Čarovné slovo školotoč je vynálezom Štefana Moravčíka. A zďaleka nie jediným! Napríklad Praskoles. Viete, čo to znamená? Les v ktorom žijú dve prasiatka Šarapatko a Samopaško. Alebo Kalužiak? Žabiak žiak... Sú to hry, ktoré svojím kumštom rozohrajú prváka v nejednom dospelom. Lebo azda každý z nás si na to svoje prváctvo tak trochu pamätá. A hoci v živote nás vyskúšalo ďalších tisíc iných druhov prváctiev, predsa len to prvé a naozajstné je byť prvákom v škole.
Ide o výnimočný krok, pri ktorom každé povzbudivé slovo padne dobre a ak by náhodou nepadlo, potom určite na prváka v nesmelej ulite (dúfam, že ešte existujú normálni nesmelí prváci!) zaúčinkuje tinktúra slova hravého... A presne takéto výťažky a roztoky namiešal Štefan Moravčík spolu s ilustrátorkou Vierou Kardelisovou pásmom zábavných básní a veselých príbehov Prvák, prvák, vystrč rožky! (SPN – Mladé letá).
Knižka je roztomilá, nenásilná a dobrosrdečná.
Keďže v princípe je postavená na poetizme a na válkovsko-feldekovskej tradícii úsmevných výmyselníctiev, nemá výrazný problémový rozmer. Ide o druhé vydanie, pritom dnes sa práve poukazovanie na problémy v oblasti detskej beletrie dosť oceňuje kritikou. Tematizácia problému ma vždy totiž reálny základ a aj deti v tej realite sú, takže literatúra im predsa môže v tomto smere poskytnúť estetickú paralelu. Len či do reality tie naše detiská nevšťúrame až priveľmi, až-až na to, že prirýchlo zabudnú na svoju fantáziu. Čo s knižkami, ktoré sú krásne len preto, že sú také do vzduchu.
Aha: „Sláva nám! / Sláva nám! / Sme prváci - dobrí žiaci / nie nejakí darebáci". Kdeže je v tých veršoch problém, naopak, vďaka pochodovej rytmike majú v sebe honosnú znelosť, presvedčivý valec a odvahu. A nebol by to Moravčík, keby do veršíkov nevplietol aj ďalší zdroj svojej tvorivosti: ľudový živel. Poznáte pesničku Sláva nám, sláva nám, my jsme ňácí kabrňáci...?
Vlastne aj názov celej knihy vzišiel z identického postupu. Vďaka podobným alúziám prezrádza výpoveď svoj hlbší koreň, čo prirodzene znásobuje jej čitateľskú a interpretačnú hodnotu. Keď sme už pri tom čítaní, musím sa priznať, že mám skoro 40 rokov, ale zgustol som si. Táto hra nie je povrchná, má svoje vrstvy a labyrinty, odkrýva spomienky na septembrové lastovičky, ktoré som odvtedy už nikdy tak nevidel zoradené na drôtoch ako nás na školskom dvore...
Na Slovensku máme vyše 57 000 prvákov, a keď každý vystrčí rožky, to sa pani učiteľky zbláznia; ak to, samozrejme, nebudú len rožky na desiatu. V knižke je nezbedníctvo – vystrkovanie rožkov – transformované do slov a viet. Takže sa môžeme domnievať, že len ten prvák, ktorý si dokáže po nejakom mesiaci sám prečítať aspoň jednu báseň z Moravčíka, naozaj vystrčil rožky, je frajer! A ak nie, nech prestane jesť somaranče!
Radoslav Matejov
Recenziu si prečítate spolu s ďalšími aktualitami zo sveta kníh v Knižnej revue 18 (5. septembra)!
