BRATISLAVA - Kniha tenká, šikovná, zdá sa byť vhodná na jedno dlhšie popoludnie. Avšak už po prvých prečítaných stránkach je čitateľovi viac než jasné, že opak je pravdou. Neľahko by sa mi úmyselne hľadal komplikovanejší príbeh na 110 stranách a verím, že aj keby som akokoľvek veľmi chcela, ťažko by sa niečo vyrovnalo tejto Nabokovej spletitosti.
Už samotná hlavná postava, Titus Osoba je kontroverzným hrdinom, čo je zobrazené hlavne v jeho čudesnom, osobitom a ťažko pochopiteľnom správaní. Navonok veľmi obyčajný muž po tridsiatke, živiaci sa editovaním kníh, je v skutočnosti veľmi tajuplná rozpoltená osoba, túžiaca po... po čom vlastne?
A to je hlavný problém Priezračných vecí. Všetko jednoduché je skomplikované, všetko, čo by malo byť jasné, sa stáva nezreteľným. Jeho štyri návštevy hotela vo Švajčiarsku, vzťah k otcovi, k vlastnej práci, k milenkám, k jedinej žene, ktorú kedy miloval – Armande Chamarovej, jej zavraždenie v epileptickom záchvate, či samotný Osobov postoj k následnému vyšetrovaniu a striedavému pobytu vo väznici a v psychiatrickej liečebni. To všetko je zahalené hmlistým oparom, cez ktorý sa dá dostať len pozorným čítaním medzi riadkami.
Dalo by sa však povedať, že táto malá knižočka je skôr filozofickým dielom než výpoveďou hlavnej postavy o svojom živote. Svedčí o tom i celkový štýl písania, v ktorom sa prelína vnímanie skutočnosti s minulosťou či realita so snom (čo je podnietené hlavne Osobovými sklonmi k námesačnosti), či samotný úvod do deja: „Keď sa sústredíme na dajaký hmotný predmet, bez ohľadu na jeho stav, už samotný akt zamerania pozornosti nás mimovoľne môže ponoriť do jeho minulosti. Začiatočníci sa musia naučiť kĺzať po povrchu hmoty, ak chcú, aby hmota ostala presne na úrovni danej chvíle. Priezračné veci, cez ktoré presvitá minulosť!“
Častokrát sa totiž môže stať, že sa čitateľ v množstve prekombinovaných a spletitých myšlienok stratí a ujde mu celkový zmysel autorových myšlienok. Avšak možno to je celá pointa tohto útleho diela.
Niekto sa doň ponorí a ešte na druhý deň bude myšlienkami pri otázke, čo tým chcel tento americký velikán ruského pôvodu vlastne povedať, iný si povie, že podobné knihy by sa mali nachádzať v oddelení filozofie, a tým ochrániť obyčajných ľudí pred ich kúpou, iní si všetku tú zložitosť a nepredvídateľnosť vysvetlia svojsky a priam odborne, a niektorí, ako ja, si jednoducho len položia otázku, či vôbec má zmysel zamýšľať sa nad niečím nezmyselným.
Nie vždy je totiž zložitosť štýlu zárukou pochopenia a veľkej výpovednej hodnoty. Možno len ja neviem čítať medzi riadkami, ale tento Nabokov, ako možno i väčšina jeho kníh, je skôr na zamyslenie, ako na oddychové čítanie pri šálke čaju v tomto októbrovom počasí.
