Možno to poznáte – máte dôležitý telefonát, chcete si v pokoji prečítať knihu, práve varíte, a v tej chvíli vás začne „otravovať“ vaše dieťa. Väčšinou s nepodstatnými vecami, ktoré by počkali pár minút. Nedopusťte to! Dieťa sa nestane trpezlivým zo dňa na deň, preto ho to musíte naučiť. Učiť deti „počkať“ je súčasťou francúzskej éducation. Francúzi týmto slovom označujú nepretržitý proces učenia nových schopností a hodnôt. 100 trikov francúzskej výchovy ponúka americká novinárka Pamela Druckerman, autorka bestselleru A dosť!
Pamela pokračuje v odkrývaní tajomstiev francúzskej výchovy v novinke Dieťa... A čo teraz?! Tentoraz vydestilovala tie najhlavnejšie a najcharakteristickejšie metódy, ktoré sa naučila od francúzskych rodičov a odborníkov. Nemusíte žiť v Paríži, aby ste ich mohli uplatňovať. Dokonca ani nemusíte obľubovať syr.
Schopnosť Francúzov dostať svoje deti z rámca „detského menu“ je pozoruhodná. Francúzi v prvom rade veria, že najlepšie výchovu zvládnete, ak ste sami v pohode a spokojní. A absolútne skvelé je to, že vo výchove nie ste sami. Vo Francúzsku za vami stojí celý národ, ktorý sa zároveň s vami pokúša nasledovať rovnaké výchovné princípy. Je to ako akési obrovské celonárodné materské centrum, kde ste so všetkými ostatnými na rovnakej vlnovej dĺžke. Príďte medzi nás. Budete nadšení.
Dôvod, prečo je francúzska výchova relevantná, je jednoduchý. Predstavuje prakticky zrkadlový obraz toho, čo sa deje v Amerike. Američania si myslia, že u detí treba rozvíjať poznávacie schopnosti, napríklad čítať, a to čo najskôr, najlepšie už v škôlke. Francúzi sa v predškolskom veku sústreďujú na oveľa jednoduchšie zručnosti – schopnosť existovať v kolektíve a empatiu.
Ponúkame vám 3 triky z novinky Dieťa... A čo teraz?!
Hysterické záchvaty riešte s nadhľadom
Francúzskych rodičov detské hysterické záchvaty stresujú a vyvádzajú z rovnováhy rovnako ako nás ostatných. Nemajú žiaden magický recept, aby zlostné dieťa prestalo vrieskať. Ale vo všeobecnosti sa zhodnú v jednom: neprimeraným požiadavkám sa netreba podvoľovať. („V žiadnom prípade neustupovať,“ povedal mi jeden otecko.) Hysterický záchvat pravidlá nemení.
Neznamená to, že by ste mali ostať celkom chladní. Francúzski rodičia sa bez hanby deťom priznajú, že aj oni sa hnevajú, ak niečo nemôžu mať, alebo niečo robiť. Rozzúrenému dieťaťu prejavia súcit a sympatiu („Kto by nechcel pred obedom sladké oblátky?“) a nechajú deti, aby vyjadrili nesúhlas. Niektorí rodičia sa následne dieťaťa spýtajú, či má nejaký nápad, ako situáciu vyriešiť, bez toho aby sa porušili pravidlá a zásady. Ak sa dieťa dokáže dostatočne upokojiť, aby dokázalo súvislo rozprávať, obyčajne samo navrhne nejakú formu kompromisu – napríklad, že sladkú oblátku zje po obede.
V krízovej situácií sa niekedy oplatí dať deťom autonómiu – môže ich to upokojiť a rýchlo zmeniť náladu. Nechajte dieťa, aby vám pomohlo uvariť večeru a prišlo s vlastnými nápadmi, ako ju vylepšiť. Nechajte ho, nech si samo naloží tanier. Nalaďte sa na jeho vlnovú dĺžku. A nečakajte, že príliš unavené dieťa s vami pôjde dobrovoľne nakupovať do potravín alebo na večeru do reštaurácie.
Ak k záchvatu zlosti dôjde doma a trvá príliš dlho, Francúzi obyčajne pošlú deti do detskej izby a prikážu, aby tam ostali, kým sa neupokoja. „Si príliš hlučný. Choď vrieskať do svojej izby!“ povie moja francúzska priateľka. Zároveň si však uvedomuje, že tým svoje päťročné dieťa ešte väčšmi nahnevá. „Obyčajne odíde do detskej, buchne dverami, chvíľu tam reve a potom príde za nami a urobí, čo od neho chceme,“ tvrdí. Ak dieťa dokáže vyjsť z detskej izby pokojnejšie a rodičia ho za to pochvália, obyčajne sa kríza rýchlo vyrieši a všetci sa môžu pohnúť ďalej.
Povedané v skratke, zachovajte rozvahu, prejavte sympatiu a neustupujte!
Nerobte rozhodcu
Francúzskym výchovným ideálom je nezasahovať za každú cenu do detských sporov – súrodeneckých, medzi kamarátmi či s nováčikom na pieskovisku. Náš známy – otec päť ročných dvojičiek mi prezradil, že keď sa hádajú, žiada od nich, aby navrhli riešenie. (Obyčajne prídu s niečím, čo kedysi vymyslel on.)
Francúzski učitelia sa usilujú nemiešať sa medzi deti počas prestávok, aby im dopriali prepotrebnú dávku slobody („Keby sme neustále vstupovali do všetkého, čo robia, preskočilo by im,“ vysvetlila mi jedna učiteľka v jasliach.)
Francúzski odborníci na výchovu vysvetľujú, že súrodeneckej rivalite sa jednoducho nedá vyhnúť a narodenie súrodenca je pre staršie dieťa vždy úprimný šok. V druhom prípade –
„Musíte staršie dieťa utešiť, ubezpečiť ho o svojej láske a pomôcť mu, aby sa slobodne vyjadrilo. Opakujte, že mu rozumiete, chápete jeho frustráciu, napätie, smútok aj žiarlivosť. Ukážte mu, že tieto pocity sú celkom prirodzené,“ dočítala som sa v jednej francúzskej výchovnej príručke.
Prestaňte sa sústavne strachovať
Aj francúzski rodičia sa obávajú alergií, pedofilov a úpalu. A robia rozumné opatrenia. Na druhej strane, nie sú posadnutí najhoršími možnými scenármi. Namiesto toho, aby sa vnútorne neustále zožierali obavami, Francúzi veria, že s deťmi treba o nebezpečenstvách otvorene hovoriť a treba ich naučiť, ako sa chrániť. Francúzski experti sú presvedčení, už ročné dieťa je schopné pochopiť, že existujú autá a môžu byť nebezpečné, preto nesmie samo vstupovať do cesty.
Chrániť dieťa pred nebezpečenstvom je jedna vec, celkom ho odstrihnúť od sveta vec druhá. Uvedomte si, že dieťa nadobúda istotu a sebavedomie len tak, že prekonáva ťažkosti a spolieha sa na vlastné schopnosti. Jeden francúzsky spisovateľ veľmi správne varuje: „Ak dieťa vyrastá bez rizík , riskujete, že nikdy nevyrastie.“
Pozor na pochvaly (všetkého veľa škodí)
Jedna francúzska mamička mi vysvetlila, že namiesto toho, aby zakričala Bravo!, vždy keď sa jej päťročnému dieťaťu niečo poradí, spýta sa: „Si na seba pyšný?“ Tak ako väčšina francúzskych rodičov, aj ona je presvedčená, že sebavedomie detí sa nebuduje tým, že rodičia dieťaťu dokola opakujú, aké je skvelé a výnimočné. Sebavedomie sa buduje tak, že dieťa samostatne skúša stále nové a nové veci a robí ich dobre. Naopak, ak dieťa príliš často a neoprávnene chválite, škodíte mu. Môže sa napríklad podvedome obávať, aby neprišlo o svoju vysokú pozíciu vo vašich očiach a radšej nebude riskovať skúšať niečo nové, nepoznané. Alebo sa bude snažiť len potiaľ, pokiaľ ste tam a kričíte „Supeeeeer“, ako náhle nie ste v dohľade, stratí motiváciu.
Samozrejme, že deti potrebujú vaše povzbudenie (a v žiadnom prípade ich nesmiete podceňovať), akurát to nemusíte preháňať.
