TROCHU SI ROBÍM SRANDU

Začiatkom roku 2011 si knižne debutovala v antológii poézie deviatich autorov Sólo pre 9 hlasov. Aká bola tvoja literárna angažovanosť pred vydaním tejto knihy?

V podstate minimálna. Publikovala som v nejakých školských ročenkách, niekoľko básní som zavesila na portál amnezia.sk a neskôr, keď som prišla študovať do Bratislavy, som poslala texty do Dotykov a párkrát mi ich tam uverejnili. Potom som objavila portál Ikaru Mám talent, ktorý neskôr Sólo pre 9 hlasov vydal. Ak som správne pochopila slovíčko angažovanosť, tak angažovaná som dovtedy veľmi nebola. Ba priam až vôbec.

Pomerne skoro od vydania antológie, ešte v roku 2011, ti vyšiel aj samostatný knižný debut Striptíz. Kedy sa v tebe prvýkrát zrodila myšlienka na túto zbierku a ako prebiehal proces jej vydania?

Myšlienka na vlastnú knižku ma otravovala, odkedy som začala písať. Mojou výhodou aj nevýhodou v jednom je to, že som ešte pred vyjdením Striptízu ani na sekundu nezapochybovala o tom, že viem písať a vlastnú knižku chcem. Možno je to nedostatok sebareflexie, možno jej dostatok, možno drzosť, možno prehnané sebavedomie, možno cieľavedomosť, možno hocičo iné, každopádne sa to podarilo. Aký bol proces? Keď sme stáli na krste Sóla, povedala som si: okej, Ikar vydal deväť takmer neznámych ľudí a je to knižka poézie, ktorá asi preň nebude veľmi zisková, lebo vieme, ako to s poéziou na Slovensku chodí, s tým treba niečo urobiť. Keďže už počas vzniku Sóla pre 9 hlasov sa ku mne dostali signály, že sa moje texty vydavateľstvu páčili, rozhodla som sa, že ich skúsim osloviť, či to nerisknú s poéziou ešte raz. Tak som si dohodla stretnutie, povedala som im, čo chcem a ako to chcem urobiť, a ono to vyšlo. V každom prípade, som im vďačná, že do toho išli, aj keď som bola pomerne neznáma autorka a aj keď som napriek tisícke predaných Striptízov pre nich stále len „charitatívny“ projekt. J

V septembri 2012 si pod „dvojitým“ pseudonymom vyhrala súťaž Básne 2012 Asseco solutions. Prečo pod pseudonymom? Súťaž je predsa anonymná...

Lebo som paranoik. :) Keďže v čase súťaže bolo moje meno známe v bratislavských literárnych kruhoch ako, niečo v zmysle, „to je to Dievča za milión, čo vydalo zlé básne v Ikare“, nechcela som, aby sa hoci nejakou náhodou rozšírilo, že som sa do súťaže prihlásila, a, nedajbože, aby to ovplyvnilo rozhodovanie poroty. Napriek tomu, že súťaž je anonymná, som rada, že som tak urobila. Najmä, keď som videla, čo sa spustilo po odhalení, že Pán A alebo Rado Bielený (pod týmito menami som texty do súťaže poslala) som ja.

Vo víťazných textoch čiastočne ironizuješ aj tvorbu porotcov. V zásade sú tieto básne výraznou zmenou oproti tvojej dovtedajšej poetike. Prečo tento zlom?

Do súťaže som sa prihlásila preto, lebo som si vravela, že keby to náhodou vyšlo, bolo by celkom vtipné vidieť tváre poroty, keď sa dozvie, že „tá, čo píše tie zlé básne“, až také zlé básne predsa len nepíše. Boli v nej básnici Michal Rehúš, Michal Habaj a Peter Šulej. Bolo mi jasné, že s mojou dovtedajšou poetikou by ma po a) možno celkom rýchlo odhalili, po b) by som ich aj tak nezaujala, lebo môj štýl písania určite nie je niečo, čo by títo páni uznávali. Môže sa to javiť ako kalkulácia, a sčasti vlastne aj bola. Poznala som ich tvorbu a vedela som, aká poézia ich môže zaujať a aká určite nie. Tomu som prispôsobila štýl textov a, samozrejme, aj témy. Trochu mi nahrali tiež počas vyhlásenia súťaže, pretože tam bola diskusia a mnohé o tom, ako by mali texty vyzerať, som sa dozvedela z nej. A áno, trochu si z nich v tých textoch robím srandu, trochu si liečim vlastné dovtedajšie komplexy, trochu si robím srandu aj z iných autorov. Keď som povedala, že to bola sčasti kalkulácia, myslím tým: sčasti preto, lebo môj kamarát mi povedal, že prvú, nazvime to, experimentálnejšiu báseň – Kozmetickú úpravu – som napísala o dosť skôr, ako sa konala súťaž. Takže môj kalkul spochybnil a pripísal ho tomu, že som sa autorsky posnula inam. Ktovie.

Richard Miške

Foto Marián Bačík

Celý rozhovor bude v Knižnej revue 5 (vychádza 5. marca)!