Jana Bodnárová (1950) patrí k najoriginálnejším slovenským prozaičkám a jej tvorba má významné miesto na scéne našej literárnej postmoderny. Od začiatku 90. rokov sa venuje takmer výlučne tvorivej činnosti, píše nielen prózu, ale aj poéziu, knihy pre deti a mládež, rozhlasové hry a televízne scenáre. V roku 2005 jej vyšla v knižnej edícii ASPEKT Insomnia a v roku 2008 Takmer neviditeľná. Jana Bodnárová sa stotožňuje s názorom, že umenie existuje ako paralelný svet a umelci sú ľudia, ktorí majú schopnosť kontaktu s ním. V tomto roku 2012 prichádza s knihou Trinásť (Perfekt).
Paralelné písanie pre deti a pre dospelých nazývaš „dobrým kontrastom pre pružnosť mysle“. Za akých okolností vznikala poviedková zbierka Trinásť, určená už nie malým deťom a ešte nie dospelým?
Ak píšem novú knihu, obyčajne uprednostňujem písať text naraz, až v tenzii časovej skratky. Trinásť vznikala inakšie. Viaceré poviedky som napísala do súťaže Perfektu a vyšli v zborníkoch tohto vydavateľstva. Keď som dostala ponuku vydať knihu pre ono zvláštne územie už nie detstva a ešte nie dospelosti, obsahujúcu i staršie texty, začala som komponovať novší poviedkový súbor. Takže medzi prvou poviedkou Psy – ocenenou pre mňa vzácnou hlavnou Cenou dieťaťa, o ktorej rozhodujú detskí čitatelia – a poslednými Tajomné stretnutie Lei a Le alebo Červená Karkulka v 21. storočí je niekoľkoročný rozdiel. Zborníky boli výsledkami súťaží, ktoré sa programovo usilovali vyberať témy rôznym spôsobom stigmatizujúce dnešných násťročných.
Do akej miery je pre teba písanie priamo späté s podnetmi spoločenskej reality a do akej miery je autonómnym prejavom kreativity?
Pre mňa to pokojne môžu byť spojené nádoby, len niekedy stĺpec vyskočí na jednu, inokedy na druhú stranu. Epická skladba Terra nova bola čistá imaginácia, „realita“ pod- až nevedomia. Moje divadelné a najmä posledné rozhlasové hry majú jasne kódované konotácie so svetom okolo, ale volila som zároveň iné uhly nazerania, najmä kontrast chladu a expresie. Vynútili si to aj outsideri, ktorým robím advokátku.J
Kedy sa stav „vnútorného ladenia sa“ na písanie u teba zmení na akútnu potrebu písať?
Nedá sa to generalizovať. Najpríznakovejšou aurou je však nejasný pocit „predávkovania sa“ ľuďmi, potreba vytlačiť si pre seba priestor úplnej samoty. Inak si viem len ťažko usadiť myseľ, zaostriť ju na predmet písania. Obsah a mechanizmus mysle vtedy pôsobia inak. Analytická fáza je akoby potlačená, skôr funguje čosi ako podracionálno či intuícia prvotného písania. Až pri druhom a ďalšom site nastupuje prísnejšia racionalita, triedenie, spevňovanie štruktúry... Často pri písaní hovorím nahlas, lebo hlas je najlepší korepetítor chýb v texte.
Čo ťa dokáže vytrhnúť z roly „utiahnutej pozorovateľky“?
Asi pocit, ktorý súvisí práve s onou akútnou potrebou písať. Je potrebné vymeniť rolu pozorovateľky za rolu exponovanej skokanky. Skočiť s celou energiou do druhu skúmania, akým je písanie, tvorba. Vytiahnuť čosi zo spodných jaskynných priestorov, no i z povrchu, lebo skúmanie by možno malo byť mnohosmerným kmitaním, pulzovaním medzi von – dnu.
Chýba súčasníkom (dospelým i deťom) schopnosť oduševniť sa, „prejaviť slobodu a odvahu“?
Deťom vôbec nechýba schopnosť oduševnenia, užasnutia. Niekedy sú slepo odvážne a svojím spôsobom i tak detsky slobodné. S dospelými je to horšie. Oduševnenie často považujú za naivitu, možno ho aj zámerne potláčajú. Pritom oduševnený človek má takú žiaru! Keď opisuje vedec svoj objav, tak to tam je! S odvahou a slobodou je to zložitejšie. Oboje chce jasnejšie úsudky, zrelšie, kritickejšie myslenie. Slováci by mohli byť odvážnejší a najmä si uvedomiť, akú obrovskú silu má vnútorná sloboda jednotlivca. Každá moc sa bojí silného jedinca a následne jeho množiny. Individuálne Ja by najradšej rozpustila ako v kyseline. Je pre ňu nepredvídateľné a ťažšie zvládnuteľné ako masy zotročené vymývaním mozgov, s implantovaným strachom a vulgaritou. Brain washing je vlastne freedom washing.
Označila by si sa za cieľavedomú?
Nie som dosť cieľavedomá. Ale hádam nezveličujem, keď poviem, že som si vedomá cesty a ustavičného pohybu. Podľa stredovekého nemeckého príslovia „kameň, ktorý sa kotúľa, neobrastie machom“. Mojím kvázi mottom na ceste je i východné poznanie, že „ak lukostrelec minie terč, neviní luk ani šíp, ale seba“. Je to pravdivé, a pritom to neznamená, že človek musí byť nejaký sebaochromujúci obviňovač. Zároveň, ak niekto na ceste zákerne vytláča iného z jeho stopy, je to aj dobrá posila pri zabalansovaní z ataku.
Prečo je čoraz aktuálnejšia potreba „citovej kultivácie dieťaťa a budovania jeho vnútorného sveta a charakteru“?
Deti rastú do sveta, v ktorom sa žije – aspoň v našej časti – pohodlnejšie, a zároveň do čoraz nepevnejšej až zmätenej reality. My dospelí sme preinformovaní, ale, paradoxne, nie sme si vedomí či znalí toho, ako sa veci naozaj majú. To možno (?) vedia iba nepriestrelní oligarchovia. Jedna z reakcií je, že rodičia akoby chceli „vystužiť“ svoje dieťa tým, že sa neusilujú, možno výslovne ani nechcú, aby z neho vyrástol slušný, dokonca citlivý človek. Citlivý človek v tvrdej dobe vyzerá pre nich až smiešny. No on je najmä krehký! Ale ak túžime mať svet s ľudskými ľuďmi, resp. s inými morálnymi princípmi, ako mu vtláča spomínaná oligarchická moc, ak nechceme namiesto priateľských vzťahov iba studené „obchodné“ vzťahy, deti musia byť vychovávané s etickým jadrom. Nedá sa smiať a mávnuť rukou, ak moje dieťa trýzni zvieratá, manipuluje so spolužiakmi, uráža učiteľov. Ak by sa výchova k citlivosti, súcitnosti mala považovať za moralizovanie, potom sa nemôžeme čudovať, keď deti strieľajú v školách deti.
Zuzana Belková
Aktuálne informácie o knihách a celý rozhovor nájdete v Knižnej revue 20 (vychádza 3. októbra).
- reklamná správa -
