BRATISLAVA - Fantazijný svet, byrokracia, tajomné substancie, náboženské sekty, dobrodružné výpravy, čierny humor, čierna mágia, pitoreskné postavičky, krutí úradníci, domorodkyne s plnými ženskými krivkami... to sú základné ingrediencie nového satirického románu Škoricovník - Zlatá cesta z pera dvojice autorov Martina Juríka a Michala Ružičku.
Hneď na začiatku treba povedať, že univerzum Škoricovníku je naozaj zaujímavým a komplexným svetom, nad ktorým čitateľ len obdivuhodne nadvihne obočie a adresuje autorom zaslúženú poklonu.
Hlavný hrdina Jonáš sa narodil v Severskej ríši, teda na mieste, kde vládne tvrdá ruka byrokracie, bankových, imigračných a všakovakých iných úradníkov. Severanovo srdce dychtí po priazni chrámovej tanečnice, ktorú si môže získať len jediným spôsobom - vyvážiť ju zlatom. Jonáš je typickým mrchožrútom, antihrdinom, a preto sa stane čitateľovi ihneď sympatický.
Aby získal chrámovú tanečnicu, potrebuje doslova kopy zlata, a preto sa rozhodne zorganizovať expedíciu na juh, kde predpokladá, že sa tie kopy naozaj nachádzajú. Po úvodných ťažkostiach s hľadaním financií ale nakoniec objaví svojho mecenáša, Finančného riaditeľa Ríšskej banky Sajmona. A tak sa dobrodružstvachtivý Jonáš, Sajmonov asistent Világoš, alkoholik Klaus, mentálne nevyrovnané dvojičky a jednooký kapitán a kuchár v jednej osobe vydali na svoju zasľúbenú „zlatú cestu“.
Typ knihy ako Škoricovník (po obsahovej aj formálnej stránke) sa veľmi ťažko škatuľkuje. Môže za to jeho mnohožánrovosť, ktorá snúbi satiru, namierenú proti konzumnej spoločnosti a kultúre veľkých korporácií, paródiu(táto poloha jej sluší asi najmenej), humornú, ale aj temnú fantasy, dobrodružnú literatúru a objavujú sa v nej aj prvky klasickej rozprávky.
Mestá, oceány, púšte, exteriéry, interiéry, fauna a flóra - všetko do seba zapadá (akoby náhodou, a práve táto nenútenosť a prepojenosť rôznych faktorov, miest a postáv celý dej robí plastickejší). Taktiež dejová línia s prapodivnou hmotou zvanou „škorica“, ktorá má vytlačiť z Ríše kúzla mágiu, je jednou z najhybnejších myšlienok knihy a je len škoda, že jej autori nevenovali viac priestoru (pravdepodobne sa „škoricou“ budú zaoberať ďalšie časti knižného cyklu). Klaustrofobické momenty opisujúce putovanie Ríšskou bankou a jej postupy sú humorné a zároveň z nich aj mrazí, náboženské sekty Meidan, Imhova lebka a škorica sú polohy, v ktorej sa knižka cíti najlepšie.
Najväčším problémom románu Škoricovník - Zlatá cesta sa stáva práve jej nevyhranenosť. Zaťahovanie do príbehu narážky na Slovensko, jeho kultúru či dokonca gastronómiu nebolo príliš najšťastnejším nápadom. Tieto folklórne humorné vsuvky pôsobia nevyrovnane a z celej knihy sa tak stáva akýsi gulášový mišmaš. Ani mačka ani pes. Tiež komické dvojzmyselné mená vedľajších postáv (Popi-či, Li-Že, Či-Pok, Rashit Posrallsah, Hassan Nasrallsah, atď.) sú scestné a namiesto pobavenia vyvolávajú skôr rozpačitý úškrnok (niekedy hraničí s trápnosťou a treťotriednym záchodovým humorom).
Práve takéto detaily celé dielo znehodnocujú. Autori mohli podobné excesy pokojne vypustiť a venovať sa radšej zdokonaleniu hlavnej dejovej línie zahŕňajúcej Jonášovu cestu za zlatom. Absurdita Zlatej cesty môže v určitých komických situáciách pripomínať skeče humoristickej skupiny Monty Python. Niektoré pasáže zase vyzerajú, akoby sa autori Jurík a Ružička vkradli do hlavy Douglasa Adamsa, autora Stopárovho sprievodcu po galaxii a vytiahli mu odtiaľ pár naozaj skoro geniálnych momentov.
Je jasné, že Zlatá cesta je len prvým dielom či prológom k viacdielnej knižnej sérii (alebo len k diptychu či trilógii?), a preto by nemalo zmysel sa zaoberať otvorenými koncami, ktoré sa zrejme uzavrú v pokračovaniach. Napriek tomu, že kniha v určitom smere pôsobí nejednotne (najmä kvôli humoru), čitateľ sa vďaka náznakom načrtnutým v knihe bude určite tešiť na ďalšie diely a rozuzlenie Jonášovej cesty za svojou láskou - chrámovou tanečnicou.
