Nie je to tak dávno, čo sa do pozornosti slovenskej kultúrnej verejnosti dostala správa o úspechu debutového románu 27 čiže smrť robí umelca (Vydavateľstvo Q111) Slovenky Alexandry Salmely (1980) v prestížnej fínskej literárnej súťaži. Jeho originál vyšiel v roku 2010, slovenský preklad bol o rok neskôr nominovaný na cenu Anasoft litera. Aktuálnou novinkou tejto vo Fínsku žijúcej autorky je knižka pre deti Žirafia mama a iné príšery (Artforum).
Ako sa slovenská autorka dostane do Fínska a zožne úspech na tamojšej literárnej scéne?
Študovala som na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe fínčinu, do Fínska som šla písať diplomovku a situácia sa vyvinula tak, že som tam zostala. Mnohí sa čudujú mojim jazykovým schopnostiam, ale moja jazyková pripravenosť bola niekde úplne inde, než je to v prípade prisťahovalcov, ktorí sa dostanú do nejakej náhodnej krajiny bez toho, aby o nej mali akékoľvek povedomie. Ja som sa jazyk nemusela učiť, takpovediac, za pochodu, na základe útržkov viet započutých v obchode. Náhodou bol však môj „vstup na literárnu scénu“: zúčastnila som sa istej poviedkovej súťaže určenej ľuďom, pre ktorých fínčina nebola materinským jazykom, pretože som si chcela otestovať, či viem písať v tomto jazyku, či ešte vôbec viem písať. Na základe toho som dostala šancu vydať román a ten bol úspešný. Myslím, že som mala šťastie, zviezla som sa na vlne očakávania, kedy aj do fínskej literatúry vstúpi tzv. imigrantský spisovateľ. (Napriek tomu, že takí patria i medzi klasikov – napríklad dramatička Hella Wuolijoki bola pôvodom Estónka.)
Ako vznikala vaša najnovšia knižka pre deti? Nosili ste žirafiu mamu a všetky ostatné „príšery“ v hlave dlhší čas alebo vám v texte spontánne pribúdali pri písaní?
Pravdupovediac, najprv boli princezné a draky, až potom žirafia mama a iné príšery. Žirafí projekt, v tom čase pod pracovným názvom „rozprávky“, začal vznikať na základe kratučkých textov, ktoré som pred niekoľkými rokmi písala do detskej prílohy v Sme. Tie zaujali fínske vydavateľstvo Teos, ktoré ma požiadalo o ich ukážkový preklad do fínčiny, keďže Google Translate sa ukázal ako pomerne nedobrý prekladateľ. Rozprávky som teda preložila, začala ich upravovať a ďalej rozvíjať, pričom sa k nim postupne pridávali ďalšie a ďalšie – napísané pôvodne vo fínčine. Žirafiu mamu – staršiu paniu s háčkovanou čiapkou so žirafími rožkami na hlave – som stretla na moste. Väčšina príbehov sa zrodila z podobných detailov, okolo mihnuvších sa obrazov, skomolených slov, útržkov zážitkov.
Medzi príbehmi sa postupne začal vytvárať akýsi dramatický oblúk, v ktorom sa menil vzťah dieťaťa a dospelého. Spočiatku bol veľmi blízky, srdečný, láskavosť sa však pomaly vytráca a dospelý začne dieťa nútiť do vecí, ktoré mu sú cudzie. Tlak zo strany rodičov narastá, dieťa sa má stať ich obrazom, či skôr ilúziou, ktorú si o sebe sami vytvorili. Túto líniu rámcujú príbehy o žirafej a slonej mame, v ktorej sú rodičia blázniví a nekonvenční a dieťa sa s tým musí vyrovnávať. Mojím pôvodným zámerom bolo udržať príbehy v rozsahu do 1800 znakov, čo bolo prekvapujúco náročné, ak pri tom nemal utrpieť dej ani výrazová stránka. Keď som si však uvedomila, že už tretí deň tupo civím na príbeh o vesmírnikoch, ktorý presahoval daný rozsah o dva znaky, a naozaj neviem, odkiaľ ich ešte odobrať, rozhodla som sa popustiť – i na základe toho, koľko mi umožňovala grafická úprava už nahodenej knižky. Koncipovala som ju ako hudobný album, poradie príbehov je zásadné.
Aké knihy ste ako dieťa obľubovali?
Mala som rada dlhé rozprávky – s rozsahom, na ploche ktorého sa stihol rozvinúť širší dramatický oblúk. Gradácie od trojhlavého draka cez deväťhlavého až k dvanásťhlavému boli vzrušujúce, i keď som tušila, že hrdina z ľútych bojov napokon nejako vyviazne. Páčili sa mi teda klasické ľudové rozprávky, ale i moderné, v ktorých som oceňovala istú rebéliu hlavného hrdinu a humor – v texte aj v ilustráciách. Medzi mojich obľúbencov patrila Astrid Lindgrenová – podobne ako Lotta som sa i ja chcela odsťahovať z domu a takisto ako ona som si zriadila stenu na kreslenie. Potom to boli Pompomove dobrodružstvá, špeciálne Artúr Buchta a jeho nekonečná láska k čokoláde, či Mach a Šebestová. Zbierka klasických svetových rozprávok Z rozprávky do rozprávky so mnou precestovala polovicu východnej Európy a nakoniec sa so mnou presunula i na sever. Popri rozprávkach som však skoro začala čítať aj dobrodružnú literatúru, verneovky a Dumasa a viac-menej tajne a omylom pre dieťa nie úplne pochopiteľné diela typu Pani Bovaryovej a Diderotovej Mníšky. O čosi neskôr som sa zamilovala do Adriana Mola a vôbec Sue Townsendovej.
Často sa hovorí o tom, aké ťažké je „donútiť“ dnešné deti čítať...
Myslím si, že vždy boli deti, ktoré čítali veľa, ale aj deti, čo nečítali vôbec. Možno sa ich pomer zmenil, ale myslím si, že stále budú existovať deti, ktoré budú i naďalej čítať veľa, no i tie, ktoré ku knihám nebudú mať vzťah. Nepoznám situáciu na Slovensku, ale vo Fínsku patrí knižnica medzi zásadné spoločenské inštitúcie. Knižničný systém (i keď z rôznych pseudoekonomických dôvodov, žiaľbohu, okliešťovaný) je vynikajúci a Fíni sú naň právom hrdí. Už škôlkari chodia na „výlety“ do knižnice, sami si vyberajú knihy, ktoré chcú v škôlke na pokračovanie čítať. Vzťah ku knihám a čítaniu sa tu formuje už od malička. Faktom však zostáva, že nie každý literatúre prepadne, mnohí sa i radi pochvália, že nečítajú. Existujú domácnosti s troma televízormi a troma knihami, v takom prostredí dieťa nielenže nemá žiaden čitateľský vzor, ale ani literatúru, po ktorej by mohlo spontánne siahnuť. Lenže v takýchto prípadoch je nečítanie mnohogeneračným problémom, deti sú len jeho pokračovaním, nie počiatkom.
Pripravila Anna Fosse
Rozhovor môžete dočítať v Knižnej revue 25/26, ktorá vychádza 11. decembra!
