Lucia Piussi (1971) vyštudovala scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti legendárneho bratislavského divadla Stoka. Od roku 1994 je speváčkou, textárkou a gitaristkou v rockovej skupine Živé kvety. V roku 2011 sa predstavila aj ako spisovateľka. Jej literárny debut – román Láska je sliepka (Marenčin PT) – sa stretol s množstvom priaznivých ohlasov. Tento rok k nemu pridala aj zbierku poviedok Život je krátky (Vydavateľstvo Limerick).
Najprv ste boli herečka, potom speváčka a textárka – spisovateľkou ste až v poslednom období... Takže predsa len platí, že na písanie kníh si človek musí najprv čosi odžiť?
Ešte som bola aj upratovačka, ale to mi nikde neuvádzajú, hoci to bola cenná skúsenosť. Veľa sa o ľuďoch dozviete, keď denne umývate záchody v krčme. To je hotový námet na román. Neverili by ste, čo všetko vedia o ľuďoch upratovačky. Naše smeti o nás vypovedajú najviac, to vám povie aj každý kontajnerový sliedič.
Spojenie „herečka, speváčka“ ma skôr desí, znie tak kabaretne a to nie je verné, celá moja skúsenosť s herectvom sa viaže len k divadlu Stoka. My sme boli autorské divadlo, to znamená, že sme si hry spolu „písali“ za pomoci geniálneho režiséra Blaha Uhlára, ktorý to z nás všetko ťahal, a herci zo Stoky – moja sestra Zuzana, Inge Hrubaničová, Ľubo Burgr, Laco Kerata alebo mnohí iní, čo tam hrávali, sme v Stoke boli právoplatní autori. Čisto spontánne sme improvizovali na skúškach veci, z ktorých sa potom skladalo už fixné predstavenie. Sme odchovaní na autorskom divadle a nepoužiteľní pre klasické divadlo.
Čo sa môjho písania týka, písala som od malička. V nejakej tretej triede to začalo. Každý piatok som si písala pokračovanie príbehu do takého zošita a bavilo ma, keď som to niekomu čítala a ten niekto sa smial. Počas štúdia scenáristiky ma pohltila Stoka a vzápätí sme založili kapelu. Prózu som písala len občas a dávala ju čítať iba kamarátom. Ale počas posledných troch rokov sa niečo stalo a písanie ma úplne vtiahlo. Túžim písať. Je to najlepší spôsob, ako sa tešiť zo samoty. A je tu aj protiklad – kapela, v ktorej spolu piati ľudia niečo absolútne zdieľajú. Parádne sa to dopĺňa. Kapela je jeden sviatok. Nie pre kšeft, nie pre slávu či čo. My sa máme radi a ja stále hovorím, že je to zázrak, tá naša kapela. Bez ohľadu na to, či sa niekomu páči to, čo robíme, alebo nie. Každému by som priala zažiť, aký je to pocit, mať svoju kapelu a robiť svoje pesničky.
Vaše meno je spojené s legendárnym obdobím nezávislého divadla Stoka, takisto s kapelou Živé kvety, teraz už aj s dvomi knihami. Ako cítite rozdiely medzi divadelným, hudobným a čitateľským publikom?
Pre mňa sú len ľudia, ktorí rozumejú tomu a cítia to, čo píšem, alebo to, čo naša kapela v sebe nesie. A potom sú tu takí, ktorým je to cudzie, nerozumejú tomu, niektorí to dokonca vášnivo nenávidia. Ideálne je, keď tí, ktorí nám nerozumejú, idú inam a nezaťažujú nás svojou nenávisťou za to, že sme iní, akoby si predstavovali. A to platí aj v písaní. Niekto sa rozčuľuje, že ho moja kniha uráža svojou vulgárnosťou. Ale veď si ju nemusel kupovať. A aj keď si ju omylom kúpil, nemusí ju dočítať. Myslím si, že najviac nenávisti je z nedorozumenia. Niekto vám nerozumie. Alebo nechce rozumieť, lebo má pocit, že ho urážate. A tak vás za to radšej nenávidí. Keby to nebolo tragické, tak je to fakt smiešne. Ja nechcem nikoho urážať. Všetkým, čo robím, pátram opatrne v tme a dúfam, že je tam niekto, kto to vidí podobne a môžem mu to, čím som prešla a čo som uvidela, vďaka istej miere talentu, najlepšie, ako viem, sprostredkovať, aby to ten niekto mohol so mnou zdieľať. To je všetko. Ak je to revolta, tak len voči tej tme a pocitu, že všetko je márne a sme tu sami.
Keď sme už pri čitateľskom publiku, na knihu Láska je sliepka bolo mnoho pozitívnych reakcií. Aké sú zatiaľ odozvy na vašu novú knihu?
Na tú Sliepku bola celá škála recenzií od úplne pozitívnych až po úplne negatívne. Myslím si, že s touto druhou to nebude iné. Zatiaľ mám samé nadšené reakcie a teším sa z nich. Veď je to naozaj výber z toho, čo som si zbierala počas desiatich rokov. Tri dlhé poviedky sú skutočne staré a päť poviedok je napísaných za posledné tri roky. S recenziami to podľa mňa autor nemusí veľmi preháňať. Je to rovnako morbídne, ako čítať recenzie na vlastné deti od cudzích ľudí. Zvlášť, ak to kritik odflákne a jeho recenzia je napísaná veľmi slabo, povrchne a povýšenecky – vzniká len ďalšie zbytočné nedorozumenie. Nech tú kritiku aspoň jej autor napíše poriadne, ako napríklad literárna kritička Lucia Sviežanská, hrdinka v mojej poviedke Jeden deň Janky G. Tá keď v hlave píše recenziu, je to, ako keď bičom plieska.
Názvy vašich kníh tvoria úsudky – Láska je sliepka, Život je krátky. Odrážajú zrejme vaše autentické poznanie...
Mám rada jednoduché, aforistické provokácie. Preto tá Sliepka. A že je život krátky – to je krutá pravda. Zvlášť, keď vám po pätnástich rokoch šťastného tvorivého života zbúrajú divadlo, ten povzdych vám dáva zmysel. Kniha sa zameriava práve na toto obdobie – životu v krčme a divadle Stoka. Venovaná je so všetkým pátosom „Stoke, našej matke a všetkým, čo ju milovali“.
-r-
Foto Peter Žákovic
Celý rozhovor si prečítate spolu s ďalšími aktualitami zo sveta kníh v Knižnej revue 18 (5. septembra)!
