BRATISLAVA – Historická detektívka je v súčasnosti veľmi populárny žáner. Nachádzame preto mnoho autorov, ktorí historický dej okorenia vyšetrovaním zločinu, či už ide o krádež alebo vraždu.
Niekedy do popredia vystupujú dejinné kľučky a zločin je spáchaný a potrestaný akoby mimochodom. Inokedy je ústredným motívom vyšetrovanie, pre ktoré je história len bezvýznamnou kulisou. Z tohto pohľadu je román Moje meno je Červená tureckého autora Orhana Pamuka výnimočný. Preplieta historické udalosti a dejinné kulisy s vyšetrovaním vraždy na pozadí ľúbostného príbehu, a to tak bravúrne, že výsledné dielo pripomína dlhé mesiace tkaný perzský koberec – malé časti a nekonečné množstvo malých uzlíkov vytvoria krásu masívneho diela.
Román sa odohráva v Istanbule 16. storočia. Hlavnými hrdinami tohto románu sú koloristi, linajkovači, majstri miniaturisti a iluminátori, ktorí zdobili diela prepísané kaligrafmi. Knihy neboli kedysi len stránkami potlačeného papiera, boli to majstrovské diela prepisované a zdobené tými najväčšími umelcami svojej doby, vo väzbách, ktoré boli drahocennejšie než šperky. Pri vytváraní drobných ornamentov maliari často oslepli a ich diela boli ničené v mnohých bojoch a aj ich samotných často oslepili, či zabili. Nerobili to preto, aby sa dostali do dejín, ale preto, že ich životom bolo maľovanie, ktoré „je tichom myšlienky a hudbou pohľadu.“
Čo je pravda? Pravda ako taká neexistuje. Skladá sa z čriepkov udalostí a faktov, pohľadov jednotlivcov na situáciu. V románe má pravdu vždy rozprávač. Či už je to jedna z postáv deja alebo sám autor, ktorý iba nestranne komentuje situáciu, a tak vyrozpráva dej. Orhan Pamuk nám však ukazuje, že rozprávačom môže byť ktokoľvek. Práve podľa toho, kto má slovo, je román rozčlenený na kapitoly. Prvým rozprávačom je mŕtvola, ktorá hovorí o svojej tragickej a násilnej smrti. Kedysi to bol Elegantný Efendi, ktorého zabil jeden z jeho kolegov v sultánovej dielni. Ďalšími rozprávačmi sú práve jeho kolegovia, známi pod prezývkami Bocian, Oliva a Motýľ. Okrem toho si však svoje slovo zoberú nielen hlavní hrdinovia, ale aj dohadzovačka Ester, majster Osman, Smrť, Strom, Satan, Pes, Kôň, Minca, Dvaja derviši a farba – Červená, ktorá dala románu meno.
„Aké je to byť farbou? Farba je dotykom oka, hudbou pre hluchých, slovom z tmy. (…) Aké mám šťastie, že som červená! Som ohnivá! Som mocná! Viem, že ľudia si ma všímajú a že mi nemožno odolať.“ Svoje názory, myšlienky a spomienky nám predostiera aj vrah, ktorý až do posledných stránkach ostáva inkognito a flirtuje s čitateľom, vyzýva ho, aby ho odhalil na základe napísaného.
Dynamický príbeh sa číta rýchlo. Kto zabil iluminátora a prečo? Ako dopadne príbeh lásky Čierneho a Šekure? To sú otázky, ktoré si kladieme pri čítaní kapitol knihy, ktoré sú nazvané podľa rozprávačov. Medzitým nám autor zaujímavou formou vysvetlí dejinné kontexty a náboženské problémy. Ani sa nenazdáme a sme na konci príbehu. Ak čítate pozorne, odhalíte, kto je vrah už skôr, ani to však deju neuberá na napínavosti. Zároveň sa však autorovi podarilo poodhaliť atmosféru chaotického a krásneho Istanbulu niekde medzi jeseňou a zimou v 16. storočí, ktoré sa spája s temnými mýtmi, pretože bolo storočím vojen a vzdelancov, krvi a atramentu, náboženstva aj lásky.
- reklamná správa -
