Pre mnohých je Austrália ďalekou exotikou. Austrálska autorka K. Freemanová ju dokáže nádherne a s láskou opísať. Tentoraz k protinožcom vložila silný príbeh plný lásky, nádeje a sily odpustenia. Potopená loď, ukrytý poklad, dom na pobreží, dobrodružstvo a romantika. Novinka Maják stratených nádejí sľubuje vynikajúce čítanie pre ženy, ktoré majú rady podobné romanticko-vzrušujúce knihy.
Isabella Winterbournová sa ani po rokoch nevie vyrovnať so stratou synčeka. Žije v manželstve bez lásky, už nevládze znášať panovačného manžela a jeho bezcitnú rodinu. Loď, ktorá vezie vzácny dar austrálskemu parlamentu, stroskotá pri pobreží Queenslandu a Isabella ako jediná prežije.
Brisbane, máj 1901
...na palube bol aj pán Arthur Winterbourne, starší syn nebohého lorda Winterbourna, známeho londýnskeho klenotníka. Pán Winterbourne s manželkou sprevádzali dar kráľovnej Viktórie novému austrálskemu parlamentu, ceremoniálne zlaté žezlo zdobené drahokamami, ktorého hodnota je nevyčísliteľná. Pán Percy Winterbourne, mladší syn lorda Winterbourna, hodlá vycestovať do Austrálie a osobne sa zapojiť do pátrania.
Čoskoro však Isabella zistí, že ani na tomto odľahlom mieste sa nedá uniknúť pred minulosťou.
Prenesme sa do roku 2011, vyše sto rokov od stroskotania lode. Libby Slaterová sa po smrti svojho milenca vracia z Paríža do rodného Lighthouse Bay po dlhých dvadsiatich rokoch. Dúfa, že sa jej podarí spamätať zo straty milovaného muža a začať odznova. Ibaže aj ona má minulosť, pred ktorou nie je ľahké ujsť...
Maják stratených nádejí približuje dve výnimočné ženy, ktoré delí celé storočie a predsa sú si neuveriteľne blízke. Obidve majú minulosť, pred ktorou je ťažké uniknúť...
„Freemenovej dojímavý príbeh ponúka obidvom hrdinkám jedinečnú šancu, ako oživiť svoje životy a začať odznova.“
Publishers Weekly
Začítajte sa do novinky Maják stratených nádejí:
1. KAPITOLA
2011
Libby sedela sama v zadnej časti malého farského kostola a oplakávala muža, ktorého dvanásť rokov milovala. Zhromaždilo sa tu asi osemdesiat ľudí, nikto ju však srdečne neobjal, nevenoval jej súcitný úsmev. Dokonca ani nevedeli, kto je. A ak aj vedeli, tvárili sa, že to nevedia.
Istým spôsobom jej odľahlo. Aspoň sa vyhla kradmým pohľadom a šuškaniu za zakrytými ústami. Na druhej strane si však uvedomila krutú pravdu. Nik ani len netušil, že muž, s ktorým sa dnes prišli navždy rozlúčiť, muž prekypujúci životnou energiou, ktorého pevné telo sa akýmsi zázrakom zmestilo do úzkej rakvy pred oltárom, bol najdôležitejším človekom v jej živote. Mark Winterbourne zomrel ako päťdesiatosemročný na mozgovú mŕtvicu. Trúchlila za ním manželka Emily a ich dve dospelé dcéry.
Libby netušila, ako sa má ma pohrebe správať tajná milenka zosnulého. Hoci jej od bolesti išlo srdce puknúť, usúdila, že najlepšie urobí, ak zostane ticho sedieť v zadnej lavici a premôže nutkanie vstať a zakričať: „Nikto z vás ho nemiloval tak veľmi ako ja!“
Dnes mala narodeniny. Štyridsať rokov.
Utrela si slzy. Bol chladný februárový deň a v kostýme sa triasla od zimy. Markovi by sa nepáčilo, čo mala dnes oblečené. Nikdy nemal rád, keď si obliekla elegantné šaty. Vravieval, že celé dni trávi s ľuďmi v oblekoch. Páčila sa mu v džínsoch, voľných šatách alebo nahá. Ale dnes si obliekla kostým, pretože bola presvedčená, že všetci budú bezchybne oblečení, a nechcela zbytočne vzbudzovať pozornosť. Spomenula si na deň, keď ho mala posledný raz na sebe. Mark jej povedal: „Radšej si obleč tú moju obľúbenú čipkovú blúzku.“ Myšlienka, že Mark ju už nikdy nebude kritizovať za to, čo má na sebe, ju zasiahla priamo do srdca. Už jej nikdy nič nepovie. Už nikdy neuvidí úsmev v jeho očiach. Už jej nikdy nestisne ruku, nepobozká ju, nepritiahne si k ju sebe...
Libby potlačila vzlyk. Nebolo by vhodné, ak by sa neznáma žena v zadnej lavici rozplakala a vyjavila dlho skrývané tajomstvo. Mark bol vždy neústupný. Nechcel ublížiť manželke a deťom. Vravel, že za nič nemôžu a nezaslúžia si trpieť. To oni dvaja musia niesť celé bremeno. A aké strašné bremeno to bolo. Dvanásť vyčerpávajúcich rokov v začarovanom kruhu medzi vzletnými nádejami a zadúšajúcim pocitom viny.
Libby sa započúvala do prvého prejavu a po chvíli usúdila, že nie je o jej Markovi. Zavrela oči a premýšľala, čo by asi povedala, keby mohla predniesť prejav ona.
Mark Winterbourne zomrel vo veku päťdesiatosem rokov, ale vôbec nebol typickým mužom v stredných rokoch. Bol to urastený muž s hustou hrivou na hlave. Vďaka zdravému životnému štýlu a pravidelnému behu na dlhé trate mal ploché brucho a svalnaté nohy. Bol milý, vtipný a cieľavedomý. Nikdy sa ničím nedal zastaviť. Prekonal detské choroby, dyslexiu a smrť otca, keď mal pätnásť. Aj po dvanástich rokoch som ním bola fascinovaná. Bol štedrý, nežný a láskavý. Bol tým najláskavejším človekom na svete.
Po lícach jej stekali horúce slzy. Otvorila oči a v prednej lavici zazrela Markovu manželku, ako so sklonenou hlavou vzlyká. Pristúpil k nej vikár a objal ju. Libby premohol pocit viny. Nemala sem chodiť.
Vlak cez Eurotunel do Paríža bol poloprázdny. Libby si položila tašku na vedľajšie sedadlo a ľahla si. Až teraz naplno pociťovala prázdnotu vo svojom srdci. Mark ležal v hrobe. Dva metre zeme delilo jej minulosť od budúcnosti. Pokúšala sa nemyslieť na veci, ktoré s Markom nestihli urobiť. Na veci, ktoré Mark chcel urobiť, ale ona odmietla. Na veci, ktoré bude musieť teraz robiť sama. Zrazu si začala zreteľne uvedomovať pominuteľnosť života. Vlak sa zľahka kolísal zo strany na stranu a Libby sa zhlboka nadýchla. Kým dýcha, musí žiť ďalej. Len ešte nevie ako.
„Máš ísť ihneď ku Claudette.“
Libby zdvihla zrak. Práve si rozväzovala šál a chystala sa zavesiť si kabelku na operadlo stoličky. Na rozdiel od vyblýskaných prijímacích priestorov kancelárie v sídle firmy Pierre-Louis Design pôsobili mdlo a nevýrazne. Libby celé dni navrhovala exkluzívne katalógy pre klenotnícke a módne domy na počítači s veľkou obrazovkou v malej kancelárii zariadenej jednoduchým sivým nábytkom. Celú budovu postupne renovovali, ale na túto časť sa akosi vždy pozabudlo.
„Prečo?“
Monique, Claudettina sekretárka, zažmurkala. „Neviem. Ale vravela, aby som ťa za ňou poslala, hneď ako prídeš.“
Libby si povzdychla. Ráno horko-ťažko vstala z postele. Nohy mala ako z olova. Posledných päť dní od Markovej smrti si vzala voľno kvôli chorobe. Ale toto bolo horšie ako choroba. Bolelo ju celé telo, od hlavy až po päty. A nikdy to neprejde. Už nikdy nebude schopná pracovať. „V poriadku,“ povedala. „Hneď som tam.“
Keď Libby prišla pred dvadsiatimi rokmi do Paríža, jej stredoškolská francúzština bola hrozná. Teraz síce hovorila po francúzsky plynule, dokonca aj rozmýšľala po francúzsky, ale angličtina jej stále chýbala. Chýbalo jej množstvo synoným, ktorými mohla vyjadriť jemné významové odtiene, chýbala jej možnosť radiť prídavné mená za sebou ako perly. Keď sa rozčúlila, francúzština jej začala unikať, a Claudette, jej šéfka, bola známa tým, že svojich podriadených rada rozčuľuje. Libby sa zmocnil nepokoj.
Šéfkinej kancelárii dominovali obrovské okná od podlahy až po strop, z ktorých bol nádherný výhľad na Seinu. Ale Claudette si naschvál postavila písací stôl tak, aby bola k oknám otočená chrbtom. To bola jediná zmena, ktorú urobila po svojom príchode pred ôsmimi mesiacmi, ale prezrádzala veľa o jej charaktere. Claudette tvrdila, že hľadieť von oknom je strata času, a uvoľnená atmosféra, ktorá tu vládla pred jej príchodom a ktorú si Libby tak veľmi cenila, sa postupne celkom vytratila.
„Ach, Libby,“ povedala Claudette a ukázala na stoličku vedľa stola. „Sadnite si. Musíme sa porozprávať.“
Libby si s búšiacim srdcom sadla. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla, prekrížila si nohy a čakala. Claudette na ňu chvíľu uprene hľadela ľadovými modrými očami. Cez otvorené okno bolo počuť ruch na dvoch mostoch vedúcich cez Ile Saint-Louis.
„Všetko najlepšie k narodeninám,“ povedala Claudette s meravým výrazom v tvári.
Libby to vyrazilo dych. „Ďakujem,“ odvetila.
Nastalo ticho. Claudette sa neusmiala.
„Môžem už odísť?“ spýtala sa Libby.
„Nejde mi do hlavy, prečo ste si vzali voľno práve vtedy, keď ste oslavovali štyridsiatku,“ pokračovala Claudette.
„Necítila som sa dobre.“
„Ale dnes vyzeráte výborne.“
Skutočne? „Asi preto, lebo som mala päť dní voľno.“
Claudette prižmúrila oči, oprela sa dozadu v kresle a začala sa pohrávať s ceruzkou. „Nezostáva mi nič iné, ako vám veriť. Ale neznášam, keď si niekto zo mňa robí blázna, Libby. Päť dní vášho voľna ma stojí veľa peňazí. Nerada by som si myslela, že ma využívate iba preto, lebo ste chceli osláviť okrúhle výročie.“
Keďže Claudette bola povestná takýmito narážkami, Libby sa nedala vyviesť z miery. „Ubezpečujem vás, že som bola skutočne chorá.“
„A napriek tomu vás včera popoludní Henri videl na nástupišti v Gare du Nord.“
„Vracala som sa z Londýna. Navštívila som tam špecialistu.“
„Špecialistu? A akého?“
Ale Libby nemienila ustúpiť. „Je to súkromné.“
Claudette sa zamračila. Libby potlačila pocit viny. Nevedela klamať, dokonca ani po dvanástich rokoch s Markom.
„Dobre teda, verím vám,“ vyhlásila Claudette a mykla plecom. „Ale nech sa to už viac neopakuje.“
„Hovorím pravdu,“ Libby opäť zaklamala.
Claudette nazrela do svojho diára. „Keď ste už tu, Libby... Dnes ráno som sa dozvedela, že Mark Winterbourne zomrel. Mali ste ho na starosti, však?“
Libby zovrelo srdce, ale navonok sa tvárila nezúčastnene. „Áno.“
„Mohli by ste zavolať do jeho kancelárie a zistiť, kto prevezme jeho funkciu? Boli našimi klientmi dvanásť rokov a nerada by som ich stratila. Katalóg firmy Winterbourne je jednou z našich najvýznamnejších produkcií.“
„Mám volať ešte dnes? Bežne podpisujeme zmluvy až v polovici roka.“
„Bude tam chaos. Je to ešte veľmi čerstvé. Nemôžeme riskovať, že zmluvu dostane iné štúdio.“ Claudette pokrútila hlavou. „Zomrel na mozgovú mŕtvicu,“ pokračovala. „Počula som, že to majú v génoch. Vraj nebol prvým Winterbournom, ktorý na to zomrel.“
Libby sa mykla. O tom nič nevedela. Napriek intímnostiam, ktoré spolu zdieľali, Mark pred ňou nikdy nespomenul, že má predispozíciu na mŕtvicu. Azda preto, aby ju chránil? Alebo preto, že bola iba jeho milenkou?
Claudette pokrčila plecami. „Taký je život. Ale my musíme dostať tú zmluvu. Zavolajte im ešte dnes.“
Keď sa Libby sa vrátila do svojej kancelárie, mala stiahnutý žalúdok. Ako môže vytočiť to známe číslo, a pritom vedieť, že Mark nezdvihne slúchadlo? Ako môže pokračovať v práci na katalógu s vedomím, že ho nebude plánovať spolu s Markom? Jej práca, kedysi sladké útočisko, kde bol kontakt s Markom povolený, zrazu stratila zmysel. Zostal iba sivý nábytok a vrtošivá šéfka. Sadla si a dlho civela na tmavú obrazovku. Dokonca ani nezapla počítač. Rozmýšľala, či je vôbec možné zotaviť sa z takejto obrovskej straty. Nakoniec vstala, vzala si kabelku, obliekla si kabát a bez slova vyšla z kancelárie.
Nebude volať do firmy Winterbourne. Namiesto toho zavolá sestre.
Libby sa usadila na gauči vo svojom prenajatom byte na ulici Villa Rémond a vyťukala známe, no takmer zabudnuté telefónne číslo, rozšírené o medzinárodné smerové čísla. Keď začula zvonenie, zadržala dych.
„Haló,“ ozval sa rozospatý hlas a Libby si až vtedy uvedomila, že celkom zabudla na časový posun.
Od rozpakov a pocitu viny celkom stratila reč a ticho sa nepríjemne predlžovalo.
„Haló, zopakovala Juliet s náznakom strachu v hlase.
Libby položila. Nič lepšie jej v tej chvíli nenapadlo. Čo vlastne čaká? Juliet určite nebude nadšená, keď sa dozvie, že má v úmysle vrátiť sa domov. Pri ich poslednom stretnutí jej povedala, aby sa domov už nikdy nevracala. A Libby jej sľúbila, že sa nikdy nevráti. Ten sľub dodržala celých dvadsať rokov.
Ale sľuby tínedžerov predsa nie sú niečím, čo treba dodržiavať celý život. Okrem toho má teraz dobrý dôvod vrátiť sa domov. V ušiach jej znel Markov hlas. Budeš maľovať. Budeme spolu hľadieť na more. A možno konečne vyriešime tú rodinnú záhadu. Jednoducho som ten dom musel kúpiť. Naše každoročné útočisko. Potom jej podal kľúče, o ktorých prisahala, že ich nikdy nepoužije, a vlastnícky list, o ktorom prisahala, že si ho nikdy neprečíta. Vždy keď sa chystal do Austrálie na nákup opálov, presviedčal ju, aby išla s ním. Ale Libby bola neoblomná. Keby ju Juliet videla s Markom... A keby Juliet povedala Markovi...
Obzerala sa po byte. Bol pridrahý, ale zostala v ňom, lebo Mark chcel, aby bývala v centre. So zatajeným dychom hľadela na dvere do kúpeľne s nádejou, že o chvíľu z nich vyjde Mark, vysoký a urastený, s kučerami čiernych vlasov nad ušami, oblečený iba v boxerkách a modrom hodvábnom župane. Usmeje sa na ňu, dotkne sa jej vlasov a bude prekypovať energiou. Ale čakala márne. Mark z nich už nikdy nevyjde.
Juliet vie, čo takáto strata znamená.
Ich spoločná obľúbená kaviareň bola na Boulevard Saint-Germain. Interiér bol zariadený v štýle art deco a od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia zostal takmer nezmenený. Vždy sedeli vonku na terase, pri stole naľavo odo dverí. Marka vždy poriadne rozčúlilo, keď bol ich stôl obsadený. Vždy mal so sebou výtlačok The Guardian, ktorý si kúpil v stánku so zahraničnou tlačou, ale niekedy si ho sám priniesol z Londýna.
Dnes prišla Libby do kaviarne sama. Položila zložený výtlačok The Guardian na Markovo miesto a objednala ako zvyčajne: café au lait pre seba a espresso preňho. Kým čakala na kávu, kochala sa známym pohľadom na krémové neoklasicistické budovy na Rue Saint-Benoît. Pozorovala rušnú ulicu, chodcov v tmavých plášťoch, pučiace stromy nad hlavou. Nasávala vôňu Paríža - výfukové plyny, rezané ľalie, dážď na chodníku – a nevedela si predstaviť, že toto všetko onedlho opustí. V práci pre ňu usporiadali rozlúčkový večierok, ale mala pocit, akoby bol pre niekoho iného – pre šťastnú, nekonfliktnú ženu bez temnej minulosti a so žiarivou budúcnosťou.
„Čakáte na priateľa?“ spýtala sa čašníčka a položila Markovo espresso vedľa novín.
Libby sa silene usmiala, ale srdce jej krvácalo. Nie, on už nikdy nepríde. Popíjala kávu a Markovo espresso pomaly chladlo v jarnom ráne. Zavrela oči a v duchu sa s ním rozprávala ako zvyčajne.
„Aká bola cesta?“ spýtala sa.
„Dobrá,“ odpovedal. „Vo vlaku som toho veľa stihol.“
„Mal si plno práce?“
„Ako vždy.“ Jemne sa usmial, potom poklepal po novinách, čo znamenalo, aby ho nechala čítať.
Libby otvorila oči. Nad hlavou jej viseli sivé oblaky a vo vzduchu bolo cítiť vlhký chlad. Lietadlo jej letí o tri hodiny. V srdci cítila neznesiteľnú bolesť. Všetko ju bolelo. Pomaly dopila kávu. Naposledy. Vzala si kabelku a vstala. Naposledy. Keď odchádzala, začalo mrholiť. Obzrela sa. Markova káva zostala nedotknutá na stole a jeho noviny sa trepotali vo vetre.
„Zbohom,“ šepla, zanechávajúc Paríž a Marka za sebou.
Kniha Maják stratených nádejí sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
