Básnik, prozaik a publicista Miroslav Bielik (1949) pracoval od roku 1973 v Matici slovenskej ako bibliograf, vedecký tajomník či riaditeľ Slovenskej národnej knižnice. V roku 2013 sa stal predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Je autorom básnických zbierok a prozaických kníh. Nedávno vydal prvú časť dilógie Kaleidoskopis s podtitulom Záplava ne/skutočnosti (Matica slovenská), v ktorej šiestimi románovými novelami nadväzuje na predchádzajúci Benátsky diptych. Vyrovnáva sa v nej s postmoderným svetom a možnosťami jeho literárneho stvárnenia.
Tvoja profesionálna dráha sa vyznačuje mimoriadnou nefluktuačnosťou. Zdá sa, že si si to vynahradil v literatúre: jednak si dokonca štvordomý autor (poézia, próza, literatúra faktu, publicistika), jednak je tvoja tvorba plná nesústredeného pohybu po našom zakrivenom svete. Akoby si stále čosi hľadal, vopred vediac, že s rozumom a stálosťou ďaleko nezájdeš...
Profesionálna dráha iste veľa napovedá o vernosti k inštitúcii a programom, ktoré sú pre slovenskú kultúru a osobitne literatúru nevyhnutné. Aj keď som publikoval v Slovenských pohľadoch veľmi mladý, po ukončení štúdií som sa na dlhé desaťročia upísal národnej bibliografii, výskumu v knižnej kultúre, knihovede a viedol som v týchto sférach vrcholné národné inštitúcie. Tvorba u mňa dlho zrela. Poznajúc dôverne a dôkladne svet literatúry, držiac sa Švantnerovej tézy „spisovateľ má viac premýšľať ako písať“ a Kraskovho kréda „nechcem znieť jak zvon z olova / nehromadím hluché slová“, som sa neuchádzal o literárnu prezentáciu v rozporuplných 70. – 80. rokoch minulého storočia. O to intenzívnejšie som spoznával domáce i inonárodné literárne smerovania. Áno, stále som hľadal, hľadám a budem hľadať tajomstvá skutočnosti/neskutočnosti v najrozmanitejších aspektoch, vrátane filozofie mysle. Nemožno sa nepýtať, „kde je dnes / aspoň jeden pevný / bod sveta?“ a či sa zmenilo po storočí videnie W. B. Yeatsa: „Stred povolil a svet sa rozsýpa, / bezzákonitosť zmocňuje sa zeme.“ Hľadám okrem iného východiská z postmodernej krajiny plnej zradných miest (priepadlísk, zrkadlenia barín – ako o tom presne hovorí český filozof a literárny vedec Michael Hauser). Učiteľa a sprievodcu na tejto ceste poznania, žiaľ, už nemám (V. Marčoka), ešteže sú tu jeho spolupútnici (P. Liba, V. Petrík, V. Šabík), vo Vojvodine silná škola (S. Boldocký, M. Harpáň a najmä V. Hronec) a vari aj ich noví, mladí nasledovníci. S rozumom je to horšie ako s vernosťou. Vernosť programu, zmyslu života, žene... je osvedčená, vernosť inštitúciám je zradná a spravidla s trpkým poznaním (aj v mojom prípade). Vernosť však môže, ba musí existovať aj v neistom svete 21. storočia, ktoré je podľa všetkých znakov doby storočím rozumu. Veď aj viera sa už vykladá rozumom a korešponduje s filozofiou mysle. Napriek tomu si stále myslím, že staronová dilema skrytá v slove hmota, v hmote slova je neriešiteľná bez nových revolučných vedeckých poznatkov, na ktoré pri všetkej úcte k čiastkovým výsledkom márne čakáme. Kde je Einstein 21. storočia?
To vysvetľuje aj tvoje odskoky od poézie k próze?
Áno, začiatkom 21. storočia som chtiac-nechtiac, možno väčšmi poznaním ako intuíciou, vkročil do rozčerených vôd poézie a filozofie mysle. A hneď v prvej zbierke som pokorne priznal Milanovi Rúfusovi: „Majster, idem ako slepá baba / cez tú zarúbanú horu. / Vravíte však iste: / Kam rozum nemôže, / tam pošle metaforu.“ A keďže Marčokovu dilemu „Na román si treba nažiť / Báseň tým môžeš / i zabiť“ som riešil s presvedčením, že „svet unavený je už zo slov / a neverí rýmu / Múdrosťou si len myslíš / že ho zmeníš“, neodskočil som, len som sa ponoril do epického sveta Skutočnosti – Neskutočností...
Kto teda rozpráva román a kto tvaruje báseň? A kto ich píše? A čo ho do toho núti? A akú úlohu v tom hrajú tvoji Goetheovia, Rilkeovia, Kollárovia, Švantnerovia, Hronskí, Hroncovia, Marčokovia a ďalší? Dá sa vôbec o tom rozprávať bez irónie?
Kto hovorí v mojich prózach (i keď dôležitejšie je, čo hovorí), som odkryl v novej knihe románových noviel Kaleidoskopis hneď v úvode (Pisár, píš!, kde malé „p“ je šifrou) a v záverečnom Mnohorečení. Tam je povedané všetko o autorovi, o tom, ako si podávam ruky s tým, kto hovorí (bol som zároveň tým istým, ku ktorému sa hovorí), ako to odpisujem a prepisujem od múdrejších... Som teda raz rozprávajúcim, inokedy prepisujúcim, často odpisujúcim, spisujúcim i odpisovaným. Kocúr v myšej diere, baran vo vlčej koži alebo... Nakoniec som sa priznal v druhej časti Benátskeho diptychu citátom Jana Zrzavého: „Z čeho vytvoříš své dílo? Ze svého života, neboť nic jiného nemůžeš znát a nic jiného nemáš.“ Nemôžem povedať nič múdrejšie – a to bez akejkoľvek irónie –, ako povedal nebohý Mikuláš Kováč (v máji si pripomenieme jeho nedožité 80. narodeniny) v neuveriteľne aktuálnych, doteraz nepublikovaných veršoch z pozostalosti, lebo všetci uvedení velikáni a ďalší reálni v mojom neskutočnom epickom svete – „Všetci ste prítomní v mojom srdci.“
Dospel si teda do štádia, keď je nevyhnutné reflektovať výzvy postmodernej literatúry a postmoderného sveta. Sú to pre teba len výzvy, alebo skutočnosti/neskutočnosti formujúce nielen tvoj rozmarný spôsob písania, ale aj čosi podstatnejšie, čo by sa dalo možno nazvať posolstvom pre ďalšie generácie hľadačov? Existujú aj nejaké priame väzby medzi tvojou literárnou postavou pisára a literátom Bielikom, ktorý má vlastne dve mená (Miro, Miroslav) a tri bydliská (Bratislava, Martin a rodné Pohronie)?
Nová kniha Kaleidoskopis, prvá kniha dilógie Záplava ne/skutočnosti, je zasvätená úskaliam a východiskám z postmoderny. Venoval som ju stále nedocenenému jedinečnému znalcovi postmoderny, nebohému profesorovi Viliamovi Marčokovi. Zámerne (aj s ohľadom na čitateľské možnosti) som ju členil na relatívne samostatné románové novely, ktoré sa dajú čítať od ktorejkoľvek strany. Je v tom moje poznanie i presvedčenie, že sa vzďaľujeme od postmoderných neistôt, schádzame z „poschodového labyrintu“ (V. Marčok) a vidíme svet inou optikou ako v uplynulých desaťročiach. A Bielik je tu ten istý skromný „pisár“, ktorý má ako Miroslav nedokončené poetické dielo (povzbudením bol aj výber v srbskom jazyku – Aj keby som nebol / I kada ne bih bio z roku 2012) a po R. M. Rilkem stále modeluje elegické reflexie o živote a smrti; ako Miro zasa zápasí s epickým „uchytením“ skutočnosti našich čias. Ešte k tomu zápasí s existenčnými otázkami Spolku slovenských spisovateľov, čiže na ostatné múzy „nemá čas“. A kde je doma? Na prvom mieste pod rodným Vtáčnikom v malebnom Ostrom Grúni, a potom cez Martin, Bratislavu... až po Benátky.
Nazdávaš sa, že svojím Kaleidoskopisom si skoncoval s postmodernistickými pokušeniami? Čo by malo prísť potom? Veď si sa azda načisto nevyčerpal... Epika má opäť naliehavý hlas a nemá čas sa pozerať za zrkadlá...
Nenazdávam sa, že som prvou knihou dilógie Kaleidoskopis (V záplave ne/skutočnosti) s niečím skoncoval. Ešte mám o východiskách postmoderny čo povedať v rozpracovanej druhej knihe Siedmy pes striehne na moju smrť. Smrť literatúre, chvalabohu, nehrozí a po postmodernom „blúdení“ prichádza nové videnie človeka a sveta, resp. sveta v človeku. Na obzore sú nové veľké epické diela a svet v nich bude síce v caravaggiovskom šerosvite (lesk zatieňuje bieda a nové – s Yeatsom povedané – „bezzákonitosti“), ale s novými očakávaniami, výzvami, hľadaním pevnej zeme pod nohami. O to sa pokúšam v avizovanej druhej knihe dilógie.
Alexander Halvoník
Celý rozhovor bude v Knižnej revue 7 (vychádza 2. apríla)!
