Švédska detektívka u nás zažíva úspech. Či už trilógia Stiega Larssona, detektívne romány dvojice vystupujúcej pod menom Lars Kepler, texty Henninga Mankella, Johana Theorina alebo Camilly Läckbergovej. Čo však robí švédsku detektívku tak čitateľsky príťažlivou?
Každý z autorov má vlastný štýl písania i tematickú orientáciu, preto by som sa zovšeobecneniam radšej vyhla. Takisto by nebolo celkom objektívne robiť napríklad z psychologizácie postáv doménu výhradne severských autorov. Ide tu asi skôr o atraktívnosť prostredia, do ktorého neškandinavista vstupuje ako do trinástej komnaty: musí sa prehrýzť neznámymi reáliami a historicko-spoločenským pozadím, zvyknúť si na mená postáv a v neposlednom rade sa zorientovať v geografii. Severské detektívky zároveň predstavujú akúsi protiváhu k notoricky známym románom Agathy Christie či Dicka Francisa. Veľkým pútačom je navyše fakt, že sa odohrávajú v súčasnosti.
K detektívkam Camilly Läckbergovej Ľadová panna, Kazateľ a Kamenár pribudol Smoliar. Ústrednou postavou je vyšetrovateľ Patrik Hedström. Spolu s čerstvou posilou tímu, mladou Hannou Kruseovou, ho čaká objasňovanie smrti miestnej majiteľky kiosku, ktorú si podľa všetkého privodila jazdou pod vplyvom alkoholu. Keď sa však nájde v kontajneri ďalšie telo, autonehoda musí počkať. O vražde tentoraz niet pochýb. Obeťou je účastníčka reality show Fucking Tanum. Či obe vraždy spolu súvisia začne čitateľ tušiť o čosi skôr, než mu autorka domnienku potvrdí. Ani identita vraha nie je až takým prekvapením. Na druhej strane platí, že Läckbergová nepíše príbeh, ale príbehy. Popri vyšetrovaní rozvíja aj líniu súkromného života Patrika Hedströma, svadobné prípravy a sesterský vzťah jeho družky Eriky, súkromný život rodín obetí i vyšetrovateľov, politické pozadie nakrúcania reality show či zákulisné vzťahy medzi jej účastníkmi. Pásmo rozprávača sa navyše pravidelne strieda s introspekciou do myšlienok tajomného smoliara, čím autorka efektívne (i efektne) využíva zmenu perspektívy, podobne ako v predošlých románoch. Zmenou scény v tom naj(ne)vhodnejšom okamihu pripomína jej text miestami film. Preklad Márie Bratovej je hladký na celej ploche textu a zachováva i špecifický tón introspektívnych pasáží, miestami hrozivých vo svojej skratke.
Kto vraždil a prečo, začnete pomaly tušiť v druhej polovici knihy. Čím menej stránok ostáva do konca, tým má kniha väčší spád, na povrch vychádzajú nové a nové skutočnosti. A nakoniec zistíte aj to, kto je vlastne ten smoliar: „Slabo si spomínal, že spočiatku sa zvykol báť. Prešlo ho to, len čo zacítil jej vôňu, počúval rytmický, mäkko sa vlniaci hlas. Keď cítil, že ho ochraňuje. Lebo bol obyčajný smoliar.“
Eva Bubnášová
(Ďalšie recenzie detektívok si prečítate v Knižnej revue 11 – 30. mája)
