MUDr. Jozef Marec (1958) je rodákom z Turzovky a od roku 1983 pracuje ako detský lekár. Súčasný primár oddelenia detí a dorastu Kysuckej nemocnice v Čadci debutoval v literárnom svete knihou vrchárskych poviedok Bimaček (2002), po ktorej nasledovali Bimak (2003), Urvisko (2004) a Vrstevnice (2005). Nezabúda však ani na detských čitateľov: venoval im hneď tri knihy Poďme sa báť!, Vili víly vence a Blaženkin rok.
Literárnu tvorbu a svoju záľubu v prírode a tradičnej ľudovej kultúre i slovesnosti Jozef Marec skĺbil v monografii Ľudová strava na Horných Kysuciach (2009), ku ktorej najnovšie pridal pozoruhodnú publikáciu Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach.
Vaším rodným krajom sú Kysuce, kde pôsobíte aj v súčasnosti ako primár. Nikdy ste neuvažovali o odchode do zahraničia?
Za „socíku“ sme možnosti príliš nemali, ani naša jazyková výbava nebola najlepšia. Po roku 1989 som mal nejaké ponuky z Moravy, ale neťahalo ma to nikam. Som rád, že som zostal. Ľudia sú tu zrobení, skúšaní životom, treba im pomáhať. Patrím sem, rozumiem im (dokonca aj všetkým kysuckým nárečiam, ktorých je požehnane). Som zakorenený príliš hlboko na Kysuciach, a potom – všade treba na chlieb tvrdo robiť.
Kysuce a všeobecne stredné Slovensko sú známe rozšírenou ústnou ľudovou slovesnosťou. V tomto prostredí vznikali okrem iných i Švantnerove novely, ktoré priamo nadväzovali na ľudové mýty a archaické motívy. Bolo aj vaše detstvo spojené s takýmito príbehmi?
Áno, ľudových mýtov a povestí bolo v tomto kraji požehnane, žiaľ, odchádzajú do nenávratna s pamätníkmi. Snáď sa mi podarilo zachytiť zopár motívov či celých príbehov v mojich poviedkach a snáď ešte nejaké napíšem. Pamätám sa na jednu ženu, ktorá nás ako deti vedela svojimi príbehmi poriadne vydesiť. Venoval som jej poviedku Óto.
Vyšli vám tri knihy pre deti (Poďme sa báť!, Vili víly vence, Blaženkin rok). Bola jedným z podnetov na ich napísanie aj skutočnosť, že sa denne stretávate s detskými pacientmi? Ako vnímate súčasného detského čitateľa?
Samozrejme, motiváciou mi bolo aj moje povolanie. No uvedomil som si to, keď som sa v roku 2005 po prvý raz zúčastnil na Andersenovej noci v Kysuckej knižnici v Čadci. Bol som tam ako spisovateľ aj lekársky dozor a bola to fantastická noc. Rozprával som deckám čo najstrašnejšie príbehy a ony sa vôbec nebáli a ešte o tretej v noci ma vytiahli za nohy zo spacáku, lebo im nebolo dosť. Tam som si uvedomil, že deťom čosi dlhujem. Tak som niektoré príbehy upravil tak, aby boli stráviteľné pre detského čitateľa, a Poďme sa báť! bolo na svete. Ďalšiu knižku som písal so zámerom priblížiť deťom prírodu, z ktorej sa čím ďalej, tým viac stáva strašiak. Kvôli alergiám, hadom, včelám, peľu, vetru, dažďu... Chcel som im ukázať, že príroda vie byť krásna aj priateľská, ale aj drsná a nebezpečná, no vždy záleží na tom, ako sa človek v nej zachová.
Detský svet je fantastický a fascinujúci, deti majú svoju vlastnú optiku a vlastný názor na veci, sú osobnosťami skôr, než začnú rozprávať. V ich dušičke sa odráža akýsi prastarý modus naivnej čistoty, kde má všetko svoje správne miesto. Deti skrátka majú čosi medzi nebom a zemou. Kým ich o toto všetko nepripraví naša pokrytecká a egoistická výchova. Takmer každý školáčik je už dokonale pretvorený na obraz svojich rodičov.
Inšpiruje vás vaše povolanie lekára pri písaní?
Inšpiruje, to je jasné, ale nie je to také horúce, ako by sa zdalo. Moje miesto ako spisovateľa je hlavne v prírode a v starých časoch. Mám v „šuflíku“ niekoľko poviedok z lekárskeho prostredia, ale nezdá sa mi celkom etické ísť s nimi von, hoci mnohé sa udiali už dávno. Ale – keďže som si užil na Kysuciach v extrémne tvrdých klimatických a geografických podmienkach 22 rokov aj ako lekár záchranky, to je niečo iné. Pripravujem knižku skutočných príbehov z mojej pamäti a od mojich kolegov, bude sa volať Vtedy na záchranke a zasa to bude hlavne o mojich rodákoch, o Kysučanoch a ich životných podmienkach.
Celý rozhovor si prečítate v Knižnej revue 16-17 (vychádza 8. augusta)
-reklamná správa-
