Prvá kniha z vydavateľstva Evitapress, ktorá vychádza v novom roku, je z edície Srdcovky. Hoci pre tie platí, že sú to predovšetkým „romantické príbehy so zaručeným šťastným koncom“, v novinke Detský plač v podkroví si vychutnáte predovšetkým neistotu, vzrušenie, drámu a napätie až do poslednej strany.
Paula sa krátko po svadbe spolu s manželom a so svokrou presťahuje do rozľahlého domu, v ktorom dlhé roky nikto nebýval. Pri udomácňovaní ju zaskočí zvláštny zážitok - v podkroví počuje zúfalý detský hlas a plač a dejú sa v ňom aj ďalšie nevysvetliteľné veci. Manžel Pauliným zážitkom neverí a aj svokra začne mať pochybnosti o jej zdravom rozume, Paulu to však neodradí. Na vlastnú päsť začne zisťovať, kto žil v dome pred nimi, a odhalí šokujúcu pravdu - v podkroví tragicky zahynul malý chlapec.
Bola to nešťastná náhoda?
Alebo mala naozaj podiel na jeho smrti jeho vlastná matka?
Vedel o tom chlapcov otec?
Prečo nechce o okolnostiach úmrtia hovoriť ani jeho sestra?
Paula riskantne hľadá odpovede na všetky otázky a nájde nečakané rozuzlenie...
Ukážka z knihy
Hore na kopec som utekala. Hlavu som mala na prasknutie. Plnú Toníka, jeho nešťastnej smrti, miesta, kde zomrel. Prečo mi zanechával odkazy? Prečo sa mi prihováral, zjavoval? Ostalo azda čosi nevyriešené, nenašiel svoj pokoj? Malý anjelik.
„Paulínka, Paulínka, kam tak utekáš?“
Margita stála na terase. V rukách držala kôš s bielizňou, ktorú sa brala vzadu rozvešať. „Voľačo sa stalo?“
Stalo! Zrúkla som v duchu. Žijem a pracujem v dome, kde zomrelo nevinné dieťa! Utekala som k schodom do podkrovia. Tresla som do dverí, ktoré boli jemne odchýlené, a zastala som na prahu, ledva lapajúc dych.
„Toník?“ potichu som sa spýtala. „Chlapček zlatý, si tu?“
Rozhliadla som sa a očami prešacovala každý kút toho príšerného miesta. Vedela som, tušila a cítila, prečo mi naháňa toľkú hrôzu. Že sa s ním spája čosi zlé, nie, skôr smutné. A rovnako som vedela aj to, že musím urobiť jediné.
„Toník, Toník?“ Šialenstvo volať ho... Ako keby tu mohol byť. Fyzicky isto nie, ale, panebože, ja som ho cítila. Cítila som ho.
Opatrne som vošla dnu. Znovu s tým strachom, ktorý ma zväzoval aj pred niekoľkými dňami, keď som sa ho tu pokúšala prekonať. Pomaly som stúpala na praskajúce dosky pod nohami a v mysli ho volala k sebe.
Skriňa s maliarskymi potrebami bola zatvorená. Šokovaná som k nej pristúpila, lebo som bola presvedčená, že som ju nechala pootvorenú, keďže vedro s latexom bolo priveľké a trošku vytŕčalo z police. Tak kto ju zatvoril na doraz? Azda Margita? Znovu tu bola robiť poriadok? Natiahla som sa za pravým krídlom a prudko ním trhla. Vedro s latexom mi ihneď spadlo k nohám, vrchnák odletel a biela farba sa rozprskla po mojich nohách a po drevenej dlážke.
Čo to má znamenať?
Po chvíľke som to pochopila. Keď sa mi pred očami v rozliatej bielej mase zjavili kostrbaté písmená. Jedno po druhom, akoby ich do farby písal niekto vlastným prstom alebo tenkým konárikom.
„Pomôž mi. Pomôž mi.“
„Toník!“ zvolala som a brala sa preč, neustále očami sledujúc tie zvláštne písmená. Boli tam, nie? Boli?
„Toník, si to ty? Panebože, ako ti mám pomôcť? Ako?“
„Paulína!“ Gita na mňa zvolala odniekiaľ zdola. Iste počula, ako tu jačím. Rýchle som skočila späť k dverám. Preč, chcela som odtiaľ čo najrýchlejšie odísť! Kým príde Gita a zničí moje spojenie s Toníkom. Bože, ako som sa len znovu bála, hoci som ho pred chvíľou sama vyvolávala. No bolo to také desivé, že som stratila akúkoľvek odvahu.
Už som bola takmer na prahu, stačilo prejsť len pár centimetrov, keď sa dvere predo mnou celkom samy hlasno pribuchli a ja som tam ostala stáť, paralyzovaná šokom a hrôzou. Chvíľku bolo navôkol mŕtvolné ticho. A potom sa všetko akoby rozkrútilo. Tie drevené steny, veľké hranoly, strecha, vratká dlážka. V ušiach mi hučalo a pred očami sa celá podkrovná miestnosť zlievala do čiernej machule. Nedokázala som sa ubrániť plaču. No práve vďaka nemu som sa spamätala. Akoby ma totiž niečo pichlo do chrbta a postrčilo dopredu, prudko som sa natiahla za guľou na dverách a surovo ňou začala mykať. Drvila som ju v prstoch ako šialená a mocovala sa s ňou do posledných síl. No bolo zamknuté... Dvere sa ani nepohli, nepovolili...
Čo je to? Čo to má znamenať?
A potom som ho znovu začula. Plakať, prosíkať, šepotať slová, ktoré boli tými najstrašnejšími v mojom živote:
„Mamka, pusť ma! Nenechávaj ma tu samého, prosím! Ja sa tu bojím, maminka!“
