Katarína Nádaská (1967) vyštudovala etnológiu, históriu a religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa popularizácii vedy, najmä histórii každodennosti, tradícií a zvykov v slovenskej ľudovej kultúre. V roku 2012 zaujala knihou Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch. V septembri jej v rovnakom vydavateľstve Fortuna Libri vyšli ďalšie dve publikácie s tematikou ľudových zvykov a tradícií: Čím žila slovenská rodina a Čary a veštby – mágia v ľudovej kultúre Slovenska.
Dlhé roky sa venujete výskumu ľudových zvykov a tradícií. Kde hľadáte ich korene?
Zdá sa mi užitočné poznať našu slovenskú minulosť, ľudovú kultúru, tradície. To všetko je naším národným duchovným pokladom, na ktorý môžeme byť právom hrdí, preto sa snažím pokračovať v práci mojich starších kolegov a zbierať a rekonštruovať staré zvyky a obrady, aby sa zachovali nielen v pamäti a mysliach ľudí, ale i na „papieri“ pre mladšie generácie. V mojom prípade platí, že profesia je mi aj záľubou. Mám to šťastie, že môžem chodiť po Slovensku na výskumy a zozbieraný materiál porovnávať so starším materiálom uloženým v archívoch vedeckých ustanovizní, ako je Ústav etnológie SAV. Dôležité je však i štúdium prameňov, napríklad kroník miest a obcí Slovenska. Zo získaných informácií sa potom dajú dnes často už neexistujúce, zaniknuté zvyky a rituály zrekonštruovať do podoby, v akej sa kedysi praktizovali.
Dominuje u vás práca v teréne? Musí to byť nesmierne vzrušujúce...
Máte pravdu – práca v teréne je priam detektívna práca, keď sa predo mnou krôčik po krôčiku otvára neskutočne pestrá mozaika obradu, o ktorom som dovtedy vedela len z teórie, a naraz mi moji respondenti postupne odkrývajú jeho priebeh a kontexty. Veľmi si vážim ľudí, ktorí si nájdu čas na stretnutie a rozhovor, mnohokrát sa dozviem priam fascinujúce životné príbehy a osudy ľudí, rodín či celých generácií. Často využívam aj metódu tzv. „zúčastneného pozorovania“ v teréne, keď som ako bádateľka prítomná na živote obyvateľov obce. Čím viac a dlhšie sa v skúmanej obci pohybujem, tým viac materiálu môžem získať. Práca v teréne sa vždy kombinuje so štúdiom prameňov (archívov, kroník) a, samozrejme, štúdiom literatúry.
Niektoré zvyky sú už dávno zabudnuté, iné naopak pribúdajú. Existuje aj v tejto oblasti niečo ako „trend“ či vplyv marketingu? Môžeme sa napríklad obávať, že o niekoľko desaťročí nebude symbolom vianočných sviatkoch stromček alebo že na Veľkú noc zanikne polievačka a šibačka?
Áno, je pravda, že niektoré zo zvykov už vo svojom prirodzenom prostredí úplne zanikli a lokálpatrioti sa ich snažia obnoviť aspoň v rámci folklórnych skupín, ktoré v súčasnosti nájdeme takmer v každej obci. Aj na Slovensku sa miešajú kultúry, je tu veľa ľudí, ktorí vyznávajú islam či iné alternatívne náboženstvá, na určitú skupinu ľudí má vplyv reklama a marketing a podsúvanie tzv. „komerčných“ sviatkov či postavičiek. Vianoce sa stávajú komerčným sviatkom, pri ktorom reklama kladie dôraz len na konzumnú hojnosť jedál a darčekov, ale je to najmä duchovný sviatok, tak ako bol duchovným sviatkom pre starých Slovanov aj zimný slnovrat. A či zanikne šibačka alebo vianočný stromček? Je ťažké prognózovať, čo bude o 200 rokov, ale ak vychádzame z premisy, že sviatky, obrady a rituály patria k najstabilnejším faktorom v rámci tradičnej kultúry, máme šancu, že budú existovať aj v budúcnosti, otázna je však ich podoba a to, či budú ľudia vedieť, prečo sa tento zvyk robí.
Koncom septembra vám vyšli až dve mimoriadne zaujímavé publikácie – Čím žila slovenská rodina (Rodinné tradície a slávnosti v našej ľudovej kultúre) a Čary a veštby – mágia v ľudovej kultúre Slovenska. Spolu ide o takmer 450 strán odborného textu. Aký dlhý čas ste strávili ich písaním a najmä zabezpečovaním podkladov?
Teoretická príprava na písanie bola dlhá. Materiál som zhromažďovala viac ako 15 rokov, a keďže sa neživím knižnou tvorbou, na samotné písanie som využívala najmä svoj voľný čas. Našťastie, keďže roky pracujem ako vedecká pracovníčka, mám v sebe už zakódovanú sebadisciplínu, pretože písanie je presne o tom – cielene sa sústrediť. Snažím sa písať pravidelne každý deň asi 2 – 3 hodiny. Sústredenosť, vytrvalosť a trpezlivosť sú základné elementy pri písaní odborného textu. Tvorba jednej knižky mi trvá zhruba 6 – 7 mesiacov, podľa toho, koľko mám materiálu, ktorý chcem použiť, a nakoľko ho mám spracovaný. Samozrejme, keby som nemala tolerantnú rodinu, bolo by to oveľa ťažšie, ale keď som vo fáze písania, mám doma o všetko postarané – od prania a žehlenia bielizne až po varenie a pečenie, takže veľká vďaka patrí najmä mojej rodine.
Čo môžu čitatelia očakávať od knihy Čím žila slovenská rodina? Nadväzuje na vašu monografiu Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch z roku 2012?
Kniha Čím žila slovenská rodina poskytuje širokej čitateľskej obci akéhosi sprievodcu rodinnými udalosťami v minulosti. Začína sa ženským obdobím gravidity, pokračuje pôrodom, cez detstvo, dospievanie, mládenecký a dievocký život, mapuje slovenskú svadbu, jeseň života a smrť. Každé z týchto období je niečím významné, ku každému sa viaže množstvo zvykov, ktoré sa v minulosti vykonávali. Dá sa povedať, že ide o voľné pokračovanie knihy Slovenský rok, pretože výročné zvyky boli prepojené s rodinnými zvykmi a rodina, jej život a dianie v nej formovali celú spoločnosť a kultúru, tak ako spoločnosť a kultúra formovala rodinu, vzťahy medzi jej členmi a generáciami.
Jana Túry Kopčová
Foto Robert Hüttner
Informácie o nových knihách hľadajte v Knižnej revue 21 (15. októbra)!
-Reklamná správa-
