BRATISLAVA - Zig Ziglar môže byť majstrom motivácie, Mark Victor Hansen - autor Slepačej polievky pre dušu - majstrom rozprávania, Anthony Robbins môže byť guru osobnostného rozvoja, no Bob Proctor je majstrom myslenia. V oblasti systematizácie života sa mu nikto nevyrovná. Je jednoducho najlepší.
Bob Proctor zbiera myšlienky, ako Imelda Marcos zbierala topánky. Spája ich a prepletá do úžasných tvarov; kde jedna myšlienka logicky nasleduje po druhej, až kým nevytvoria ucelený systém. V knihe Narodili ste sa bohatí sa to Bobovi Proctorovi opäť darí, tentokrát vás krok za krokom dovedie k prekvapujúcemu zisteniu, že úspech neznamená vždy získanie toho, čo nemáte, ale skôr opätovné usporiadanie toho, čo tu už je.
So zanietením som čítal, ako sa Bob zhostil svojej úlohy a uvedomil som si, že neustále aplikujem jeho odporúčania či už na prebiehajúce projekty, alebo na vzťahy. V tom spočíva ohromný prínos tejto knihy. Jej závery môžete okamžite uplatniť vo svojom vlastnom živote. Začnú vás ovplyvňovať oveľa skôr, ako dočítate poslednú kapitolu.
Úryvok z knihy:
Pred mnohými rokmi kňaz šoféroval po odľahlej ceste, keď zrazu narazil na krásnu farmu,. Farma bola udržiavaná v dokonalom stave. O ploty bolo dobre postarané, úroda sa žiarivo zelenala a hoci dom stál ďalej od cesty, bolo úplne zrejmé, že mal čisto nový, čerstvý biely náter. Pestované kvetinové záhony obklopovali dom a rozprestierali sa po oboch stranách širokej príjazdovej cesty. Rovnako sa v úhľadnom rade po oboch stranách cesty týčili vysoké zelené topole siahajúce až po malebnú modrú oblohu. Trávniky okolo domu boli sýto zelené a upravené tak starostlivo, ako ani žiadne golfové ihrisko nie je. Celý tento obraz by sa vo svojej dych vrážajúcej nádhere úžasne vynímal na pohľadnici.
Potom sa kňaz zahľadel napravo, na druhú strany cesty. Polia tam boli poorané, zem bola najčernejšia akú kedy videl a tiež žasol nad tým, akí úhľadne boli zorané brázdy – v radoch „rovných ako šnúry na bielizeň“. V diaľke kňaz uvidel farmára so slameným klobúkom na hlave a v bledomodrých montérkach ako sedí na svojom traktore. Zdalo sa, že farmár oral a hýbal sa smerom k ceste.
Keďže kňaz sa nikam obzvlášť neponáhľal, odstavil svoje auto na kraj vozovky, vyšiel z neho a kráčal k plotu. Keď k nemu došiel, iba ticho stál a užíval si ľahký vánok, teplé slnečné lúče a obdivoval krásu farmy a farmárove dokonale rovné brázdy.
Keď sa farmár prepracoval až k ceste, všimol si kňaza, ako sa opiera o plot. Zastavil teda traktor, zoskočil z neho a pomaly kráčal smerom ku kňazovi. Keď sa už blížil, kňaz sa usmial a zdvihol ruku na pozdrav a povedal, „dobrý človeče, Boh vás požehnal krásnou farmou“.
Farmár podišiel k nemu a z vrecka vytiahol svojimi veľkými zjazvenými, mozoľnatými rukami starú červeno-bielu bodkovanú vreckovku. Zdvihol ruku a utrel si pot zo slnkom spáleného čela, avšak stále mlčky. Druhou rukou si jemne vytiahol z úst dlhé steblo slamy, ktoré sa mu počas chôdze hompáľalo a vlnilo.
Chvíľu stál ticho s pohľadom upretým na kňaza a potom prehovoril. Pomalým pevným hlasom povedal „máte pravdu“. „Otče, Boh ma požehnal touto krásnou farmou, no keby ste ju mohli vidieť vtedy, kým ju mal sám pre seba!“
