Máte chuť na trochu romantiky, veľa lásky, vášne a skvelý príbeh, ktorý sa číta sám? Máme tip na čarovné romantické rozprávanie z novej trilógie o troch princeznách, ktoré spojilo priateľstvo a podobný osud. Toto je príbeh Emmy, Princezná a gróf.
Keď princezná Emma z Rosewaldu, malého európskeho kráľovstva, dostane list od brata so správou, že jej dohodol sobáš, uvedomí si, že bezstarostné časy sú nenávratne preč a prichádzajú povinnosti. „Je čas zabudnúť na dievčenské sny,“ vraví svojim sestrám. „Sme princezné, narodili sme sa do privilégií a bohatstva. A to prináša aj záväzky. Snívala som o láske, ale povinnosť si splním.“
Emma má len osemnásť, budúceho ženícha v živote nevidela a jediné, po čom túži, je aspoň štipka dobrodružstva. Kým ju naveky uväznia v manželstve bez lásky, chce okúsiť ozajstný život, a tak utečie do Londýna...
„Ale sľúbte, že sa jedna druhej nestratíme z očí. Sľúbte mi, že zostaneme priateľkami, nech by sa dialo čokoľvek. Budeme sa navštevovať. Budeme si silou, útechou a nádejou...“
Bývalý námorný kapitán Nick Gregory zdedí po bratovej smrti grófsky titul, po ktorom nikdy netúžil. Život na súši mu nie je po chuti, ale len do chvíle, keď mu osud privedie do cesty záhadnú mladú krásku. Nick jej uverí, že je chudobná guvernantka, ktorá sa ocitla v ťažkostiach, a ponúkne jej ochranu a strechu nad hlavou...
Vychutnajte si novú historickú romanci Princezná a gróf z pera úspešnej a obľúbenej autorky Tracy Anne Warrenovej.
Ponúkame úryvok z novinky:
Škótska vysočina
September 1815
Jej kráľovská výsosť osemnásťročná princezná Emma z Rosewaldu neveriacky vytreštila oči. Prsty, v ktorých držala list napísaný na elegantnom smotanovom pergamene, mala zrazu ako ľad. Ešte šťastie, uvedomila si, že sedím. Skôr než rozlomila hrubú pečať z červeného vosku s bratovým kráľovským erbom, uvelebila sa v jednom z kresiel vo svojej izbičke vo veži. Inak sa jej podlomia nohy a ona capne na kamennú dlážku ako nedôstojná kopa sukní.
„No? Čo píše?“ vyzvedala jej priateľka Mercedes, sediaca oproti. K Emme jej slová doľahli ako z veľkej diaľky.
„Zjavne nič dobré,“ vyhlásila Ariadne, posledná z ich trojice. „Je biela ako stena, nevidíš?“ Vzala do dlaní Emmine ľadové ruky a začala ich trieť. List sa pod váhou ich spojených rúk trocha pokrčil. „Utekaj po vonné soli, Mercedes, inak nám tu zamdlie.“
Mercedes vstala. Sukňa denných šiat z ružového hodvábu sa jej v elegantných záhyboch zavlnila okolo štíhlych členkov. Emma, tenká ako vŕbový prútik, v kútiku srdca Mercedes ženské krivky závidela. A tak trocha aj tmavogaštanovú hrivu, ktorá sa pri Ariadniných červenkastých kučerách a jej vlastných zlatistých nápadne vynímala.
Emma si vyslobodila ruku. „Nie, zostaň tu, Mercedes,“ zastavila ju. „Nie som starena, nijaké soli nepotrebujem.“
Ariadne nesúhlasne zvraštila svetlé obočie a blysla zelenými očami za sklami hranatých okuliarov. „Ako by nie! Vyzeráš ako pred posledným vydýchnutím. Dones tie soli, Mercedes!“
„Nie!“ povedala Emma hlasom, v ktorom zavibrovali štyri storočia kráľovskej autority. „Nijaké soli nosiť nebudeš.“
„Ale…“ namietla Mercedes.
„Vieš, ako tie smrady neznášam,“ dodala Emma a pokrčila nos. „Bolo by to zbytočné… naozaj. Priznávam, na chvíľu ma to vzalo, ale už som v poriadku.“
Vystrčila bradu a zadívala sa do ustarostených očí dvoch mladých žien. Aj ony boli princezné a žili ďaleko od domova a na Akadémii grófky Hortenzie pre urodzené dámy si s ňou rozumeli lepšie než s ostatnými dievčatami, a tak sa z nich stal nerozlučný trojlístok.
Trocha sa spamätala a vrhla na ne úsmev, ktorý ich mal upokojiť. Aspoň v to dúfala.
„Tak to už konečne vysyp,“ posúrila ju stíšeným hlasom Mercedes. V čokoládovohnedých očiach sa jej zračilo znepokojenie. „Čo ti píše?“
Emma otvorila ústa, ale nezmohla sa na slovo, a tak im list mlčky podala.
Dve hlavy, jedna svetlovlasá, druhá tmavá, sa nad ním sklonili.
„Panebože… to hádam neurobí!“ zvolala Mercedes.
„Zdá sa, že už to urobil,“ odvrkla Ariadne opovržlivo, našpúlila krásne krojené ústa a prečítala si list ešte raz. „Tvoj brat sa mi nikdy nepozdával, Emma, a naozaj som sa snažila… A toto…“ štítivo chytila list medzi dva prsty ako smradľavý vecheť, „môj názor naňho nevylepší. Chladný ako psí ňufák, arogantný…“
„Vieš predsa, že Rupert je v poslednom čase pod veľkým tlakom,“ obhajovala ho Emma lojálne. „Viedenský kongres prekreslil takmer všetky hranice v Európe. Najmocnejšie krajiny chcú kontinent rozkúskovať tak, aby z toho mali čo najväčší osoh, a ostatných sa usilujú vyšachovať. Verím, že s tým súhlasil iba preto, aby zachoval nezávislosť Rosewaldu.“
Obanovala tie slová, len čo ich vypustila z úst, a najradšej by ich vzala späť, keď zbadala Ariadninu zblednutú tvár. Tá o prerozdeľovaní Európy vedela svoje. Najprv jej počas vojny zahynula celá rodina. A len pred pár týždňami sa dozvedela, že jej národ prestal existovať a územie bolo pripojené k inej krajine. Ariadne vtedy poznamenala, že odteraz je princeznou len podľa mena. Nezostala jej ani krajina, ani domov.
„Chápem princovo úsilie ubrániť a zachovať svoje kráľovstvo,“ prinútila sa k pokojnému tónu. „Ale za takúto cenu? Veď ťa chce vydať za muža trikrát staršieho ako ty!“
„Dvakrát,“ nesmelo ju opravila Mercedes. „Kráľ Otto má niečo pred štyridsiatkou, pokiaľ viem.“
Ariadne neelegantne odfrkla. Keby ju počula riaditeľka, iste by ju napomenula. „Dvakrát? Trikrát? Pre osemnásťročné dievča je v každom prípade pristarý. Tvoj brat mohol prísť na iné riešenie a nenútiť ťa z praktických dôvodov do dynastického sobáša.“
Emma vzala list Mercedes z ruky a pedantne ho zložila napoly. „Keby to bolo možné, iste by našiel iné východisko,“ povedala. „Rupert ma má rád.“ Zdalo sa, že sa o tom usiluje presvedčiť nielen priateľky, ale aj seba.
„Možno. Ale svoju krajinu má radšej,“ nedala sa Ariadne.
Emma sa nadýchla. „Otec je už starý, chorľavie. Rupert ho čoskoro vystrieda. Jednoducho robí, čo je jeho povinnosť.“
Trojica mladých princezien sa zamyslela nad Emminým osudom a v izbičke sa rozhostilo ticho.
„Predpokladám, že oznámenie o zásnubách na seba nedá dlho čakať,“ rezignovane podotkla Mercedes.
„Ako môžeš povedať niečo také, Mercedes?“ zhrozila sa Ariadne. „A čo jej city, tie do úvahy neberieš?“
„Má pravdu,“ odvetila Emma, skôr než Mercedes stačila otvoriť ústa a povedať niečo na svoju obhajobu. „Nemalo ma prekvapiť, že mi dohovorili sobáš. Takto sa to predsa robí, ak má človek v žilách kráľovskú krv.“
„Ale, Em…“ namietla Ariadne.
Emma sa usilovala nemyslieť na balvan, čo sa jej usadil na hrudi, a pokrútila hlavou. „Toto je život, nie jeden z tých sladkých románov od Minervy Pressovej, ktoré dievčatá pašujú do školy. Každá z nás sníva, že nájde dokonalú lásku, stretne galantného rytiera, ktorý si okamžite získa jej srdce, a ju od tej chvíle čaká život plný šťastia… Detinské fantázie. Iné dievčatá, dokonca aj aristokratky, môžu dúfať, že v manželstve nájdu aspoň náklonnosť, ak sa im pošťastí. Ale my si taký luxus nemôžeme dovoliť.“
„Nemali by sme sa vzdávať…“ rozhorčila sa Ariadne. „Sama vravíš, že sme v týchto výhodne dohodnutých sobášoch ako pešiaci na šachovnici.“
Emma na ňu skleslo pozrela, rezignácia sa jej rozliala v žilách ako olovo. „Je čas zabudnúť na dievčenské sny. Sme princezné, narodili sme sa do privilégií a bohatstva. A to prináša aj záväzky. Snívala som o láske, ale povinnosť si splním.“
„Bez najmenšieho protestu?“ užasla Ariadne.
„A načo by to bolo dobré? V konečnom dôsledku by som aj tak prehrala.“
„Možno som idealistka, nepopieram,“ vybuchla Ariadne, „… ale ak budeme mlčať, nikdy sa na veci nič nezmení.“
„Priveľa čítaš traktáty pani Wollstonecraftovej a jej podobných,“ podotkla Emma. Vedela, že priateľke sa podarilo prepašovať do zámku radikálnu ženskú literatúru, ktorú jej dáka spriaznená duša posielala zamaskovanú medzi suchopárnymi náboženskými knižkami.
„Tá ženská má šokujúcu odvahu,“ podotkla Mercedes. „Ja osobne by som to nedokázala.“
Ariadne na ňu vrhla pobavený pohľad. „Si oveľa odvážnejšia, než si myslíš. Len by si si musela dať trocha námahy.“
„Za hrdinku si tu ty, Arie,“ pokrútila hlavou Mercedes. „Ja sa nedokážem búriť proti vžitým pravidlám. Keby rodičia vedeli, o čom sa tu zhovárame…“ Viditeľne sa zachvela.
„O mojich ani nehovorím,“ pridala sa k nej Emma. „Až po mňa brat pošle koč, musím odísť.“
Mercedes zvesila kútiky úst a v očiach sa jej zaleskli slzy. Osušila si ich hodvábnou vreckovkou. „Rupert v liste píše, že tu bude už budúci týždeň. Musí to byť tak skoro?“
Emme opäť bolestivo zovrelo hruď. „Obávam sa, že áno.“ Premohol ju náhly príval sĺz. Predklonila sa, chytila dievčatá za ruky a pevne im ich stisla. „Sľúbte, že sa jedna druhej nestratíme z očí. Sľúbte mi, že zostaneme priateľkami, nech by sa dialo čokoľvek. Budeme sa navštevovať. Budeme si silou, útechou a nádejou.“
„Pravdaže budeme,“ zvolala Mercedes. „Neznesiem pomyslenie, že by som ťa mala stratiť, Em. A ty to predsa vieš.“
Ariadninou odpoveďou si Emma po predchádzajúcej potýčke nebola celkom istá, ale aj ona jej pevne opätovala stisk. „Máš moje čestné slovo,“ povedala. „My tri sme… a vždy budeme… najlepšie priateľky. Sestry spojené nie krvou, ale voľbou.“
„Sestry z vlastného rozhodnutia,“ sľúbili si slávnostne. „Navždy.“
