšok večera opíjaním sa s ľuďmi, ktorým nezáležalo na tom, či som single alebo vydatá, chudá alebo tlstá, ctižiadostivá alebo flegmatička. Chceli si len oddýchnuť a vyplaviť stres z práce. Presne ako ja.

Život bol fajn. Rozhodne som nechcela, aby sa ma niekto pokúšal presviedčať o opaku, len preto, lebo sám bol nespokojný.

Kniha India place sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>