Skutočný príbeh slovenskej Cigánky, ktorá v túžbe za kvalitnejším životom prekročila hranicu cigánskeho a gadžovského sveta. A to aj za cenu toho, že dnes riadne nepatrí vlastne nikam...
Mohla skončiť ako jedna z mnohých. V chudobe, v mizerných sociálnych podmienkach, s kŕdľom detí pri sukni a v tridsiatke vlastne s uzavretým životným príbehom bez akejkoľvek ďalšej perspektívy. No nestalo sa. Nedopadlo to tak z celkom jednoduchého dôvodu. Janette Maziniová to nechcela. Vie nazývať veci pravými menami. Bieli sú gadžovia a sama o sebe vraví, že je Cigánka. Žije s tým, že v obchodoch má stále za sebou predavačku, čo ju kontroluje, a s tým, že tí „jej“ tvrdia, že je divná. Ako vyrastala, aké bolo jej manželstvo s Cigánom, ako študovala a ako sa jej dnes žije s gadžom, ktorý je otcom jej tretieho dieťaťa – o tom je táto evitovka!
Prečítajte si príbeh ženy, čo naše predsudky cíti na vlastnej koži. Tmavšej.
Kniha Cigánka vychádza 8. novembra 2012 vo vydavateľstve Evitapress.
Ukážka z knihy
Do toho dňa, kým ma rozviedli, sme toho za ten polrok stihli zažiť ešte veľa.
Napríklad takú nečakanú prepadovku mojej mamky a jej dvoch sestier v momente, keď ma Dalibor priviezol domov. Teda poviem vám, bol to nádherný zážitok. Moje stokilové tety s mamkou obsadli Dalibora zo všetkých strán, a kým som im robila kávu, už ho vypočúvali. Keď o chvíľu nato prišiel aj môj stokilový bratranec, bavila som sa ešte viac. Pýtali sa ho na všetko možné, dokonca miestami aj jedna cez druhú, a ja som sledovala, ako to ten môj gadžo zvláda. Na jeho pohľady, vysielajúce signál o pomoc, som zareagovala až vtedy, keď padla otázka: „A kedy bude svadba?“ Mamku som zahriakla, že na toto je ešte naozaj veľmi skoro, keďže spolu „chodíme“ čosi vyše mesiaca, a smerom k tetkám som vrhla pohľad, ktorým som Dalibora oslobodila od ďalších nepríjemných otázok. No napriek tomu, že tetky stíchli, jasne som videla, ako ich svrbí jazyk a už-už by si Dalibora podali znovu.
Alebo také štátnice... Vzal si dovolenku, aby ma ráno hodil na cintorín vypýtať si požehnanie pri dedkovom hrobe, a potom ma zaviezol do Nitry. Zostal tam so mnou, a keď som vychádzala, bol prvý, ktorého som objala, a v jeho objatí som si uvedomila, že som to dokázala. Keď som z auta volala mamke a zistila, že som zoštátnicovala na samé jednotky, povedala: „Ja som to vedela! Bola si za dedkom na hrobe, však? No, stál pri tebe, tak sa nečuduj. A nie že pôjdeš domov, najskôr príď ku mne.“ U mamky ma čakalo niečo, čo som ani vo sne nečakala... Keď som ráno odchádzala, nemala ani korunu. Teraz boli všetky stoly vytiahnuté pred bytovkou, na nich to, čo mal kto doma. Mamka chodila s fľašou v ruke odo dverí k dverám, každému ulievala, nech si dá jeden na jej dcéru, lebo skončila „promócie“ a máme tým prvú magisterku medzi našimi. Keby mi niekto pred pár mesiacmi povedal, že budem vidieť Cigánov srdečne sa tešiť z mojich štátnic, neverila by som. Teraz sa to dialo priamo predo mnou a chcela som sa o to podeliť s Daliborom aspoň esemeskou. Odpovedal mi skoro hneď - vraj som úžasná a mám si to užiť. A dodal to, čo mi dovtedy nielenže nenapísal, ale ani len nepovedal: „Ľúbim ťa.“
O mesiac neskôr mi ten istý chlap vysvetľoval, ako to vlastne chodí na promóciách. Prekvapilo ho, že o takej udalosti nič neviem. No keď porozumel, že nikto od nás dovtedy žiadne nemal, pozeral sa na moje otázky inak. Promócie sme zvládli bez problémov - Marek oprášil svoje sako z prvého svätého prijímania, tetky vytiahli ligotavé kostýmy, čo kúpili na nedávny cigánsky bál, a babka prichystala doma nejaké pohostenie. Dalibor si opäť raz podebatoval s mojimi tetkami, ktoré sa chceli natlačiť do auta práve jemu, a ja som sa tešila, že ho tak ľahko prijali „medzi našich“.
No bolo aj pár smutných chvíľ. Najmä v tých prvých týždňoch, keď Dalibor o mne povedal svojim rodičom. Jeho matka bola párkrát na pokraji zrútenia a otec prorokoval, že cigánska krv je cigánska krv... Ani sa im nečudujem. Dostali to ako darček s bonusom navyše - ich syn si našiel Cigánku s dvomi deťmi, ktorá ešte ani nebola oficiálne rozvedená. Čo viac si môže milujúca matka pre svojho milovaného syna priať?! Sama neviem, čo by som urobila, keby som bola na jej mieste. V tých týždňoch som bola presvedčená, že to Dalibor vzdá. Že si uvedomí, že nie som žiadne terno a jeho matka má vlastne pravdu.
No odolával. Dokonca som mala pocit, akoby každý deň bol odhodlaný bojovať viac a viac. Bojoval doma, obhajoval ma pred kolegami v práci, ktorí mu naznačili, že Cigánka v posteli - to áno, ale ako partnerka - to už je iné...
Prekvapil ma tou bojovnosťou. Možno preto, že na začiatku som mala pocit, že mu je všetko jedno a je príliš lenivý bojovať. Možno preto, že sme sa dohodli, že sa nebudeme viazať. Že si nebudeme nič sľubovať. Vedel, že nehľadám otca pre svoje deti. Nič som od neho neočakávala. Stačilo mi rozprávanie, prechádzka, pevné objatie, intímnosť. Páčilo sa mi to. Páčila sa mi tá kombinácia slobody a blízkosti človeka, s ktorým sa cítim dobre.
No aj tak vo mne hlodal červíček. Celý ten čas som mala pocit, že robím niečo zlé. Že k sebe ťahám niekoho, kto môže mať normálny, zdravý vzťah. Ten so mnou sa za normálny považovať nedá. Je tam príliš veľa záväzkov.
Hm, ak som si niekedy začala uvedomovať plnú váhu rozdielnosti cigánskeho a gadžovského sveta, tak to bolo práve teraz. Čím viac času som trávila s Daliborom, tým viac som cítila, že to, v čom som vychovávala svoje deti, má s gadžovským svetom len málo spoločné...
Knihu Cigánka od Janette Maziniovej si môžete kúpiť na www.evitastore.sk
- reklamná správa -
