Pracovať v redakcii časopisu o kultúre, nezaoberať sa povrchnými bulvárnymi témami a robiť s osobnosťami rozhovory, ktoré naozaj majú hĺbku, je snom mnohých žurnalistov. Mirke sa ho podarilo splniť a spokojná je aj v súkromnom živote - takmer dve desaťročia žije s milovaným manželom a dvaja chlapci dvojičky sú už takmer dospelí. Keď presvedčí na rozhovor medzinárodne uznávaného hudobníka Jerryho Janofského, považuje to za čisto profesionálny úspech.
Jerry však nie je len fenomenálnym hráčom na saxofóne, ale aj známym sukničkárom - slobodný, bohatý a bez záväzkov. Môže mať ženu, ktorú len chce, tou pravou je však podľa neho práve vydatá Mirka. Charizme príťažlivého Jerryho nedokáže dlho odolávať a zapletie sa do vzťahu, ktorý sa jej môže hocikedy vymknúť z rúk.
Nová kniha z vydavateľstva Evitapress vychádza 14. júna 2012.
Ukážka z knihy
Opäť jedno ráno, keď som zbierala všetky sily na to, aby som dokázala vyliezť z postele. Keď už som sedela v redakcii so svojou obrovskou šálkou kávy, vstávacia tortúra bola vzdialená, ale len do zajtrajšieho rána. Už som mala za sebou vypočúvanie mojich drahých kolegýň. Nemala som v úmysle pochváliť sa svojím trapasom a odbavila som ich stručným komentárom, že prvá časť rozhovoru bola príjemná, že bol ku mne slušný. Už-už sa nadychovali a určite mali v pláne podrobiť ma krížovému výsluchu, keď som s kamennou tvárou povedala, nech si počkajú, kým rozhovor napíšem.
Odkráčala som do svojho boxu a za sebou som počula už len ich rozhorčené šepkanie o tom, nech si nemyslím, že po jednom stretnutí s „takým“ mám právo byť namyslená. Boli mi všetky smiešne a vôbec som nemala v pláne sa ich rečami zaoberať. Príliš dobre som vedela, že nie som obľúbená hviezda kolektívu, ale ani ma to netrápilo.
Sadla som si k robote a snažila som sa sústrediť. Liana ešte nebola v práci, ráno išla k nejakému lekárovi. Slepačí kŕdeľ sa tiež rozpŕchol a konečne bolo ticho. Nevraživé pohľady lietali vzduchom a robili nálety na moju hlavu.
Asi o hodinu mi pípla esemeska od Liany. „Čakám ťa dole, príď.“ Bože sladký, ďalšie vyšetrovanie!
„Lia, načo ma sem ťaháš?“ Bola som už fakt podráždená a ani trochu sa mi nepáčilo, čo sa okolo mňa začína diať. Jeden hlúpy rozhovor a všetko je hore nohami!
„Som zvedavá, od večera na teba myslím. A nechcem sa o tom rozprávať pred tými sovami.“
„A na čo si zvedavá? Chceš si vypočuť príbeh o necudnom zvádzaní a brutálnom znásilnení? Tak to ťa musím sklamať. Vôbec nič nenormálne sa nedialo. Stretli sme sa, vypila som jednu kávu a trochu sme sa porozprávali. Bodka, nič viac.“
Liana sa škerila ako trdlo.
„Chceš mi povedať, že sa nepokúšal ani flirtovať?“
„Nie, nepokúšal, bol normálne slušný. Neštvi ma už aj ty. Čo to všetci máte? Čo som nejaká fľandra, čo sa dá zbaliť prvým kurevníkom, ktorého stretne? Som veľmi sklamaná, že aj ty si sa dala do tejto hry zatiahnuť. Od teba som to nečakala.“
„Veď neprskaj, nemyslela som to tak. Miri, nechápeš? Len sa o teba bojím.“
„A čo som nesvojprávna? Prečo ma podceňuješ?“
„Nepodceňujem a neskáč do mňa. Takéto týpky, ako je Janofsky, ťa pobláznia, ani nevieš ako. Tvoja vlastná svojprávnosť ti je pri nich úplne naprd.“
Nemalo zmysel vysvetľovať jej, ako sa mýli. Nechcela som sa hádať, veď doteraz bola mojou jedinou spriaznenou dušou v redakcii. Jej podozrievanie sa ma, pochopiteľne, dotklo, ale nemala som najmenšiu chuť pokračovať v konverzácii na túto tému.
„OK, rada by som sa vrátila k práci, ak dovolíš.“
Snažila som sa o zmierlivý tón, ale Liana na mňa i tak zazerala. V jej pohľade sa dalo jasne vidieť, čo si myslí. Priam z nej kričalo, že som nevďačná hlupaňa, ktorú sa nezištne pokúša zachrániť pred záhubou, a ja sa jej pomoci bránim.
Bola taká naivná! Keby žila v stredoveku, určite by z nej bolo niečo ako Jana z Arcu. Svoju karmu si každý deň leštila dobrými skutkami a rada o tom aj rozprávala. Robilo jej dobre vlastné dobro, verila, že v budúcom živote sa bude mať fantasticky, že bude osvietená. Nemám proti ezoterike a podobným veciam v zásade žiadne výhrady, ale Liana bola na môj vkus príliš zapálená. Navyše, vôbec som sa nepotrebovala zachraňovať, na rozdiel od nej. Ale to teraz nebudem rozmazávať. Bavilo ma doberať si ju, lenže dnes som na to nemala náladu. Po tomto všetkom mi bolo jasné, že ona so mnou na ten koncert určite nepôjde. Ani sa o ňom nesmie dozvedieť, nemala som náladu na pokračovanie jej výchovných lekcií.
Keď som sa vracala do redakcie, z výťahu práve vystúpil poslíček. Na recepcii sa pýtal na mňa. Irenka len kývla smerom ku mne.
„Dobrý, podpíšete mi prevzatie?“
Nedalo sa prehliadnuť, že v ruke držal kyticu. Ale akú! Vkusne naaranžovaná záplava niekoľkých druhov kvetov, všetko v odtieňoch fialovej... Kto mi posiela takú nádheru?
„Ste si istý, že to je pre mňa?“
„Voláte sa Miroslava Šmídová?“
„Áno.“
„Tak potom je pre vás. Poprosím vás o ten podpis. Sem!“
Prstom ďubol do zoznamu a z ruksaku vytiahol škatuľu.
„Aj toto je súčasťou zásielky,“ povedal a podával mi ju.
Stála som ako teľa a redakčný kurín už zaregistroval, že sa niečo deje. V jednej ruke som držala kyticu a v druhej škatuľu. Kvety pôjdu do vody a balíček sa pokúsim diskrétne rozbaliť. Malá prilepená obáločka skrývala lístoček s textom: „Tento bude do rezervy. Teším sa na piatok. J.“ Priložená bola aj VIP vstupenka na piatkový koncert v Music klube.
Neverím! To nemôže byť pravda! Tušila som, čo je v škatuľke. Áno, bol tam.
Najmodernejší diktafón. On je fakt blázon, ale má štýl.
„Mirka, nemáš náhodou u seba obťah strany 45?“ Nenápadne priplávala ku mne Scarlett. Išlo jej od zvedavosti vyvaliť bok a potrebovala zistiť, čo sa deje.
„Jéj, to sú krásne kvety. Od koho?“
„Od koho by podľa teba mohli byť?“ Nebudem jej vešať na nos nič, čo by mohla použiť proti mne. Aj za cenu toho, že budem klamať.
„Netuším, prezráááď!“ zatiahla ako pubertiačka.
„Predstav si, že od muža.“
Sklamanie nedokázala skryť. Ani som vlastne neklamala. Akurát som nepovedala, že nie sú od MÔJHO muža.
„Tu máš ten obťah, veď si ho potrebovala, či nie?“
„Jáj, ďakujem.“ Vzala papier a odpochodovala.
Chvalabohu, lebo som si potrebovala premyslieť, čo teraz. Mám mu zavolať? Alebo zabaliť diktafón a poslať mu ho späť? Môžem mu ho vrátiť zajtra večer... V každom prípade som sa cítila čudne. Akoby som sa dostala do cudzej krajiny, preč zo svojej istoty. Verím, že ide o krátkodobý výlet, a keď dokončím rozhovor, všetko sa vráti späť. Nestojím o búrky vo svojom živote, netúžim po ničom, len po pokoji.
Nech už je to za mnou.
