Vo svojom nateraz poslednom titule Posledná večera a iné radosti nadväzuje Martin Kasarda kontinuálne na Dejiny menejcennosti (1994) a Polia (1999), pretože v ňom do tretice pomerne ostentatívne (pre)ukazuje, prečo je literárnou kritikou – ťažiskovo v spojitosti so svojimi zbierkami próz – vnímaný ako reprezentant domácej literárnej postmoderny.
Táto rozsahovo komorná kniha obsahuje dovedna sedem poviedok, ktoré, ako sa píše na prebale, spája pochybovanie, neurčitosť a neistota. Niet sa preto čo diviť, že na vyše sto dvadsiatich stranách sa okrem opakovaných zmienok napríklad o betóne, telesnosti a dekadencii ukazujú ako zreteľahodné rekurentné a v kontexte práve onej orientácie jednotlivých textov výsostne charakteristické najmä motívy handrovej bábiky a labyrintu.
Prvá poviedka je knižným vydaním pôvodnej verzie „ikonoklastického“ textu, ktorý vyšiel začiatkom deväťdesiatych rokov v Kultúrnom živote a vďaka ktorému Kasarda ako správny postmoderne a postrevolučne dekadentný intelektuál pobúril vtedajší establišment. Druhá poviedka je žánrovo hororovým, výrazovo groteskným príbehom z betónovej džungle, potiahnutej „plesňou novokapitalistickej prítomnosti“. Tretia krátka próza tematizuje absurdnú situáciu, v ktorej musí protagonista prijať svoje fátum zosobnené viac ako podivným návštevníkom, štvrtá zasa bizarný svet kdesi „za zrkadlom“, v ktorom akési indivíduum „maľuje masky zbavené ich tvárí“. V piatom texte sa Kasarda pokúša vyrozprávať „niečo, čo by mapovalo akože dejiny od útlaku Slovákov za Maďarov až po súčasnosť...“, samozrejme, náležite ironicko-subverzívnym spôsobom, aby v šiestom – v akejsi formálne experimentálnej esejistickej mozaike, resp. koláži – v štyridsiatich deviatich bodoch poskytol nielen námety na triler o globálnosti či monodrámu, ale i na videnie sveta a existencie, vyslovujúc miestami priam až akési axiómy, napríklad, že „kto hľadá, stratil“. Posledná dystopicky ladená, orchestrálno-športová poviedka potom v kontexte poetiky celej knihy funguje ako vhodne zvolená záverečná coda.
Kasardova zbierka próz je výbornou lektúrou v prípade, že čitateľovi neprekážajú dve veci: 1. Fakt, že – azda okrem prvej poviedky – nie sú jednotlivé texty nijako špeciálne originálne (toto sa tak trochu ponáša na Calvina či Pavića, tamto pripomína Barthelmeho a pod.); 2. To, že autor k písaniu pristupuje ako k exhibícii toho, kým a čím je. Mne neprekáža ani jedno, takže som sa pri Poslednej večeri a iných – autorových – radostiach bavil priam náramne.
Martin Boszorád
Ďalšie recenzie na knižné novinky nájdete v Knižnej revue 16/17 (7. augusta)!
