Marek Vadas zachytáva vo svojej najnovšej knihe Čierne na čiernom (KK Bagala 2013) pre našinca exotický svet, v ktorom majú pevné miesto mýtus, spiritualita, archetypálnosť, transcendentálnosť, metafyzickosť a pod.
O tomto svete, kam sa čitateľ spolu s autorom vo vyše tridsiatich poviedkach vyberie, píše na prebale knihy mimoriadne priliehavo a o čosi konkrétnejšie Peter Pišťanek: „Nie do Afriky Viktóriiných vodopádov, safari a žiráf spomalene prebiehajúcich krížom cez cestu tesne pred naším landroverom, ale do tajomnej, magickej, dusnej krajiny, lákavej a zároveň odpudzujúcej ako cigánska osada.“
Súbor próz Čierne na čiernom je ako celok znamenitým, mimoriadne okúzľujúcim, dokonca si dovolím tvrdiť, že v rámci domácej literárnej produkcie – predovšetkým na úrovni osobitej poetiky – unikátnym čítaním. A to aj napriek tomu, že sa nemôžem zbaviť pocitu, že v súvislosti s niektorými, spravidla kratšími prózami (podaktoré z nich majú rozsah sotva dve strany) sa Vadas ako autor vo vzťahu k potenciálnemu čitateľovi až príliš „zbavuje zodpovednosti“ za (ne)vypovedané a prezrádza – vo forme akéhosi fragmentárneho komunikátu – až príliš málo tam, kde by mohol/mal prezradiť viac, čím čitateľovi rozhodne neuľahčuje cestu za zvýznamneniami. A – hoci nechcem byť za obmedzeného puntičkára (český ekvivalent hnidopich sa mi, mimochodom, pozdáva omnoho viac) – škoda aj toho, že je vnútorná titulná strana s menom autora a názvom knihy uvedená v obsahu. Ak to mal byť zámer, neporozumel som, takže to považujem za – hoci nie práve najdôležitejšiu, ale predsa len – nenáležitosť.
Aj s nedostatkami je však Vadasova zbierka nadmieru atraktívna, a to dokonca nielen – trochu šamansky povedané – svojím „vnútrom“, svojou „dušou“, ale takisto svojím vonkajškom, teda ako hmotný, fyzický objekt. Do značnej miery tomu pomáhajú ilustrácie Mária Domčeka, ktoré sú – nie úplne nepodobne jednotlivým textom – občas trochu insitné (prirodzene, v pozitívnom zmysle slova), občas mierne groteskné, niekedy humorne a hravo nadsadené a inokedy zasa magicky temné a až totemicky symbolické, čo je však najdôležitejšie, napospol pôsobia autentickým dojmom. A práve vďaka onej autentickosti textov, ako aj ilustrácií má čitateľ v procese recepcie súboru týchto čierno-realistických próz (slovné spojenie čierny realizmus použil v súvislosti so svojou tvorbou sám autor) podchvíľou pocit, že kdesi na pozadí počuje ozvenu ominózneho zvuku bubnov a extatického deklamovania neznámych, ale predsa akosi veľavravných slov.
Ďalšie recenzie aktuálnych kníh nájdete v Knižnej revue 18 (vychádza 4. septembra)!
