Autobiografické dielo, ktoré Braňo Hronec napísal s publicistkou Barborou Lauckou, je ojedinelým svedectvom doby, v ktorej po druhej svetovej vojne žila celá naša spoločnosť. Mapuje pomery na Slovensku za Železnou oponou, hovorí o svojich úspechoch v zahraničí, ale aj o prehrách doma, o situáciách, ktoré boli niekedy veselé a inokedy zas až bolestne smutné. Spomína stovky hudobníkov a priateľov, s ktorými hrával a prežil vyše päťdesiat rokov svojej profesionálnej kariéry.
Braňo Hronec (1940, Hronsek). Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vyštudoval konzervatórium a kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u profesora Alexandra Moyzesa. Stal sa legendou slovenskej populárnej hudby druhej polovice 20. storočia. So svojim hudobným telesom pôsobil takmer v celej Európe.
Milan Lasica o Braňovi Hroncovi, ktorý uvideol do sveta knihu Život na klávesách:
"Je veľmi ľahké a zjednodušené hodnotiť čas, ktorý sme žili z dnešného pohľadu 'hrdinov', ktorých nik nikdy nenútil robiť ideové kompromisy. Nerozmýšľal som nad tým, že by som opustil republiku, pretože som bol vždy doma na Slovensku rád. V žiadnom prípade ale neodsudzujem tých, ktorí odišli. Mali na to právo. Ja som sa však rozhodol zostať. A preto akceptovať aj to, čo bolo neraz prihlúple, nelogické, komické, alebo dokonca trápne. Taká však bola naša vtedajšia realita života, ktorý museli žiť milióny našich ľudí. Z toho môjho som sa usiloval vytĺcť za vtedajších podmienok to najlepšie, čo sa dalo."
"Bolo to niekedy koncom päťdesiatych rokov, keď som sa s Braňom zoznámil. Bolo na ňom sympatických niekoľko vecí. Bol od nás zo stredného Slovenska, bol synom luteránskeho farára (v Pliešovciach sme boli všetci luteráni), krásne hral na klavíri džez a v neposlednom rade - hral preferans. Študovali sme spolu na VŠMU, ja dramaturgiu, on skladbu u profesora Moyzesa, ktorého sme mali všetci radi.
Pri našich vystúpeniach s Julom Satinským sa Braňo vyznačoval tým, že sa zo všetkých smial najhlasnejšie, presnejšie povedané hurónsky. Nás s Julom, ako začiatočníkov, to veľmi povzbudzovalo, lebo keď sme počuli Braňov smiech, vedeli sme, že vtip sa nám podaril. Potom sa Braňo preorientoval na popmusic - a stal sa z neho nielen skvelý organizátor, ale aj výnimočný skladateľ. Sám som mu v šesťdesiatych rokoch napísal niekoľko textov, ba vlastne môj prvý text, ktorý sa objavil na verejnosti, zhudobnil práve Braňo.
Vídali sme sa raz častejšie, inokedy menej často, ale vždy sme o sebe vedeli, vždy nás držali pohromade naše spoločné začiatky. A, samozrejme, preferans. Braňo, teším sa na ďalšiu partiu."
Milan Lasica
