Kultúra nie je na príťaž

Ako funguje systém tvorivých pobytových štipendií pre autorov?

Systém tzv. spisovateľských penziónov, alebo, ako ho nazývajú v zahraničí, spisovateľských kolónií, funguje po celom svete. Najstaršie zariadenie Yaddo v USA je z roku 1900 a doteraz tam absolvovalo štipendijný pobyt viac ako 6000 autorov. Ja som bol na takomto pobyte v USA trikrát – prvý raz cez International Writing Programme v Iowe, druhýkrát v Ledig House v štáte New York a do tretice na univerzite UI Norman v Oklahome. Okrem toho na ostrove Paros v Grécku, v Sičeve v Srbsku, v kolónii Mojácar v Španielsku a vo švajčiarskom Lavigny. Dĺžka pobytu môže byť od jedného do troch mesiacov, výnimočne až pol roka či rok, štipendium hradí autorovi výdavky na ubytovanie a stravu, doprava je na vlastné náklady. Na Slovensku má autor nárok na 21 dní tvorivého štipendia do roka, ale pobyty nie sú určené len pre spisovateľov, môžu o ne požiadať aj novinári, herci, dramatickí umelci, televízni a filmoví tvorcovia, vedci, prekladatelia...

Koľko takýchto zariadení je u nás pre autorov k dispozícii?

Literárny fond má na Slovensku dve tvorivo-rekreačné zariadenia: Domov Ivana Stodolu v Piešťanoch a Domov slovenských spisovateľov v Tatrách na Peknej vyhliadke. Tretím bol kaštieľ v Budmericiach, ktorý je momentálne zatvorený. Tieto zariadenia boli veľmi dobre obsadzované do roku 1989, potom nastal obrovský boom zahraničnej knižnej produkcie a slovenskí vydavatelia nemali záujem vydávať domáce tituly. Počas posledných dvoch-troch rokov sa to zase mení k lepšiemu, pretože aj čitatelia sa oveľa viac zaujímajú o slovenských autorov. Bohužiaľ, pri nedávnom pobyte som narazil na nový problém – dokáže sa naň preháčkovať aj pseudo-autor, ktorý si nechá hovoriť prezident, a jeho hlavnou tvorivou činnosťou je prepašovanie manželky, ktorá tam nemá čo robiť a ruší ostatných. Ale to sa stáva, že do arény sa okrem býkov občas dostanú aj volky...

Absolvovali ste viacero tvorivých pobytov na Slovensku aj v zahraničí. V čom spočívajú najzásadnejšie rozdiely medzi nimi?

Zahraničné pobyty sú oveľa veľkorysejšie, lebo status spisovateľa je tam úplne iný: ste uznávaný, rešpektovaný, nevidíte tam tú podivuhodnú, čudnú zášť voči tvorivým ľuďom, ktorá je absurdná a vôbec ju nechápem. Napríklad v Ledig House v USA sme okrem iného mali k dispozícii auto, tenisový kurt a plavecký bazén. Tenisové kurty zadarmo boli aj v Iowa City. Vo Švajčiarsku boli zasa k dispozícii bicykle. Veď, keď sedíte už tretí alebo štvrtý deň nad rukopisom, nevyhnutne si musíte nejakým spôsobom prevetrať hlavu, prísť na iné myšlienky. V zahraničí sa okrem toho organizujú čítačky, prezentácie pre miestnych obyvateľov, takže aj s nimi komunikujete a oni si vás vážia. U nás, žiaľ, pracujú niektorí novinári za podpory zmienených zúfalcov na vytváraní averzie voči spisovateľom z nevedomosti a z veľkej hlúposti.

Ako sa bežný slovenský autor môže dostať na štipendijný pobyt do zahraničia?

Pobyty v zahraničí sú avizované na webových stránkach inštitúcií, ktoré ich ponúkajú, stačí zadať do vyhľadávania „writers‘ colony“ alebo „writers‘ pension“. Funguje, samozrejme, aj výmena informácií medzi spisovateľmi, ktorí sa na takýchto pobytoch zoznámili. Keď sa chcete uchádzať o štipendium, treba vyplniť prihlášku a organizátori potom vyhodnotia, či ste vhodný kandidát. Pri mojom prvom pokuse prihlásiť sa do Yaddo ma milo prekvapili: odpísali mi, že ma, bohužiaľ, nevybrali, ale zároveň vyzvali, aby som sa nezabudol prihlásiť znovu, lebo komisie sa menia. V USA je asi 80 pobytových štipendií, funguje to aj tak, že keď sa chce nejaké menšie mestečko zviditeľniť, otvorí takýto penzión, ale špeciálne určený pre jedného, maximálne dvoch autorov. Podmienkou je, aby bol autor ochotný pracovať s danou komunitou ľudí, čiže organizovať pre nich besedy, čítačky, prednášky... Existujú aj špecializované časopisy, napríklad v USA sú dva, v ktorých na 100 stranách každý mesiac vychádza prehľad, kde sú aké štipendiá, kam sa dá ísť... Koluje dokonca anekdota o jednom dosť známom spisovateľovi, ktorý takto na rôznych tvorivých pobytoch strávil vraj polovicu svojho života. A najpodstatnejšie je, že mu to nikto nezávidel!

Komu by ste najviac odporúčali takéto pobyty?

Najmä mladým autorom počas štúdia alebo krátko po ňom. Je to pre nich naozaj úžasná príležitosť. Napríklad na International Writing Programme sa nás stretlo 32 autorov z 30 krajín sveta. Bol to bezpochyby zážitok na celý život. A medzinárodné kontakty sú dôležité aj preto, aby človek zistil, že literatúra sa trápi rovnako všade vo svete. V USA síce vychádza viac ako milión titulov ročne, ale len 5% z nich v náklade nad 5 000 výtlačkov. Okrem toho človek vidí, čo všetko sa dá s literatúrou robiť, ak je na to vôľa a prostriedky. Napríklad vo francúzskom meste Cognac organizujú s pomocou najslávnejších koňakových firiem literárny salón, v Nórsku zrealizovali nápad špeciálneho literárneho vagóna, po Stockholme zasa jazdil básnický autobus... Celý problém spočíva v tom, že my Slováci sme sa dostali do slobodného sveta zrejme nepripravení na to, že vyspelejšie národy už dávno nepovažujú kultúru za príťaž, ale, naopak, za niečo, čo štát pozdvihuje. U nás, bohužiaľ, vznikla akási falošná predstava o spisovateľoch takmer ako o darmožráčoch. Je to naozaj veľmi ťažký boj s podivuhodným spiatočníctvom. Kritici Budmeríc a Literárneho fondu sa tvária, že boria „komunistické prežitky“, a pritom o rovnakej podpore literárnej tvorby vo svete, kde komunizmus nikdy nemali, nevedia zrejme nič. V skutočnosti si adoptovali staré myslenie predpokladajúce, že spisovateľ „len“ píše. Je veľmi smutné, keď si predstavíte, že ste pozývaný do zahraničia s najväčšou úctou (a teraz nemyslím len na seba, ale na väčšinu našich autorov), a doma sa musíte boriť s takýmito prekážkami.

 

Katarína Zitová

 

Rozhovory a informácie o knihách nájdete v Knižnej revue 16/17 (vychádza 6. augusta)!

 

 

-reklamná správa-