2. novembra 2012 prinesie vydavateľstvo Evitapress na trh unikátnu knihu, ktorá vás svojím obsahom môže šokovať. Svoj príbeh v nej rozpráva muž, ktorý sa narodil v Košiciach a dnes žije v Ríme. Muž, ktorý študoval teológiu, bol vysvätený a zúčastňoval sa na misiách. Muž, ktorý tvrdí, že tam, kde je láska, je aj Boh, a preto sa nikdy nevzdal svojho vzťahu s druhým mužom. Muž, ktorého osud pohne aj vaším srdcom. Alebo svedomím? Prečítajte si ďalší skutočný príbeh z vydavateľstva Evitapress!
Ukážka z knihy
Všetko bolo fajn, kým jedného dňa nedokvitol do hotelovej reštaurácie Wagner s nejakým krásnym chlapcom. Predstavil ho ako syna svojich známych. Nebol to nikto iný ako syn petrolejového magnáta firmy Shell a volal sa, ak sa dobre pamätám, Elliot. Blonďák s krásnymi modrými očami, pekná postava, dvadsaťtri rokov. Od začiatku šiel po mne. Wagner mal telefonát, ospravedlnil sa, že musí odísť, a nechal nás osamote. Žral ma už nielen očami, aj mi povedal, že sa mu páčim, a mne sa zdalo, že sedíme na drôtoch vysokého napätia. Zabudol som na všetky svoje predsavzatia a povedal som: „Ideme!“ Neriskoval som, že nás cestou niekto uvidí, tak som ho zavliekol do baru Club Suzanne, o ktorom som vedel, že tam cez deň nikto nechodieva. Zatvoril som dvere, zatiahol som ťažkú zamatovú bordovú záclonu a pozrel som sa na neho. Nebolo treba nič dodávať, sám si spustil nohavice, oprel sa lakťami o barový pult a počkal, kým do neho vniknem. V tej chvíli zo mňa popadali všetky reťaze, cítil som sa ako oslobodený otrok, šťastný, spokojný, voľný. Pri káve mi potom povedal, že v hoteli zostane ešte dva dni a bude rád, ak sa opäť uvidíme, a ja som povedal: „Určite sa ešte uvidíme!“ Šiel som do vily, pozhováral som sa s pani Martensovou a potom som sa odobral na krátku siestu. Lenže žiadna siesta nebola! Namiesto nej prehovorilo moje svedomie s celým radom výčitiek. Skutočne som mal pocit, akoby okolo mňa lietali Fúrie a každá z nich sa mi vysmievala do tváre, vykrikujúc: „Neverník! Podvodník! Sviniar!“ Zrazu som bol viac omotaný reťazami než pred uvoľňujúcim pobytom v Suzanne Club, došlo mi, že som Giovanniho zradil. Judáš! Áno, to je presne to! Zradil som toho, kto ma najviac miloval. Vzal som do rúk ruženec a modlil som sa. Prosil som Pannu Máriu, aby mi odpustila.
Dva dni som sa reštaurácii vyhýbal ako čert krížu, len aby som nestretol Elliota. Ale už nikdy viac som ho nevidel. Po desiatich dňoch som sa rozlúčil s Pensylvániou, pani Martensová sa so mnou opäť lúčila ako matka so synom a znova ma bohato obdarovala. V pondelok o polnoci som z Letiska Johna Fitzgeralda Kennedyho odštartoval do Ríma.
Giovanni čakal na letisku. Keď som videl, aký je rád, že ma opäť vidí, bol som najšťastnejším človekom vo vesmíre. V aute avizoval, že má pre mňa nejaké prekvapenie, ale aké, to prezradiť nechcel. Priblížili sme sa k fare, on ju minul a pokračoval uličkou Via di Porta Latina. Nechápal som. Zastavil pred peknou budovou, ktorá mala pri vchode mramorovú tabuľu: Misionárske kolégium Antonio Rosmini. „Oddnes bývaš tu! A ja tiež!“ povedal a zazvonil mi kľúčmi pred tvárou. Lepšie prekvapenie pre mňa vymyslieť ani nemohol. Vyobjímal ma, vybozkával a predviedol mi svoju izbu, čo bola hneď vedľa mojej. Mne nechal tú krajšiu! V našom novom domove sme si urobili horúcu siestu, čo trvala až do večera, keď sme sa osprchovali a šli sa najesť do reštaurácie U štyroch bratov. Po večeri sme si dali šampanské, a keďže nám veľmi chutilo, povedal som hlavnému, aby ho pre nás mali vždy poruke v chladničke, lebo vždy po večeri si ho dáme. Stali sme sa ich najlepšími klientmi a nech vonku stálo akokoľvek veľa ľudí, náš stôl tu bol iba pre nás.
Reštaurácia U štyroch bratov nebola jedinou príjemnou zmenou v našom živote. Bývali sme vedľa seba, citovo sme sa ďalej zbližovali, a hoci by sa mohlo zdať, že všetko má svoje hranice, a teda aj city, stále sme nachádzali nové dôvody, prečo mať toho druhého ešte viac rád. Zbližovali sme sa, samozrejme, nielen citovo. Po obede i po večeri skočil Giovanni ku mne do izby alebo ja do tej jeho a užívali sme si. Naplno, bez zábran, s láskou. Automaticky. Už nebolo treba nič hovoriť, vedeli sme, čo bude nasledovať po jedle. Ale, ako vraví staré maorské príslovie, jeden malý obláčik dokáže zatemniť tisíc žiarivých hviezd. A tým obláčikom bolo moje svedomie. Ťažilo ma, hrýzla ma moja zrada. Koľkokrát som sa pozrel Giovannimu do jeho nevinných očí, toľkokrát som si spomenul na Elliota a Fúrie boli späť. „Podviedol si, zradil si, podviedol si, zradil si...!“ Príliš dlho som nebol na spovedi a čoraz silnejšie som túžil, aby sa mi uľavilo. Vo svedomí som si svoj hriech odpykal možno už tisíckrát, ale pokoj som nemal. Tak som si povedal - je čas.
-reklamná správa-
