„Všetky vojny, vraždy a násilie, ktorého sme svedkami síce odsudzujeme, ale efektívne okrem nového násilia proti nim nič nepodnikáme, pretože v podvedomí máme tú strašnú koncepciu – veď sme zlí od narodenia,“ tvrdí jedna z postáv nového románu Velestúr od Jozefa Banáša.
Kapitola 17 - Lagu
Obávam sa, že po tomto budeš aj ty umierať v samote…A pokiaľ sa naozaj nezmeníš, tak budeš v samote aj žiť.“
„Viem, viem, viem!“ zatínal zuby. „Už do mňa toľko nehuč! Viem, všetko mi je jasné! Proste som zlyhal. Na čo siahnem to pokazím - jednoducho mám zlé obdobie. Bez Ženy a detí to nestojí za nič.“
„Plačeš, že otec ťa nikdy v živote nepochválil. Ako často si ty chválil svoje deti? A svoju Ženu? A ona sa ti za tvoje hrubosti odvďačuje láskavosťou. Je ako orech, ktorý neustále otĺkaš palicou, a on sa odvďačuje tým, že ti zhadzuje plody. Lenže aj ten orech sa raz unaví. Vravíš, že je to najlepšia žena na svete. Áno je. Celú svoju kariéru obetovala pre teba. Koľko ráz si sa jej za to poďakoval? Čuduješ sa, že to už s tebou nevydržala, keď nevieš so sebou vydržať sám?! “
„Ešte to skúsim. Spravím nový pokus. Hoci...“
„Čo hoci?“
Muž si rozpačito trel dlane. Trpko sa usmial. „Neviem, či sa mi podarí prekonať bariéru jej svätuškárstva. Priznám sa, v tomto ohľade sa mi celkom uľavilo. Je otravné každý deň počúvať, ako si hundre popod nos ruženec. Už mi to začalo skutočne liezť na nervy. Život je pre ňu jedno slzavé údolie, niekedy som mal z nej pocit, že keby netrpela, tak jej život nemá zmysel. To bolo len samé pán farár povedal to a pán farár povedal ono. Stokrát som jej vravel, aby sa spýtala tých svojich farárov, ako si môžu dovoliť tvrdiť, že sme od narodenia hriešni? Vari je dieťa hriešne?!“
„To nie je problém tvojej Ženy. Celá kresťanská, alebo takzvaná západná civilizácia je ovplyvnená hlúpou dogmou o prvotnom či dedičnom hriechu, podľa ktorej sa človek rodí hriešny. Všetky vojny, vraždy a násilie, ktorého sme svedkami síce odsudzujeme, ale efektívne okrem nového násilia proti nim nič nepodnikáme, pretože v podvedomí máme tú strašnú koncepciu – veď sme zlí od narodenia. Vyznávame kultúru zla,“ upokojoval ho Liečiteľ. „Aj ty, aj ja podvedome ospravedlňujeme svoje zlyhania týmto.“
Z Muža sa liala ťažoba a Liečiteľ ju vedel uniesť. „Vieš ako to vyzerá v našom byte? Všade samé kríže, so sexom sme už vlastne skončili, vraj dvaja ľudia sa majú milovať len za účelom plodenia detí. Stále len zdravasuje a otčenášuje! Od rána do večera počíta svoje hriechy a vyviňuje sa za vecí, ktoré robí každý normálny človek. Je presne taká, ako vravíš - myslí si, že spoveďou a Zdravasmi to napraví. Kedysi taká nebola. Chápeš, prečo ma bavilo stále menej byť doma?“
„Áno, to chápem, tomu rozumiem.“ zamyslel sa Liečiteľ. „Spievaj ľuďom o tom, že človek nie je od narodenia hriešny a zlý, ale dobrý a láskavý... Máš vlastne svoju ženu rád?“
„No… mám. Isteže.“
„A nie je to tak, že teraz na nej hľadáš chyby, aby si uľavil svojmu svedomiu? Sám vravíš, že taká nebývala. Mám pocit, že svätuškárkou je odvtedy, ako bola vážne chorá. Vyliečila sa a takto vzdáva vďaku Bohu. Je to jej cesta.“ Muž mlčal. „To, čo si spravil svojej matke, budeš musieť napraviť dajakým mimoriadnym dobrom. A pokiaľ ide o tvoju Ženu, zdá sa mi, že túži po tebe rovnako ako ty po nej. Ani o láske tvojich detí nepochybujem. Ale skôr ako nájdeš ich, hľadaj seba. Pozri sa na runu Lagu. Obráni ťa pred nebezpečenstvom plytčín a úskalí. Ak chceš, budeme hľadať prístav obaja a Lagu nás povzbudí v tom, aby sme sa nebáli tajomstva hlbín oceánov. Sú domovom riek vracajúcich sa do nich, keď na svojej pozemskej púti zavlažili polia a lúky a keď dali život rastlinám, zvieratám i ľuďom. Vrátili sa, aby sa opäť odparili, znovu vrátili na zem a narodili sa do svojich prameňov a naplnili tak večný kolobeh úmrtí a zrodení. Ak sa pozorne zahľadíš na rieku, zistíš, že prudko tečie len na svojom hornom toku, čiže vo svojej mladosti. Keď zmohutnie skúsenosťami svojimi aj skúsenosťami svojich prítokov, plynie dôstojne, vyrovnane, hrdo. Si vo fáze keď sa prudký tok začína spomaľovať. Runa Lagu ti hovorí, že nastal čas, aby si plynul pomalšie a uvážlivo premýšľal nad ďalšími krokmi. Aby z nás voda mohla zmyť špinu, musíme sa vyzliecť donaha. To, že ty aj ja sme ako deti behali nahí po daždi, že sme milovali jeho očistnú silu, nie je náhoda. Vieme, že skôr, ako si oblečieme čistý šat, musíme sa umyť.“
„Mám rád ten pocit, keď nebeská voda zmýva zo mňa pozemský prach… Ale keď s tými zlými a dobrými skutkami je to ťažké. Pre rybára je udica dobrom, pre rybu zlom. Ako rozoznať dobrý a zlý skutok?“
„Pomocou svedomia, ktorého orgánom je srdce. Protipólom srdca je mozog, ktorý je orgánom rozumu. Srdce patrí Bohu, rozum človeku. Preto je srdce výlučne pozitívne a mozog neutrálny. Je to princíp noža, ktorý môžeš použiť na odkrojenie chleba, ale aj na zabitie človeka. V prírode nie je nič negatívne, všetko je neutrálne. Srdce je napojené na kozmické energie, rozum na energiu Zeme. Srdce chce stúpať do výšin, ale mozog ho neustále ťahá k zemi. Pokiaľ sa o niekom hovorí, že má srdce z kameňa, značí to, že srdce je prehlušené rozumom. Boh ponechal na slobodnej vôli človeka, ako sa rozhodne. Rozum ako nástroj slobodnej vôle je ten najbožskejší a najdiabolskejší nástroj zároveň. Takmer by som povedal, že Boh si v prípade človeka dovolil experiment a ako jedinému živočíšnemu druhu mu dal slobodnú voľu a právo rozhodovať. Ponechal si len dva orgány, ktoré človek ovplyvňovať nemôže. Srdce a pľúca. Oba pracujú dvadsaťštyri hodín denne bez toho, či to človek chce, alebo nie.“
„Ale predsa človek môže slobodným rozhodnutím zastaviť aj prácu srdca a pľúc.“
„Ako?“
„Keď zabije niekoho. Alebo seba...“
Liečiteľ prekvapený na neho pozrel. „Načo to preboha myslíš?“
Muž potichu pokračoval. „Občas si pripadám ako posledný prašivec. Akoby bola vo mne dajaká neznáma sila stále ma ťahajúca na cestu, o ktorej viem, že nevedie správnym smerom, ale nedokážem tomu odolať. Je to akoby dajaké prekliatie. Všetko, na čo som v živote siahol, som zbabral.“
„Zbláznil si sa? Nie je to žiadne prekliatie, len si neuvedomuješ, že napriek svojmu hľadaniu si už ďalej ako ostatní. Aj Kristus sa od ľudí odtrhol tým, že bol od nich podstatne dokonalejší, a preto im začal liezť na nervy. Máme radi morálne autority, ale nie v našej blízkosti. Máme radi ideály, ale už menej skutočných – ideál hľadajúcich ľudí z mäsa a kostí. Takže sa nesnaž byť ideálom!“
„Ježišmária, kde ja mám k ideálu? Naopak, mám pocit, že sa od neho stále viac vzďaľujem.“
„Nebičuj seba samého zbytočne. Urobil si zlú vec, ale to už hoď za hlavu. Stalo sa to - a už sa neodstane. Buď ako ten Číňan, ktorý kráčal s batôžkom vajíčok na palici. Batôžtek sa mu z palice zošmykol a spadol na zem. Vedel o tom, no ani sa neobzrel a kráčal ďalej. Človek kráčajúci oproti sa ho prekvapene spýtal: „Rozbili sa ti vajcia a ty kráčaš len tak ďalej?“
„A čo vari im pomôžem keď budem smútiť? Idem si zarobiť na nové.“ Tak začni, prosím ťa, aj ty zarábať na nové vajcia. “
„Už viem, čo spravím,“ usmial sa a na tvári sa mu po dlhom čase opäť objavil úsmev.
Viac informácií na www.jozefbanas.sk.