Za radosťou zo života sa skrýva rad udalostí: láska v rodine, kamaráti, úspechy v škole alebo v športe či umení, dobrý životný partner, relatívne dobré podmienky, nevyčerpávajúce zamestnanie, atmosféra vlastnej rodiny, bohatý vnútorný život. A schopnosť prekonať daždivé dni. Človek vždy potrebuje človeka, to je zásada. Potrebuje ho nielen na to, aby sa ním stal, ale aby ním zostal.
Ivan Štúr je synom výnimočných rodičov a sám je najstarším žijúcim potomkom slávnej generácie Štúrovcov. Ako sám hovorieva, byť nositeľom takého známeho priezviska, nie je zásluhou, ale, naopak, osobným záväzkom. Narodil sa v Prahe, no celý svoj život prežil v Bratislave. Takmer tridsať rokov pôsobil ako klinický psychológ, ktorý svoj život zasvätil práci s deťmi a problémom, ktoré súvisia s ich výchovou. V knihe Kto chce žiť, nech sa kýve, sa stretávame s množstvom konkrétnych príkladov z praxe, ale tiež z osobného života. Výchova podľa Ivana Štúra nie je bojom proti negatívnym javom, ale rozvíjaním pozitívneho.
Ivan Štúr sa ako psychológ nikdy neriadil žiadnou predpísanou doktrínou. Jediným kritériom jeho práce bol vždy sám život. Aj psychológia musí vychádzať zo života, musí byť do neho zasadená. Psychológ je teda človek, ktorý má nielen vedomosti, ale najmä ľudskú tvár. Je z mäsa a kostí a rozhovor s ním by mal byť pre nás prínosom. „Každé stretnutie človeka s človekom by malo predstavovať obohatenie a určitú pomoc druhému. Často mi dieťa pomohlo viac ako ja jemu.“
Na žiaden problém v živote človeka neexistuje univerzálne riešenie a žiaden recept na šťastný život nikdy nefunguje dvakrát. Preto Ivan Štúr radí nám, no zároveň všetkým psychológom, aby sme sa jednoducho len „riadili logikou života.“ V tejto knihe nehľadajte nijaké konkrétne rady či riešenia psychológa, ktoré nám pomôžu vyriešiť naše problémy. V tom však spočíva jej pôvab a krása.
Aj v prípade témy výchovy detí a rodičovstva platí rovnaká zásada logiky života. „Kto má rád deti, má rád život. Alebo aj opačne, kto má rád život, má rád deti.“ Ivan Štúr tvrdí, že stačí pekne žiť a dieťa sa pridá. Základom dobrej výchovy je radosť z blízkosti niekoho, komu môžeme darovať kus seba. Kontakt človeka s človekom je neoceniteľný. „Pokiaľ sa nezačnete starať o niekoho iného, nemôžete dozrieť. Človek dospieva k rodičovstvu aj v procese rodičovstva.“
Človek, ktorý sa cíti byť obklopený láskou, nepotrebuje žiadne recepty na šťastný život. Má ich totiž sám v sebe. Práve toto by sme podľa Ivana Štúra mali učiť naše deti. Sme tu preto, aby sme sa vzájomne dotvárali, práve to je spomínanou logikou života. „Prežívaný život sa nesmie dotýkať len našej hlavy, ale predovšetkým nášho srdca.“
Predsa len nám však Ivan Štúr ponúka recept, ktorý si nenárokuje byť ničím viac než dobrou radou. Všetko, čo pre dobrý život potrebujeme, je „kontakt s ľuďmi, nejakú činnosť a primeraný pohyb“. Je to tak krásne jednoduché a stručné, presne také, ako aj odpovede Ivana Štúra v knihe, ktorú držíme v rukách.
„Stručnosť je známka inteligencie. Som skôr lyrickým psychológom. Páči sa mi, keď sa niečo vyjadrí stručne.“ Nezostáva nič len súhlasiť. Nie všetky situácie vyžadujú nadbytok slov. Riaďme sa potrebami seba aj iných, ktoré sa vždy snažme podoprieť láskou a to je celé. Nie je dôležité, koľko otázok v knihe padne, ani akým témam sa venujú. Tiež mi neprídu podstatné konkrétne príklady z praxe, sú skôr osviežením. Hlavným je však naozaj príjemný pocit, ktorý v nás kniha zanechá. Pocit, že mi niekto opäť raz pripomenul čosi o živote, na čo sa často zabúda. Že je všetko tak krásne jednoduché a stačí tak málo: ak chceme žiť, musíme sa neustále „kývať“ vpred, neúnavne. Popritom ešte „ostať kritickým a rozmýšľať. To je v živote dôležité a mnohí to nevedia.“
